Čo sa dialo v ZSSR ? Ako sa menila moc ? Kto boli hlavní predstavitelia ? Aký bol ZSSR na medzinárodnej scéne ? 

Rok 1953 - Josif Vissarionovič Stalin je mŕtvy.

Stalinove predošlé politiky zbavovania sa tých ktorí s ním nesúhlasili vytvorili klímu teroru. Jeho smrť znamenala, že všetci ostatní sa cítili "trochu" nervózni. Najpravdepodobnejší dedič sa zdal byť Lavrentij Pavlovič Berija. Ten mal na starosti vnútorné bezpečnostné jednotky ( bol riaditeľom a komisárom NKVD ).

Avšak nestalo sa tak, keďže ostatní potenciálni dediči, Georgij Maximilianovič Malenkov ( Stalinov bývalý zástupca ) a Vyacheslav Mikhailovich Molotov ( Minister zahraničných vecí ) sa spojili aby ho odstránili. A výsledok týchto snáh bolo to, že v tom istom roku Beriju zastrelili.

Ktorý z tých dvoch nahradí Stalina ?

Nebol to ani jeden z nich keďže v roku 1953 Nikita Sergejevič Chruščov, človek, ktorý bol hlavou Moskovskej vetvy Komunistickej strany sa dokázal dostať na vrchol hlavne z dôvodu podpory vysokých vládnych úradníkov a vojenských predstaviteľov. Jeden z jeho najdôležitejších podporovateľov bol poľný maršal Georgij Konstantinovič Žukov.

Namiesto toho, aby Chruščov urobil to isté, čo robil Stalin ( popravil svojich rivalov ), on ich jednoducho degradoval alebo im dal výpoveď - to isté spravil neskôr aj so Žukovom. Avšak čo mal spoločné so Stalinom bolo to, že držal dve najdôležitejšie kreslá v ZSSR a to:

1. Generálny tajomník Ústredného výboru KSSZ - mal na starosti doktrínu strany a čo bolo ešte dôležitejšie mal kontrolu nad tým, kto sa môže vyšplhať po straníckom rebríčku


2. Premiér Sovietskeho Zväzu – pozícia, ktorá kontrolovala samotnú vládu a implementáciu komunistickej doktríny a čo bolo ešte dôležitejšie, z tejto pozície mohol rozdávať príjemné pracovné pozície všetkým svojim spojencom.

Mimochodom, tí ktorí držali tieto byrokratické pozície boli známi ako nomenklatúra a bola ( "nečakane" ) neskutočne skorumpovaná.

Takže Chruščovove premierovanie bolo na začiatku dosť problematické. Chcel implementovať zmeny, ktoré by zreformovali ZSSR. Jeden problém boli nepokoje v systéme pracovných táborov, ktoré poznáme pod názvom: Gulagy. Tieto nepokoje boli potlačené, ale počas nasledujúcich rokov veľa väzňov bolo prepustených do spoločnosti a každému hovorili ako hrozné to celé bolo.

Takisto preto, lebo chcel zvýšiť svoju popularitu, predal kontrolu nad Krymom Ukrajine. V roku 1956 sa konal kongres Komunistickej strany, čo bol celonárodný míting vysokých predstaviteľov v strane, v ktorom Chruščov odsúdil Stalina v takzvanej Tajnej Správe ( секретный доклад, ). Táto správa kritizovala Stalinove používanie represií, vykonštruované obvinenia, masové deportácie a jeho snahy vytvoriť personálny kult, ktorý chcel okolo seba vytvoriť. Prišli teda k záveru, že komunizmus ako taký sa musí zmeniť, aby prežil čo vyústilo až k obdobiu, ktoré sa nazývalo de-stalinizácia.



Toto samozrejme neznamená, že ZSSR sa zrazu stala slobodnou krajinou. A keďže nebola a stále netolerovala nesúhlas a námietky tak jediné čo sa zmenilo bolo to, že za takúto činnosť bola menšia šanca, že Vás zastrelia. Namiesto toho, človek ktorý mal "sociálne nebezpečné" názory jednoducho prišiel o prácu alebo bol nedobrovoľne poslaný do psychiatrickej nemocnice.

50 a 60 roky boli časy veľkých zmien pre ZSSR a Chruščov bol zodpovedný za hneď niekoľko zmien. Za jeho vlády ZSSR odpálilo svoju prvú termonukleárnu zbraň - silnejšia forma nukleárnej zbrane. Takisto Sputnik, prvý umelý satelit bol vystrelený na orbitu.

Rok 1961 zaznamenal najväčší triumf Sovietskeho vesmírneho programu tým, že bol prvý ktorý dokázal vystreliť človeka ( Jurij Alexejevič Gagarin ) na orbitu. Treba si uvedomiť aj to, že sovietsky vesmírny program nebol ani tak o vystreľovaní satelitov a ľudí na obežnú dráhu, ale bol hlavne o testovaní rakiet aby videli, či dokážu niesť už spomenuté termonukleárne zbrane ( do USA, kde by pravdepodobne explodovali ).

Agrikulturálne reformy: chcel využiť technologické pokroky, aby vytvoril obrovské pásmo pôdy na farmárčenie. V tomto pásme chcel Chruščov zasadiť špeciálnu plodinu - kukuricu ( Chruščov bol jemne posadnutý kukuricou ). Najskôr sa kukurici darilo veľmi dobre, ale po zlom počasí sa zber kukurice znížil na najnižšiu možnú úroveň a Chruščov tak začal budiť dojem povedzme ..menej rozumnej osoby.

Zahraničná politika: Chruščov musel riešiť mnoho kríz. Jeho cieľom bola mierumilovná koexistencia so západom, nakoľko v jeho hlave aj tak v budúcnosti kapitalizmus mal byť nahradený komunizmom. Avšak jeho ciele boli podkopané,  keď v tejto veci vo svojej reči vyhlásil známe vyjadrenie: "Zahrabeme vás", čo znelo ako vyhrážka.

Varšavský pakt: vytvorený z bábkových štátov ZSSR. V tomto pakte v roku 1956 vzniklo povstanie v Maďarsku ktoré bolo tvrdo potlačené.

Rok 1961 bol obzvlášť zlý pre Chruščova. V tomto roku prišlo k tzv. "Kríze U2". Amerika vykonávala prieskumné lety nad územím ZSSR napriek protestom Sovietov. Berlínska kríza, v ktorej americké a sovietske tanky stáli pripravené proti sebe na mieste zvanom Checkpoint Charlie v okupovanom Berlíne, čo viedlo k postaveniu Berlínskeho múra.

Rok 1961 bol takisto rokom, v ktorom prišlo k tzv. Sino-sovietskemu rozdeleniu, v ktorom Mao a Čína označila ZSSR a jeho lídrov za zradcov komunizmu.



Rok 1962 bol rok, v ktorom sa udiala pravdepodobne najznámejšia udalosť Chruščovovho premiérovania - Kubánska raketová kríza. V skratke: Fidel Castro sa rozhodol, že by chcel mať na svojom území nukleárne zbrane. Amerika samozrejme nebola nadšená predstavou nukleárnych rakiet tak blízko svojho územia a tak uvalila blokádu na Kubu. A teda keď sa sovietske lode začali približovať, vyzeralo to tak, že nukleárna vojna je na spadnutie, no nakoniec vyhrali rozumní ľudia a lode sa vrátili späť. Nakoniec sa teda dohodli, že ZSSR stiahne zbrane z Kuby a USA tajne stiahne nukleárne zbrane z niektorých krajín NATO. Verejne to vyzeralo, že ZSSR ustúpili čo prinieslo to, že Chruščov sa zdal byť slabý a jeho reputácia tým bola narušená.

Jeho reformy a fakt, že s nikým nič nekonzultoval sa stali dosť nepopulárne a tak v roku 1964 bol zvrhnutý a dotlačený do predčasného dôchodku. Avšak bolo mu umožnené žiť - takže aspoň niečo. Bol vymenený za Leonida Iľjiča Brežneva. Ten mal menej priamych právomocí ako jeho predchodcovia a musel sa radiť s vysokopostavenými členmi strany. Brežnev sa stal generálnym tajomníkom a premierovania sa uchopil jeho blízky spojenec Alexei Kosygin. Obaja títo muži boli nešťastní z Chruščovových liberalizačných reforiem a preto zrušili mnoho z nich.  Napríklad si vynútili striktnejšie štandardy vo Varšavskom pakte. V tomto čase si Československo dovolilo uvoľniť zákony o cenzúre. Toto bolo samozrejme neakceptovateľné a s asistenciou ostatných členov Varšavského paktu, ZSSR napadlo Československo a ukončilo všetky reformy.

Takéto intervencie formovali chrbticu Sovietskej zahraničnej politiky, ktorú poznáme pod názvom Brežnevova doktrína. Pod Brežnevom ZSSR vstúpilo do obdobia ekonomickej stagnácie a existuje veľa dôvodov prečo tomu tak bolo.

1. Ceny boli dané centrálnou vládou - teda ceny sa nemohli upravovať, aby sa zabránilo stratám.


2. Korupcia bola všade prítomná - niečo čo Brežnev rád ignoroval.

Ekonomická stagnácia viedla k miernym nepokojom hlavne preto, lebo veľa ľudí v ZSSR malo dosť zhoršujúcich sa životných podmienok. Niektorí ľudia, ako Andrei Sakharov sa stali otvorenými kritikmi vlády a hlavne kritizovali vojenské a nukleárne politiky. Ďalší bol Alexandr Isajevič Solženicyn, ktorého najznámejšie dielo, Súostrovie Gulag, bolo zverejnené na západe a podrobne opisovalo život v gulagu, pričom takisto odsúdilo komunistickú stranu za podporu takéhoto systému. Solženicyn bol vyhodený zo ZSSR v 1974 a Sakarov sa dostal do exilu do Gorkij ( Nižný Novgorod ).



Takže ekonomická stagnácia spojená s nenormálnymi vojenskými výdavkami, ktoré mali udržať ZSSR na úrovni USA, dominovali ére Brežneva. V tomto čase mali obe strany obrovské množstvo nukleárnych zbraní a tak sa začali zaoberať politikou, ktorú voláme Détante. Pointa bola tá, že obe strany sa budú aktívne snažiť o zlepšenie vzťahov a zredukujú svoje nukleárne arzenály. Čo sa teda nakoniec stalo aj v roku 1969 vďaka zmluvám SALT I a v roku 1975 vďaka Záverečnému aktu Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe.  

Tieto krásne časy sa však skončili v roku 1979, keď Brežnev nariadil útok na Afganistan, aby podporil tamojšiu upadajúcu komunistickú vládu. V skratke, to bola 10 rokov trvajúca dlhá tragédia. Brežnev však nežil tak dlho, aby videl ukončenie vojny v Afganistane a zomrel v roku 1982. Bol nahradený človekom, ktorého meno je: Jurij Vladimirovič Andropov ( bývalá hlava KGB ). Za jeho vlády sa vzťahy s USA a s Ronaldom Reganom zhoršili. Andropov umrel v 1984, pričom ho nahradil Konstantin Ustinovič Černenko, ktorý bol pri moci iba 13 mesiacov a nakoniec umrel v roku 1985.

Po týchto pokusoch prichádza na scénu Gorbačov. Jeho cieľom bolo zbaviť sa ekonomickej stagnácie, pričom v tomto čase Americká ekonomika bola raz taká veľká ako tá Sovietska. Avšak ZSSR bola stále druhou najväčšou ekonomikou na svete, ale pomalý rast znamenal to, že udržanie medzinárodných pozícií sa stalo neudržateľným.

Za prvé tri roky, Gorbačov priniesol niekoľko balíkov reforiem, ktoré mali naštartovať Sovietsku ekonomiku a mali zabezpečiť jej budúcnosť:

1. Perestrojka - čo znamenalo reštrukturalizácia


2. Glasnost - otvorenosť


3. Demokratizatsiya - demokratizácia

Tieto 3 hlavné balíky boli nastavené tak, aby urobili ekonomiku ZSSR viac decentralizovanou, menej cenzurovanou a takisto povolila obmedzené voľby, ktoré mohli zahŕňať nekomunistov.

Nakoniec toto malo zreformovať ZSSR tak, aby zostal jednotný a aby v budúcnosti silnel, ale zaujímavý fakt: nebolo to tak.

Otvorenosť tlače znamenala, že sovietski občania zistili ako zle na tom boli oproti ich kapitalistickým susedom, a takisto sa dozvedeli o veľa nekompetentných predstaviteľoch vo vláde. Jeden príklad bol zverejnený v apríli 1986 - Výbuch nukleárneho reaktora v Černobyle. Čo, ale naozaj šokovalo Sovietsku populáciu bolo to, že o tomto výbuchu počuli až 2 týždne po tom, ako sa to stalo. Čo znamenalo, že vláda bez problémov stále cenzurovala katastrofy a pohromy.

Demokratizácia dala možnosť všetkým nespokojným občanom vyjadriť svoj názor a takmer vždy, keď komunistickí kandidáti súťažili vo voľbách s nekomunistickými, tak prehrali.

Rok 1989 bol veľký rok pre Gorbačova a Sovietsky zväz. Gorbačov odsúdil represie a povolil slobodné voľby vo Varšavskom pakte, čo viedlo ku kolapsu tohto paktu a ku koncu komunistických vlád.

V ZSSR, nacionalizmus a nespokojnosť s komunizmom masívne destabilizovala krajinu.  Vláda jednej strany formálne skončila a hneď na to v marci 1990 Litva vyhlásila samostatnosť. Demokratické reformy sa narýchlo implementovali, čo viedlo k voľbe prezidentov v teritóriách ZSSR.

V roku 1990 vidíme aj príchod Borisa Yeltsina, ktorý verejne vystúpil z Komunistickej Strany a odsúdil Gorbačovove riadenie štátu. V júny 1991, Rusko vyhlásilo prvé prezidentské voľby v ktorých Yeltsin vyhral. Veľa vedúcich členov komunistov bolo z tejto udalosti zhrozených, a tak v auguste prišlo k vojenskému prevratu, ktorý mal vrátiť komunistickú stranu k moci. Prevrat trval celé dva dni. Lotyšsko a Estónsko vyhlásili nezávislosť počas tohto zmätku a tri dni po prevrate Gorbačov rozpustil komunistickú stranu.

Do prvého decembra množstvo krajín vyhlásilo nezávislosť a 21. decembra boli podpísané protokoly Alma-Ata, ktoré rozpustili ZSSR. 25. decembra Gorbačov rezignuje na pozíciu prezidenta a ďalší deň nová vláda Ruskej Federácie vedená Yeltsinom preberá vládu.

Týmto sa ukončil sovietsky projekt a začala tranzícia ku kapitalistickej ekonomike.