Ľudia sa potrebujú prepájať – sme sociálne bytosti a žijeme v sieti vzájomných vzťahov. Izolácia nám ukazuje, že to, na čom skutočne záleží, je empatia, láskavosť a spolupráca. Z toho najhoršieho môže vzísť to najlepšie v nás. Komentár priniesli The Guardian.

Včera som sa rozprávala s kuriérom, s ktorým som sa predtým musela už mnohokrát stretnúť, ale doteraz som s ním skutočne nehovorila. Povedali sme si navzájom, že sa budeme chrániť; poďakovala som sa mu za všetko, čo urobil a on odvetil „nech vás Boh žehná“ a poslal mi vzdušný bozk.

Rozprávala som sa aj s poštárom. Z bezpečnej vzdialenosti. Bola som v obchode nakupovať a kým som čakala v rade, s odstupmi, debatila som s človekom predo mnou, za mnou a ešte s jedným vedľa mňa a bola to taká smutná malá párty. Hovorila som cez sklo so ženou pri pokladnici. Povedala mi, ako vníma svoje nové povinnosti a aká je vyčerpaná.



S mojím 85-ročným susedom som sa rozprávala cez živý plot, keď som mu podávala mlieko a zeleninu. Na revanš mi venoval malú rastlinku v kvetináči, ktorú sa mu podarilo vypestovať. Zatelefonovala som kamarátke, aby som jej povedala, ako veľmi ju mám rada. Usmiala som sa na neznámu na druhej strane cesty a ona mi zamávala. Bolo to, ako by sme sa zrazu všetci stali priateľmi. Udialo sa to prostredníctvom rovnakej skúsenosti, kedy nás vírus od seba rozdelil, aby nás opäť spojil.

Svoju dcéru, ktorá je lekárka a pracuje celé hodiny, takmer nevidím. Nevidím sa ani s mojou viac ako 80-ročnou mamou, tak krehkou a bledou. Chcela by som ju objať. Ale v tomto radikálne zmenenom svete zrazu vidím ľudí, ktorí tu vždy boli, ale bola som voči nim slepá. Oneskorene sa učím vážiť si ich tak, ako si to zaslúžia. V týchto dňoch plných strachu a strát je každý z nás závislý na láskavosti cudzincov.

Na Veľkú noc sa očakáva, že sa rodiny konečne stretnú a priatelia sa zídu v družnej skupinke. Že sa vytvoria zhromaždenia k spoločnej modlitbe. Hudba sa však zastavila a každý sme tu, znehybnený v našom osobitom priestore, akoby sa ešte aj sám čas zastavil, rovnako ako závratná rýchlosť života.



Niektorí sú s tými, ktorých milujú; niektorí s ľuďmi, od ktorých by potrebovali utiecť, ale nemôžu; iní sú celkom sami. Niektorí sú privilegovaní tým, že majú záhradu a otvorený priestor; niektorí uviazli v stiesnených izbách. Niektorí prežívajú nepredstaviteľné utrpenie a straty. Všetci sme teraz v hlboko zmenenom svete, v ktorom už viac nemôžeme ísť, kam sa rozhodneme, vidieť to, čo chceme, objať toho, koho túžime, cítiť sa bezpečne a premýšľať o tele ako o zdroji túžby, pohodlia a prepájania.

Ľudia sa potrebujú prepájať – sme sociálne bytosti a existujeme v sieti vzájomných vzťahov. Osamotená izolácia je forma mučenia, ktorá môže ľudí rýchlo priviesť k šialenstvu: uzamknutí vo svojej samote, svet je pre nás nedosiahnuteľný, rovnako ako my pre svet. Slová potrebujú byť vypočuté, bolesť uznaná, radosť zdieľaná. Osamelosť je nebezpečná.

Počas uplynulých neobyčajných týždňov sa ukázalo, ako veľmi túžime po prepájaní a tiež akí dômyselní, zábavní, nápadití, srdečne veľkorysí a láskaví dokážu byť ľudia v jeho udržiavaní napriek izolácii.

Skype a Zoom (Kto počul o Zoome už vo februári? Ja teda nie.) a ďalšie; online súťaže a kvízy, stolové hry, nápoje a jedlá na diaľku, plazenie sa v izbe, internetové lekcie, energetické cvičenia a jogové stretnutia, koncerty, počas ktorých je každý z muzikantov vo svojej izbe a napriek tomu sú spojení do jedného hudobného celku, blogy a vlogy, staromódne telefonické hovory, emailové správy a rukou písané listy, pozvánky k napodobeniu umeleckých diel, zdieľanie receptov, učenie sa básní...



Nielen toto, znova a znova som počula, ako ľudia hovoria, že teraz sa navzájom viac rozprávajú – tak ako nikdy predtým, odkrývajú sa navzájom. Je to akoby sa zlúpla koža; niekedy bolestivo, musíme stáť tvárou v tvár našej vlastnej zraniteľnosti a neistote. Chlapec zomrel bez rodiny a rovnako bez nej musel byť pochovaný; príbuzní pozerajú skrz okná na svojich blízkych; ľudia dávajú zbohom ťažko chorým cez Skype.

Už ďalej nemôžeme predstierať, že sme sebestační, nezávislí, neporaziteľní a že máme veci pod kontrolou. Viac bezmocní, viac nechránení, viac závislí na štedrosti druhých a vedomí si vlastnej smrteľnosti, môžeme hovoriť o veciach, ktoré sme predtým ukrývali. Môžeme sa pýtať samých seba, na čom skutočne záleží.

Osamelosť je smútok, niekedy až druh zúfalstva. Je možné, že v týchto koronavírusových dňoch sa hlboko osamelí cítili byť takými o niečo menej. Ľudia s nimi teraz hovoria; susedia, ktorých nikdy predtým nestretli im klopú na dvere a ponúkajú im pomoc, alebo o ňu sami žiadajú. Silná kolektívna skúsenosť nás všetkých ťahá k sebe a krátka, krízou vyvolaná skúsenosť z izolácie nám možno dá viac empatického porozumenia o tom, čo to skutočne znamená byť sám a na okraji spoločnosti.



Tieto dni sa raz skončia. Opäť budeme môcť cestovať po krajine, plávať v mori, sedieť v niekoho izbe, nakláňať sa ponad stoly v reštauráciách a krčmách, tancovať a nakoniec sa objímať navzájom telami, ktoré viac nie sú nákazlivé. Nesmieme sa však vrátiť späť do toho sveta, v ktorom sme predtým žili, či sa odučiť ťažko vyhraté lekcie spolupráce, láskavosti, empatie a ľudskej zraniteľnosti.

Nesmieme prestať vidieť a vážiť si kuriérov, upratovačku v nemocnici, sociálnych pracovníkov, ženy za pokladnicou, suseda za plotom, cudzinca na druhej strane ulice, človeka v núdzi, starých a krehkých a zabudnutých, tých, ktorí sú ukrytí v tieni života.

Keď sa to všetko skončí, stále tu bude niekto izolovaný a osamelý, ktorý počas niekoľkých mesiacov nemohol byť zapojený do procesu spoločného dobra a kolektívnej skúsenosti. Veľká noc je sviatkom života a smrti - pre tých, ktorí majú vieru, aj pre tých, ktorí sú bez nej. Je o vykúpení a pýta sa nás, čo to znamená, byť človekom. Uprostred strachu, bezmocnosti a strát sa kvôli strachu, bezmocnosti a strate môžeme začať meniť. Môžeme robiť veci lepšie. A už sa nevrátiť späť.