Voľby do vtedajšej poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia Československej republiky sa konali 18. apríla 1920.

Pred 100 rokmi 18. apríla sa vo vtedajšom Československu (ČSR) konali prvé parlamentné voľby, v ktorých volili aj obyvatelia Slovenska. Všeobecné volebné právo si vo voľbách do poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia ČSR povinne uplatnili muži aj ženy, ktorí dosiahli vek 21 rokov. O týždeň neskôr sa konali voľby do senátu.

Obyvatelia Čiech, Moravy a časti Sliezska volili aj rok predtým. V takzvaných obecných voľbách v júni 1919. Na základe týchto komunálnych volieb sa potom rekonštruovala aj československá vláda, keď kabinet národného demokrata Karla Kramářa vystriedala vláda sociálneho demokrata Vlastimila Tusara. Tieto voľby sa však nekonali na Slovensku a Podkarpatskej Rusi. Nevolilo sa ani na územiach, ktorých príslušnosť k vytvárajúcemu sa štátu bola ešte nejasná (Vitorazsko, Hlučínsko, Valticko a Tešínsko).



Aprílové parlamentné voľby v roku 1920 sa konali takmer na celom území Československej republiky okrem Podkarpatskej Rusi a území, o ktoré sa ČSR naďalej sporila so svojimi susedmi (Vitorazsko, Hlučínsko, Tešínsko, horná Orava a severný Spiš). Vo voľbách kandidovalo 22 politických strán.

Vtedajšie československé zákony upravujúce volebné právo mali v porovnaní s Rakúsko-Uhorskou monarchiou výrazne demokratickejší charakter a patrili v tom čase k najdemokratickejším v Európe. Volebné právo vychádzalo z nedávno prijatej ústavy (29. februára 1920). Do poslaneckej snemovne vtedy obyvatelia volili 281 svojich zástupcov. Právo byť zvolený (pasívne volebne právo) prislúchalo občanom nad 30 rokov.

Volebné právo bolo založené na zásadách všeobecného, rovného, priameho a tajného hlasovacieho práva. Kandidačné listiny zostavovali jednotlivé politické strany, ktoré potom podľa počtu hlasov získali mandáty. Vo volebných zoznamoch boli zapísaní obyvatelia s minimálne trojmesačným trvalým pobytom a zvolený musel mať trojročné štátne občianstvo. Volič ani volený nesmeli byť trestaní.



Víťazom aprílových parlamentných volieb v roku 1920 sa so ziskom 25,7 percenta platných voličských hlasov a 74 mandátmi stala Československá sociálnodemokratická strana robotnícka (ČSSD). Spoločne s Nemeckou sociálnodemokratickou stranou robotníckou (DSAP) a Maďarsko-nemeckou sociálnodemokratickou stranou (MNSP) to tvorilo celkom 38,5 percenta hlasov a v poslaneckej snemovni obsadili 109 kresiel.

Za sociálnymi demokratmi skončili koalícia Československej strany ľudovej (ČSL) a Slovenskej ľudovej strany (SĽS) s 11,3 percenta a 33 mandátmi, Agrárna strana (RSZML) s 9,7 percenta a 28 mandátmi a Československá strana socialistická (ČSS) so ziskom 8,1 percenta a 24 mandátmi.

Československí sociálni demokrati uspeli aj u slovenských voličov, keď v súboji s ôsmimi stranami, ktoré na Slovensku kandidovali, získali 39,05 percenta hlasov a spolu s MNSP tak dosiahli 43-percentnú voličskú podporu. Za nimi nasledovala Slovenská národná a roľnícka strana (SNaRS, 18,05 %) a koalícia ČSL a SĽS, (17,55 %).



Po voľbách sa tak v kresle premiéra udržal sociálny demokrat Vlastimil Tusar a obnovila sa koalícia, ktorej dominovali páve sociálni demokrati a agrárnici. Prvý občanmi volený československý parlament potom v máji 1920 opätovne zvolil za prezidenta republiky Tomáša Garrigua Masaryka. Nová voľba hlavy štátu sa konala na podnet samotného československého prezidenta, ktorý predchádzajúce revolučné Národné zhromaždenie nepovažoval za celkom demokratické a legitímne.

Informácie pochádzajú z www.wikipedia.org a archívu agentúry SITA.