Muž chorý na COVID-19 bol 5 dní na umelej pľúcnej ventilácii. Podarilo sa mu prežiť, hoci videl umierať ostatných. Príbeh zo série „Krv, pot a slzy“ uverejnil The Guardian.

Hylton Murray-Philipson takto vyrozprával svoj príbeh o tom, ako sa mu podarilo prežiť nákazu novým koronavírusom. V nemocnici strávil takmer 2 týždne, z toho 7 dní na jednotke intenzívnej starostlivosti, kde ho museli napojiť aj na umelú pľúcnu ventiláciu.

Bol som doma s príznakmi koronavírusu. Asi 10 dní, kým som musel ísť do nemocnice. Počas tohto obdobia zomrel môj 92-ročný otec. Posledný týždeň jeho života a ja som ho nemohol vidieť. Moja 84-ročná mama, ktorá žije so mnou, tiež začala mať príznaky, rovnako ako jedna z mojich sestier.

Aj keď som počúval všetky informácie o koronavíruse v rádiu, bolo ťažké uveriť, že sa to stalo aj mne. Mal som neustávajúcu 40-stupňovú horúčku. Zavolal som na linku Národnej zdravotnej služby, ale trvalo celú večnosť, kým mi niekto zodvihol a rady, ktoré mi dali, boli dosť všeobecné.



O niekoľko dní som nemal už len horúčku a kašeľ. Náhle mi prišlo nevoľno. Spadol som na zem a zvracal. Som vcelku staromódny a nenechám sa ľahko vyviesť zmiery. Skôr zvyknem mať pocit, že niekto iný potrebuje pomoc viac ako ja. Musel som preto sľúbiť kamarátovi, že si zavolám sanitku. A tak som sa oholil, obliekol som si pyžamo a vytočil číslo. Prišli dosť rýchlo na to, že sme trochu od ruky. Skontrolovali ma a povedali, že idem s nimi.

Týmto sa začal môj pobyt v nemocnici v Leicesteri. Jednu noc som bol len na pozorovaní. Na druhý deň mi oznámili, že ma dajú na jednotku intenzívnej starostlivosti.

Napojili ma na kyslík. Dostal som infúzie, katéter do žily, antibiotiká a morfín. V ústach som mal zariadenie, ktoré mi malo zabrániť dusiť sa a trubicu z hrdla až do pľúc, čo bolo bolestivé a nepríjemné, ale udržalo ma to nažive.

Striedavo som upadal do bezvedomia a potom sa zas prebúdzal. Keď som kašľal, nemohol som sa nadýchnuť kvôli trubici v krku. Začal som panikáriť. Mal som pocit topenia sa a umierania. Chytil som bok postele alebo, možno to bola niekoho ruka, a musel som sa upokojiť.



Spomínam si, ako mi sestra utierala čelo vlhkou handričkou a natierala mi presušené pery. Znova som sa stal dieťaťom – bol som absolútne závislý od ostatných. Vo všetkom.

Čoskoro som však začal mať pochybnosti, ako dlho to môžem vydržať. Problémy s dýchaním ma ničili. Mal som záblesky rôznych okamihov môjho života. Som silne veriaci a myšlienka, že by som sa mohol ocitnúť v náručí milovaného Boha bola čoraz príťažlivejšia. Bol by som sa rád stretol s mojou manželkou, ktorá zomrela pred štyrmi rokmi a ktorú veľmi milujem.

Ale niečo ma prinútilo myslieť na to, že to nemôžem vzdať a že ma ešte čaká veľa práce. Začal som premýšľať o mojich chlapcoch, ktorí sú predsa primladí na to, aby som ich opustil. A tiež o mojej matke – predstava, že okrem manžela po 65 rokoch manželstva by v priebehu týždňa mohla prísť aj o syna, bola strašná.

Cítil som tiež podporu ľudí, ktorí sa za mňa modlili. Nemohol som ich sklamať. Nadobudol som pocit, že musím niečo urobiť. Prispieť ako farmár na podporu udržateľnosti prírody a jej ochranu. Ozvala sa vo mne potreba byť užitočný.



Nasledujúci deň sa moja situácia začala zlepšovať. Keď ma po piatich dňoch presunuli z intenzívnej starostlivosti, hlboko vnútri som vedel, že som to zvládol. Hoci som mal stále ťažkosti a na ďalšie tri dni ma preto uložili na samostatnú izbu. Potom však už bola potrebná pre iného pacienta a tak som sa dostal na izbu s ďalšími tromi pacientmi.

Ako som sa postupne zotavoval, sestry zistili, že sa blížia moje 61. narodeniny. Spýtali sa ma, čo si prajem. Necítil som sa celkom vo svojej koži tak, ako som bol. Povedal som im, že by som sa rád oholil. Jedna sestra to pre mňa urobila. A v deň narodenín sa všetky zišli pri mojej posteli s kúskom torty a zaspievali mi všetko najlepšie. Bolo to neuveriteľne dojemné.

Odvtedy som mohol používať svoj mobilný telefón. Dozvedel som sa, že lekár – kým som bol na intenzívke – povedal mojim chlapcom, že som nemal bohvieaké vyhliadky na prežitie. Moja mama so sestrou išli dva dni po mne takisto do nemocnice. Ale nemali sa tak zle a onedlho ich prepustili.



Neustále si kladiem otázku, prečo som tu a ostatní nie. Muž na izbe oproti mne vyzeral byť v rovnakom veku ako ja, ale počas môjho pobytu zomrel. Bolo hrozné byť svedkom jeho zápasu, zatiaľ čo ho sestra držala celé popoludnie za ruku. Bol tu tiež jeden 13-ročný chlapec, ktorý takisto zomrel. Deň na to, ako ma pustili z intenzívnej starostlivosti, zomrel aj jeden ORL konzultant, ktorý pracoval v tej istej nemocnici.

Nie som odtiaľ dlho preč, ale myslím si, že zázrakom celého tohto príbehu je NHS (Národná zdravotná služba, pozn. red.). Neviem, ako to organizácia pri takomto rozsahu služieb dokáže – či už na recepcii, intenzívnej starostlivosti alebo na izbách, ale každý má vštepený zmysel pre starostlivosť a súcit. Je to úžasné a zároveň je v tom veľa pokory.

Myslím si, že vytvorenie Národnej zdravotnej služby je najväčším úspechom Británie. Chcem sa poďakovať všetkým zamestnancom, bez ktorých by som tu dnes nebol.

Svetlo na konci tunela. Po 2 týždňoch v nemocnici, vrátane 7 dní na oddelení intenzívnej starostlivosti. Personál nemocnice vzdal Hyltonovi pri odchode z oddelenia hold a vyprevádzal ho potleskom. Príspevok nemocnice v Leicesteri na Twitteri: