Komentár Dmitrija Trenina pre portál Carnegie.ru

Je zrejmé, že niektoré z najdôležitejších ustanovení čínskych a ruských stratégií v Arktíde si navzájom priam odporujú. 

Moskva a Peking tieto rozdiely nezdôrazňujú a v praktickej politike sa konfliktom vyhýbajú. Ba čo viac, Čína a Rusko v Arktíde čoraz viac navzájom úzko spolupracujú, ich pragmatická spolupráca je založená na zhodných záujmoch.

Arktída ako atraktívny región

Zmena klímy otvára ľadom spútanú Arktídu lodnej doprave a v dlhodobom horizonte využívaní prírodných zdrojov. V dôsledku geopolitických zmien vo svete sa arktický región stáva ďalšou oblasťou intenzívnej konkurencie medzi štátmi. Pokračujúci vzostup Číny ju logicky privádza k účasti na tomto súperení spolu s arktickými štátmi.

Interakcia medzinárodných aktérov na krajnom severe vzniká na pozadí obnovenej americko-ruskej konfrontácie a rastúcej rivality medzi Spojenými štátmi a Čínou. Vzťahy medzi Ruskom a Čínou navyše nadobudli charakter strategického partnerstva. V Spojených štátoch sa aktivity Ruska v Arktíde a prenikanie Číny do tejto oblasti považujú za hrozbu pre Západ. V Rusku zase vyjadrujú znepokojenie v súvislosti so zvýšenou vojenskou aktivitou Spojených štátov a NATO na európskom severe a moriach, ktoré ho obmývajú.

Vzniká predtucha novej bipolarity

Na Západe je populárnou predstava Ruska ako mladšieho partnera a v budúcnosti vazala, otroka Číny. Podľa tejto predstavy rozvíja Peking svoju expanziu západným smerom a postupne podriaďuje Rusko čínskym záujmom pomocou využívania jej zdrojov a možností. Stúpenci takéhoto názoru sa domnievajú, že jedným zo spôsobov čínskej expanzie je podmaňovanie Arktídy: získanie prístupu k prírodným zdrojom regiónu, vytvorenie dopravnej a komunikačnej infraštruktúry v tejto oblasti, osvojenie a prevzatie kontroly nad Severnou morskou cestou z východnej Ázie do Európy.



Nakoľko pravdivá je takáto predstava? Ako korelujú národné záujmy Ruska a Číny v Arktíde? Čo ukazuje porovnávacia analýza arktických stratégií týchto dvoch štátov a konfrontácia ich praktických krokov v tejto oblasti? A nakoniec, ako rusko-čínska interakcia v Arktíde ovplyvní a v budúcnosti môže ovplyvniť bezpečnosť Európy a Eurázie?

Na zodpovedanie týchto otázok si rozoberieme:

• záujmy Ruskej federácie a Číny,


• stratégie a praktickú politiku Moskvy a Pekingu,


• perspektívy interakcie dvoch štátov

a vo vzťahu k arktickému regiónu a vyvodíme závery o vplyve vzťahov Ruska a Číny na európsku a, všeobecnejšie, euro-ázijskú bezpečnosť.

Rusko, Čína a Arktída

Z geopolitického hľadiska je Rusko severnou krajinou, ktorej územie zaberá takmer celý sever euroázijského kontinentu, s výnimkou Škandinávie. Rusko je podľa dĺžky pobrežnej čiary aj najväščím arktickým štátom.

Novgorodci sa vybrali na pobrežie Severného ľadového oceánu a už v 12. storočí sa usadili na pobreží Murmanska, na Špicbergy sa dostávali od 15. storočia a do Beringovho prielivu sa dostali v polovici 17. storočia. Hlavná obchodná cesta z Ruska do západnej Európy prechádzala dlhý čas cez Arktídu – Archangeľský prístav: moskovské cárstvo nemalo voľný prístup k Baltskému a Čiernemu moru. Ruské polárne výskumy a expedície sa uskutočňujú od 18. storočia.



Obzvlášť aktívne skúmali a obsadzovali Arktídu v sovietskom období. ZSSR sa stal nielen zmluvnou stranou zmluvy o Špicbergoch (tzv. Svalbardská zmluva) z roku 1920, ale zabezpečilo si tam aj svoju trvalú prítomnosť, získaním práva na ťažbu uhlia na súostroví.

V roku 1926 si sovietska vláda uplatnila nároky na rozsiahly sektor Arktídy - 6,8 milióna štvorcových kilometrov mora, vyhlasujúc ich za polárne vlastníctvo ZSSR. Štátne územie Sovietskeho zväzu sa tak rozšírilo z krajných kontinentálnych bodov na polostrove Kola a Čukotka po samotný severný pól. V roku 1932 preplávala Severnou morskou cestou prvá loď. Za severným polárnym kruhom boli vystavané najväčšie mestá - Murmansk a Noriľsk.

Vojensky strategické územie

Oblasť za polárnym kruhom bola počas druhej svetovej vojny jedným z divadiel vojnových dejstiev: Červená armáda obránila polostrov Kola a potom oslobodila od Wehrmachtu sever Nórska. V čase studenej vojny sa Severná flotila so svojou hlavnou základňou v Severomorsku stala najmocnejšou spomedzi štyroch sovietskych vojensko-námorných flotíl.

Základňu tu mali ponorky s balistickými jadrovými raketami - základ zoskupenia odvetného jadrového útoku, najdôležitejšieho faktora jadrového zastrašovania. Odtiaľ, v prípade vojny, bola sovietska vojensko-námorná flotila so silnou ponorkovou časťou pripravená vyraziť do Atlantiku. V priestore nad Arktídou boli načrtnuté najkratšie trasy pre medzikontinentálne balistické rakety ZSSR a USA k cieľom na území potenciálneho nepriateľa.

Na konci studenej vojny v roku 1987 vtedajší vedúci predstaviteľ Sovietskeho zväzu M. S. Gorbačov vystúpil v Murmansku s príhovorom o perspektívach medzinárodnej spolupráce v Arktíde 2 . Dôraz kládol na mierové vzťahy:

• spoločné vedecké výskumy


• štúdium a riešenie problémov pôvodných obyvateľov severu


• zabezpečenie radiačnej bezpečnosti


• otvorenie Severnej morskej cesty pre medzinárodnú plavbu pod podmienkou asistencie sovietskych ľadoborcov.

Vektor, zadaný Gorbačovom, bol pre ruskú politiku v regióne ústredným ďalšie štvrť storočie. V polovici rokov 2000 sa dostala do popredia perspektíva ovládnutia uhľovodíkových zdrojov Arktídy a rozvoj Severnej morskej cesty a v polovici rokov 2010 nová konfrontácia so Spojenými štátmi a prudké ochladenie vzťahov s ich spojencami z NATO.

Pozícia Číny

Čína je vzdialená od Arktídy tisíce kilometrov a jej záujmy v regióne sú odlišné od záujmov Ruska. Predovšetkým sú spojené s pozíciou Číny ako jednej z dvoch popredných svetových veľmocí 21. storočia, formálne - so štatútom stáleho člena Bezpečnostnej rady OSN, ktorej nadelili globálnu zodpovednosť.

Od roku 1925 je Čína zmluvnou stranou zmluvy o Špicbergoch, jej záujem o Arktídu sa však prejavil neskôr, než o Antarktídu. Až koncom 90-tych rokov začala ČĽR organizovať arktické expedície. Z politického hľadiska je Peking aktívny od polovice rokov 2000.

Potom proces napredoval - výsledkom bol prudký vzostup Číny na úroveň poprednej svetovej veľmoci. V roku 2013 čínsky prezident Si Ťin-pching začal iniciatívu „Pás a cesta“, ktorá bola určená predovšetkým krajinám Eurázie. Jedným z projektov tejto iniciatívy je „Ľadová hodvábna cesta“, ktorú Čína hodlá vybudovať do Európy cez Arktídu.

Záujmy Ruska a Číny v Arktíde

Ruské vedenie považuje arktickú zónu Ruskej federácie (územie s rozlohou 9 miliónov štvorcových km, čo predstavuje 40% celej Arktídy) za svoju strategickú základňu zdrojov. Žije tu iba 2,5 milióna ľudí, ale tvoria 12 až 15% HDP krajiny, ťaží sa tu 80% plynu a tiež nikel, diamanty a vzácne kovy. Arktída zabezpečuje ¼ vývozu krajiny, 1/3 výlovu rýb. Súčasne sú to aj obrovské priestranstvá, určené na ovládnutie („hranica“) a nová fasáda Ruska, jeho nová hranica.

Spolu s významnými ekonomickými záujmami (zdroje, doprava atď.) má Rusko v tomto regióne aj zásadné bezpečnostné záujmy. Jadrové zastrašovanie zostáva hlavnou zárukou bezpečnosti krajiny a Severná flotila si aj naďalej zachováva svoju dôležitosť, je jedným z hlavných nástrojov stratégie jadrového zastrašovania.

V arktickej zóne žijú pôvodní obyvatelia ruského severu. Vojenské a ekonomické činnosti ZSSR viedli svojho času k znečisteniu arktických území a Rusko v poslednej dobe obrátilo pozornosť na krehkosť ekologických systémov v Arktíde.

Podľa oficiálnej verzie Pekingu sa záujmy Číny v Arktíde týkajú predovšetkým ekológie, vedeckého výskumu, lodnej dopravy, prieskumu a rozvoja prírodných zdrojov. Klimatické zmeny, ku ktorým v Arktíde skutočne dochádza, ovplyvňujú vďaka prúdom vzduchu atď. klímu rôznych regiónov Číny. Zároveň je zrejmé, že najdôležitejou celkovou hnacou silou ČĽR v Arktíde je snaha novopečenej globálnej mocnosti byť prítomná vo všetkých kútoch sveta a svetového oceána. Pod heslom spoločnej budúcnosti pre celé ľudstvo plánuje Peking vytvoriť nový svetový poriadok, v ktorom Čína, ako jeden z najsilnejších štátov sveta, bude jedným z popredných zákonodarcov a garantov poriadku.

V popredí sú ekonomika, prestíž, politika a lodná doprava

Vedenie Ruskej federácie sa stavia k takejto perspektíve opatrne. V ruskom oficiálnom ponímaní existuje vo vzťahu k Arktíde hierarchia národných záujmov. Základné záujmy Ruska v Arktíde sa z pohľadu Moskvy najviac zhodujú so záujmami ostatných arktických krajín - Dánska, Kanady, Nórska a USA. Všetci majú prístup k Severnému ľadovému oceánu, majú v ňom výlučné ekonomické zóny, dobývajú prírodné zdroje a musia sa starať o pôvodných obyvateľov severu.

Po piatich arktických krajinách sú na tomto „zozname“ traja stáli členovia Arktickej rady: Island, Fínsko a Švédsko. Najdôležitejšia je tu ekonomika. A až potom nasledujú záujmy iných krajín vrátane pozorovateľov Arktickej rady, najmä Veľkej Británie, Nemecka, Talianska, Francúzska, ako aj Indie, Číny, Južnej Kórey a Japonska.

V tomto prípade majú veľký význam prestíž, politika a lodná preprava. Ako vidíte, záujmy Ruska a Číny v Arktíde sú z hľadiska objemu a povahy neporovnateľné. Napriek tomu má dnes Čína oveľa viac zdrojov a v dohľadnej budúcnosti aj bude mať (ekonomických, finančných, technologických) než Rusko, áno a aj dynamika rozvoja hrá v prospech Číny.

Zatiaľ čo ČĽR aktívne napreduje, Rusko sa snaží udržať svoje pozície - suverenitu, územnú celistvosť, národnú kontrolu nad lodnou dopravou, prioritu medzinárodného práva (t. j. medzištátne dohody) pred nejakými univerzálnymi pravidlami, ktorým sa v nových historických podmienkach musia všetci podriaďovať. Nebude to ľahké.

Právne postavenie

V roku 1982 Sovietsky zväz podpísal Dohovor OSN o morskom práve. Moskva sa musela rozlúčiť s koncepciou polárneho vlastníctva ZSSR až po severný pól. Po páde ZSSR sa Ruská federácia začala aktívne zapájať do multilaterálnej diplomacie.

V roku 1993 bolo Rusko jedným zo zakladateľov Barentsovej euro-arktickej rady v regióne a v roku 1996 - Arktickej rady. Moskva sa snaží ochrániť svoje výlučné práva ako arktického štátu. Jej hlavná pozícia spočíva v tom, že všetky najdôležitejšie problémy si arktické štáty riešia priamo medzi sebou. Preto je Arktická rada v očiach Moskvy akýmsi druhom regionálneho analógu Bezpečnostnej rady OSN.



Nejde o prázdne slová. V roku 2010 sa Rusko a Nórsko dohodli na urovnaní sporu o rozhraničení svojich zón v rozsiahlej vodnej ploche (175 000 km2) Barentsovho mora. Rusko sa v súčasnosti snaží rozšíriť svoju výlučnú ekonomickú zónu (VEZ). Ak jej tézu, že podmorské hrebene Lomonosova a Mendelejeva sú pokračovaním kontinentálneho šelfu na Sibíri, prijme osobitná komisia OSN, tak ruská VEZ vzrastie o 1,2 milióna štvorcových km.

Čína sa oficiálne považuje za štát, ktorý sa nachádza neďaleko Arktídy (near-Arctic State). Peking svoju pozíciu tiež stavia na Dohovore OSN o morskom práve, ale vychádza pritom z toho, že Arktída je majetkom celého ľudstva. Kontrast s ruským prístupom je zarážajúci. Zatiaľ čo Moskva obhajuje exkluzívne práva arktických štátov, Peking demonštruje rozsiahlu inkluzívnosť. Navonok to vyzerá tak, akoby Čína bránila liberálny multilaterálny prístup a hájila záujmy ľudstva pred egoizmom malej skupiny arktických štátov, vrátane Ruska.

Rusko nemá v Arktickej rade spojencov: od založenia aliancie sa k NATO pripojili všetky ostatné krajiny pod vedením Spojených štátov. Aj napriek tomu je prístup Kanady k severozápadnému priechodu takmer totožný s ruským prístupom k Severnej morskej ceste. Ottawa považuje prielivy medzi ostrovmi na severe Kanady za historické vody svojej krajiny.

Na Špicbergoch, kde Rusko malo výhrady k obmedzeniam, zavedenými nórskymi orgánmi 3 , sa ostatné štáty tiež snažia ochrániť svoje práva. Pozícia Číny, vo vzťahu k štatútu Arktídy a slobode plavby, je v mnohých ohľadoch podobná pozícii Spojených štátov a iných námorných veľmocí - Veľkej Británie, Indie a Japonska. Je pravda, že treba mať na pamäti, že Spojené štáty nie sú zmluvnou stranou Dohovoru OSN a čo je najdôležitejšie, obávajú sa vstupu Číny do Arktídy a upevnenia jej pozícií v tejto oblasti.

Stratégia

Takmer celé dvadsiate storočie bolo Rusko lídrom v osvojovaní Arktídy. V dôsledku kolapsu Sovietskeho zväzu prišlo o mnohé pozície. Strategický záujem Moskvy o Arktídu sa obnovil až na prelome rokov 2010.

Hlavným cieľom Ruska je znovu získať pozíciu vedúcej arktickej mocnosti. V roku 2008 boli prijaté základy ruskej stratégie pre Arktídu (4)  a v roku 2013 bola schválená Stratégia rozvoja pre arktickú zónu Ruskej federácie do roku 2020 (5). Rozvoj arktickej zóny je pre prezidenta Vladimíra Putina osobnou prioritou. Kurátorom stratégie je Bezpečnostná rada Ruskej federácie a prevádzkovateľom megaprojektu je Ministerstvo Ruskej federácie pre rozvoj Ďalekého východu a Arktídy.

Ruská arktická stratégia považuje Arktídu za strategickú základňu zdrojov krajiny a snaží sa ju zvýšiť. Ruská stratégia stanovuje úlohu udržiavania mieru a rozvoja spolupráce so susedmi v Arktíde, počíta s vytvorením skupiny vojsk a systémom pohraničnej kontroly v regióne.

Medzinárodný systém riadenia Arktídy je podľa Moskvy povinný zohľadňovať úlohu a význam Ruska. Týka sa to nielen záchrany jedinečného ekologického systému, ale aj spôsobu využívania zdrojov a programu lodnej dopravy. Využívanie Severnej morskej cesty, ako navrhoval ešte Gorbačov, by sa malo vykonávať v jurisdikcii Ruskej federácie a s použitím ruských ľadoborcov.

Ruská arktická stratégia je súčasťou širšej koncepcie Veľkej Eurázie, ktorú v polovici rokov 2010 nahradila koncepcia Veľkej Európy (6) . Podľa tejto koncepcie je Ruská federácia nezávislou geopolitickou jednotkou na severe eurázijského megakontinentu.

Rozdielne prístupy

Zvyšné krajiny kontinentu - od Európskej únie na západe po Čínu na východe, Indie na juhu a moslimského sveta na juhozápade - sú susedmi Ruska. Moskva, ktorá vytvorila a viedla Eurázijskú hospodársku úniu niekoľkých bývalých republík ZSSR (EEU) sa v roku 2015 dohodla s Pekingom na spárovaní iniciatívy EEU a iniciatívy „Pás a cesta“. Ďalším združeniam od ASEANu po EÚ ponúka „integráciu integrácií“, tzv. Veľké euroázijské partnerstvo (7) .

Čínska arktická stratégia prijatá v roku 2018 (8) je komplexný a podrobný dokument, ale na rozdiel od ruského je deklaratívnejší. Čína má v úmysle vykonávať v Arktíde vedecké výskumy, chrániť životné prostredie a oblasti obývané pôvodným obyvateľstvom, prispievať k rozvoju regiónu a zúčastňovať sa na jeho riadení. Čína vyjadruje iným krajinám svoj rešpekt, deklaruje pripravenosť na spoluprácu, vyhlasuje vzájomne prospešnú povahu vzťahov a záväzok udržateľného rozvoja.

V oblasti bezpečnosti sa hovorí o posilnení mieru a stability, zabezpečení bezpečnosti námorného obchodu, podpore práv všetkých štátov na využívanie Arktídy. V súlade so základnou pozíciou Číny ponúka táto stratégia inkluzívny systém riadenia Arktídy. V takomto systéme Čína samozrejme môže mať, vzhľadom na svoju váhu, nárok na jedno z vedúcich postavení. V tejto pozícii je obsiahnutý hlavný rozpor medzi stratégiami Ruska a Číny.

Podľa slov ruského analytika je čínska stratégia „pokusom viesť proces posilňovania úlohy mimoregionálnych aktérov v Arktíde, úspešne maskovanou túžbou zohrávať pri formovaní arktickej agendy jednu z hlavných úloh“ (9).

Čína - pán morí

Stratégia ČĽR v Arktíde vychádza z čínskej koncepcie Ľadovej hodvábnej cesty (10) , ktorá je zase súčasťou iniciatívy „Pás a cesta“. Celá táto koncepčná architektúra je korunovaná myšlienkou spoločného osudu pre celé ľudstvo. Moskva nič podobné od čias Sovietskeho zväzu nemá. Čínsky globalizmus, podporovaný kolosálnym ekonomickým potenciálom a dynamikou rozvoja najväčšieho národa na Zemi, je v ostrom protiklade k súčasnej ruskej veľmoci, ktorá sa snaží upevniť a ochrániť svoj štatút v konkurencii so silnejšími hráčmi.

V snahe stať sa vedúcou námornou veľmocou Čína realizuje grandiózny program výroby lodí a stavby plavidiel. Ako budúci vládca morí má Čína, rovnako ako Spojené štáty, záujem o podporu princípu slobody plavby, vrátane Arktídy, cez ktorú je cesta do Európa o tretinu kratšia, než cez Suezský prieplav. V tejto súvislosti Peking trvá na tom, aby sa preprava po Severnej morskej ceste neregulovala vnútroštátnymi (ruskými) právnymi predpismi.

Pre Čínu je dôležitý nielen samotný princíp. Peking berie do úvahy skutočnosť, že námorné trasy, spájajúce Čínu s Európou a Blízkym a Stredným východom prechádzajú cez úzke prielivy - Melacký a Hormuzský, o kontrole nad ktorými sa dohadujú štáty nachádzajúce sa v týchto regiónoch. Je pravda, že je ťažké, aby bol Peking v tejto záležitosti do konca úplne konzistentný, berúc na vedomie deklarovanie záujmov samotnej ČĽR v Juhočínskom mori, alebo Taiwanskom prielive.

Čínska stratégia trvá aj na práve mierového prechodu vojnových lodí cez výlučné ekonomické zóny arktických štátov. K dnešnému dňu a v blízkej budúcnosti je vojenská prítomnosť Číny v Arktíde nulová. V ďalekej budúcnosti si však záujmy Číny v Severnom ľadovom oceáne – dobývanie energetických zdrojov a iných úžitkových nerastov, vrátane vzácnych kovov a kovov vzácnych zemín môžu vyžadovať vojenskú podporu.



Takúto podporu bude Čína pravdepodobne potrebovať aj pre trvalý a privilegovaný prístup k infraštrukturálnym objektom za predpokladu, že ČĽR uzavrie dodávateľské zmluvy na ich výstavbu v Arktíde. Tieto otázky zatiaľ nie sú na programe, Peking sa musí bez osobitného nadšenia prizerať na to, ako Rusko posilňuje vojenskú prítomnosť v Arktíde.

V Rusku zase snaha Číňanov podieľať sa na riadení Arktídy predvídavo naráža na odmietnutie. Moskva je pevne odhodlaná zachovať osobitné výsady arktickej „päťky“. Kremeľ sa s nedôverou stavia aj k ustanoveniam čínskej stratégie, ktoré hovoria o environmentálnej priorite a ochrane práv pôvodného obyvateľstva. Tieto ustanovenia nezodpovedajú rozsiahlemu a pretrvávajúcemu znečisťovaniu životného prostredia v samotnej Číne a tvrdej politike Pekingu v takých národných regiónoch, ako je Ujgurská autonómna oblasť Sin-ťiang a Tibet.

V roku 2013 sa zahájil oficiálny dialóg medzi Moskvou a Pekingom o Arktíde. Medzi Čínou a Spojenými štátmi odšartoval podobný dialóg už skôr. Je zrejmé, že niektoré z najdôležitejších ustanovení čínskych a ruských stratégií v Arktíde si navzájom priam odporujú. Moskva a Peking však tieto rozdiely nezdôrazňujú a v praktickej politike sa konfliktom vyhýbajú. Okrem toho Čína a Rusko čoraz viac v Arktíde vzájomne spolupracujú, ich pragmatická spolupráca je založená na zhodných záujmoch.

Praktická politika Ruska a Číny v Arktíde

Pri realizácii svojej arktickej stratégie je Rusko zaneprázdnené nielen posilňovaním svojich vlastných pozícií, oslabených v postsovietskom období, ale aj novými príležitosťami, ktoré sa otvárajú, keď sa Arktída oslobodí od ľadu. Meniaca sa hospodárska a geopolitická konjunktúra pobáda Rusko k tomu, aby kládlo menší dôraz na využívanie ťažko obnoviteľných energetických zdrojov.

Také megaprojekty, ako napríklad ťažba na Štokmanskom nálezisku v Barentsovom mori boli zastavené. Zároveň sa kladie väčší dôraz na rozvoj Severnej morskej cesty. V podmienkach novej konfrontácie so Spojenými štátmi sa väčšia pozornosť udeľuje vojenskej bezpečnosti. Na Novú Zem sa vrátili ruské vojenské posádky, vojenské základne, ktoré sa zachovali po páde ZSSR, boli opäť otvorené a modernizované, budujú sa nové letiská.

Rusko-americká konfrontácia v dôsledku ukrajinskej krízy a ochladzovania vzťahov medzi Ruskom a krajinami EÚ výrazne zúžila možnosti spolupráce so západnými spoločnosťami pri osvojení Arktídy. Takáto situácia bude pravdepodobne pretrvávať dlho. V týchto podmienkach si musí Moskva hľadať iných partnerov, schopných získať pokrokové technológie a títo partneri sa nachádzajú najmä v Ázii.

V roku 2019 japonské spoločnosti JOGMEG a Mitsui vstúpili do projektu „Arktického LNG“, ktorý realizuje súkromná ruská spoločnosť NOVATEK (11) . Ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov v roku 2020 uviedol, že India by sa mohla stať prvým štátom mimo Arktídy, ťažiacim zdroje v Arktíde (12).



Čína je zatiaľ hlavným ekonomickým a technologickým partnerom Ruska. Po roztržke so Západom bola Moskva pri získavaní čínskych partnerov do ruských energetických projektov nútená zmierniť obmedzenia, ktoré existovali do roku 2014. Rusko sa snaží prilákať čínske spoločnosti, za ktorými zjavne stojí Peking, koná tak na základe ruských záujmov.

Aktívni čínski "pozorovatelia"

Čínska spoločnosť CNPC a “Fond hodvábnej cesty” sa stali spoluinvestormi projektu “Jamal LNG” (20 a 9,9% kapitálu). Ruské spoločnosti Rosneft a Gazprom, ktoré vlastní štát sa dohodli na rusko-čínskej spolupráci v arktických moriach. Čínske spoločnosti dostali zákazky na modernizáciu Archangeľského morského prístavu a na výstavbu železnice Biele more - Komi - Ural (Belkomur). Rozvoj Severnej morskej cesty, okrem toho, vytvára podmienky pre ďalší rozvoj prístavov severovýchodnej Číny a provincii Šan-tung – Ta-lien a Čching-tao.

Taktika Pekingu spočíva v postupnom presadzovaní svojich záujmov, predchádzaní konfliktom, akumulácii zdrojov a čakaní na priaznivé podmienky. Ešte v roku 2013 sa Čína stala pozorovateľom v Arktickej rade, predbežne súhlasila s právnymi nárokmi arktických štátov, no riadenie regiónu sa zjavne snaží internacionalizovať. Pre Peking je Rusko dôležitým, ale zďaleka nie jediným partnerom v Arktíde.

Číňania aktívne investovali do Grónska a Islandu, pravdepodobne pokladali samosprávne dánske územie a malý ostrovný štát za vhodné odrazové mostíky pre upevnenie svojich pozícií v regióne. Ďalšou „zádrapkou“ pre ČĽR sú Špicbergy, kde Pekingu patria určité práva na základe zmluvy z roku 1920.



Voči Rusku v Arktíde, ako aj voči Ruskej federácii v celom sa Čína správa pokojne a trpezlivo. Čínski oficiálni predstavitelia demonštrujú Rusom priateľskosť, prajnosť a podnikavosť (13) . Čína pritom, nepochybne, využíva situáciu, do ktorej sa Rusko dostalo: geopolitická osamelosť, relatívna technologická zaostalosť a neschopnosť získavať technológie z tradičného zdroja - západných krajín. Pokiaľ interakcia medzi Moskvou a Pekingom v Arktíde zodpovedá záujmom oboch krajín a - čo treba zdôrazniť - nevytvára nadmernú závislosť Ruska od Číny, bude pokračovať a bude sa rozvíjať.

Perspektívy a závery

Bezalternatívnosť spolupráce medzi arktickými štátmi, o ktorej sa zvyčajne hovorilo v rokoch 1990 - 2000, je minulosťou. Vzťahy medzi Ruskom na jednej strane a štyrmi západnými arktickými štátmi na strane druhej zostanú v dohľadnej budúcnosti napäté. Arktída sa však ešte nestala územím veľkej hry. Rozpory medzi štátmi boli odkryté v plnej miere, ale ich spolupráca zatiaľ nie je úplne pozastavená. Okrem toho, ešte stále pretrváva túžba po diplomatickom a nie násilnom riešení problémov.

V Arktíde sa rusko-západné vzťahy nachádzajú v prechodnom štádiu medzi spoluprácou a konfrontáciou. Vektor však smeruje na stranu zintenzívnenej konkurencie. Nehľadiac na to, že vzťahy medzi Ruskom a USA a USA a Čínou sa vyznačujú zjavným alebo rastúcim nepriateľstvom a vzťahy medzi Ruskom a Čínou, naopak, demonštrujú užšie zblíženie, formovanie proti sebe stojacich blokov, ako tomu bolo v čase studenej vojny, sa zatiaľ nedeje.

Každá krajina koná na základe svojich vlastných a nie vo všetkom zhodných záujmoch. Vytvorenie rusko-čínskej vojenskej aliancie sa zatiaľ považuje za neúčelné. Interakcia medzi Čínou a Ruskom v Arktíde je výlučne ekonomickej povahy (energetika, infraštruktúrne projekty). Nie je dôvod domnievať sa, že v dohľadnej budúcnosti interakcia týchto dvoch mocností v Arktíde nadobudne vojenský charakter.

Rusko pristupuje k rozvoju vzťahov s Čínou v Arktíde v celom a konkrétne veľmi opatrne, snaží sa chrániť svoju suverenitu. Ruská stratégia spočíva v sebaposilňovaní - najmä prostredníctvom rozvoja vlastného potenciálu. Pozícia týkajúca sa spolupráce s ostatnými krajinami predpokladá maximum externých partnerstiev, ktoré by sa mali navzájom vyvažovať a nemali by vytvárať nadmernú závislosť na jednom veľkom partnerovi.

Spolu s Čínou Rusko spolupracuje s Japonskom, Indiou a počíta aj s ďalšími ázijskými krajinami. Moskva pritom počíta aj so svojimi susedmi v Arktíde, dúfajúc, že hospodárske vzťahy so Západom môžno aspoň čiastočne uchrániť pred dôsledkami geopolitického súperenia.



Ruská koncepcia Veľkej Eurázie potrebuje námorný rozmer. Rusko je veľká kontinentálna (transkontinentálna, ak máme na mysli Európu a Áziu) mocnosť. Jej politici a stratégovia sú zvyknutí uvažovať o geopolitike hlavne z hľadiska suchozemských termínov. Do roku 2014 sa veľa hovorilo o Veľkej Európe, od polovice roka 2010 je reč o Veľkej Eurázii.

Námorný rozmer nie je úplne ignorovaný, ale takmer nikde nie je prítomný sám osebe. Zvyčajne hovoria o suchozemských a morských regiónoch: euroatlantickom, ázijsko-tichomorskom regióne, arktickej zóne, Baltickom, Čiernomorskom a Kaspickom regióne.

Oficiálny postoj Ruska ku koncepcii Indicko-tichomorského regiónu je v súčasnosti skeptický. V Moskve ju považujú za americký geopolitický konštrukt, podobný koncepcii Veľkého Blízkeho Východu, protičínsky a čiastočne protiruský. Toto je však príliš úzky pohľad.

Americká indo-pacifická koncepcia je skutočne zameraná na zadržiavanie Číny a na posilnenie väzieb s americkými spojencami a partnermi. Rusko nemá potrebu sa k nej pripojiť. O to viac by mala Moskva porozmýšľať o námornom rozmere svojej vlastnej Veľkej euroázijskej koncepcie. Organizujúcou myšlienkou by mohla byť línia Murmansk-Bombaj, predĺžujúca Severnú morskú cestu do Indického oceánu cez Tichý. Rozvoj Arktídy by tak bolo možné užšie prepojiť so spoluprácou s ázijskými krajinami.

Poznámky:

1. Michael R. Pompeo. Looking North: Sharpening America’s Arctic Focus. Speech. May 6, 2019 // https://www.state.gov/looking-north-sharpening-americas-arctic-focus .


2. Príhovor súdruha M. S. Gorbačova // Pravda. 2 okt. 1987.  Elektronickú verziu nájdete napríklad tu:https://helion-ltd.ru/gorbachev-speech-part-4 ,


3. O posolstve ministra zahraničných vecí Ruska S. V. Lavrova ministerke zahraničných vecí Nórska I. M. Eriksen Søreide pri príležitosti 100. výročia podpísania zmluvy o Špicbergoch (Svalbardskej zmluvy) //https://www.mid.ru/foreign_policy/news/-/asset_publisher/cKNonkJE02Bw/content/id/4019093 ,


4. Základy štátnej politiky RF v Arktíde na obdobie do roku 2020 a do budúcna //http://government.ru/info/18359 ,


5. O stratégii rozvoja arktickej zóny Ruskej federácie a zabezpečení národnej bezpečnosti na obdobie do roku 2020 //http://government.ru/info/18360 ,


6. S. Karaganov, Z Východu na Západ, alebo Veľká Eurázia // Ruské noviny. 24. októbra  2016 //https://rg.ru/2016/10/24/politolog-karaganov-povorot-rossii-k-rynkam-azii-uzhe-sostoialsia.html ,


7. Plenárne zasadnutie Medzinárodného ekonomického fóra v Petrohrade. 17. júna 2016 //http://kremlin.ru/events/president/news/52178


8. China’s Arctic Policy: The State Council Information Office of the People’s Republic of China. January 26, 2018 // http://english.www.gov.cn/archive/white_paper/2018/01/26/content_281476026660336.htm .


9. P. A. Gudev. Nové riziká a príležitosti medzištátnej spolupráce v Arktíde / Arktída a sever. 2019. číslo 36. str. 78.


10. Napríklad: Cheng Xiaocheng, Zhang Tinting . Ľadová hodvábna cesta // China.org.cn. 2018. 25. júna // http://russian.china.org.cn/exclusive/txt/2018-06/25/content_53369435.htm  .


11. Ju. Barsukov. Japonci a Číňania sa stretli v Arktíde // Kommersant. 1. júla 2019 // https://www.kommersant.ru/doc/4017652 .


12. Lavrov: India sa môže stať prvým štátom mimo Arktídy, ťažiacim zdroje v Arktíde // TASS. 15. január 2020// https://tass.ru/ekonomika/7520823 .


13. V. P. Žuraveľ „Biela kniha“ Číny o Arktíde: pohľad do budúcnosti // https://cyberleninka.ru/article/n/belaya-kniga-kitaya-po-arktike-vzglyad-v-buduschee .