Ministerstvo školstva konečne uľavilo rodičom, ktorí brali učenie svojich detí v domácom režime vážne. Je to chvályhodné, nakoľko v poslednom období sa začali na internete ozývať už unavení rodičia.

Tí nemali čas na natáčanie svojich detí, ako skáču, čo bolo úlohou z telesnej výchovy, vyrezávať vtáčie búdky z dreva – ako úlohu na technické vyučovanie alebo podobné extravagantné nápady učiteľov, ktorí plnili nariadenie, že všetci majú učiť on-line. Od včera platí opačný extrém,  nebude sa známkovať, nebude sa dať prepadnúť.

Okrem nejasných výnimiek to de-facto znamená, že učiteľ má za úlohu vymyslieť tak ľahké zadanie, pre žiaka, aby ho žiak zvládol a aby sumár výsledkov žiaka v druhom polroku bol hodnotiteľný maximálne na 3-4 alebo slovne. Lebo päťky sa udeľovať nesmú a štvorkám sa treba vyhýbať.

Realita (pod)priemeru

Ministerstvo trochu zabúda na priemernú slovenskú školskú realitu. Je samozrejme žiadúce, aby vzdelávanie prebiehalo aj v čase zatvorených škôl. Aj on-line vyučovanie môže byť vhodnou alternatívou. Dokonca aj učenie z televízie s výbornou metodikou a motivovanými učiteľmi, či z YouTubu, je pokrokový nápad. To všetko sú nástroje, ktoré však počítajú s aktívnou spoluprácou žiakov, podporou zo strany rodičov a nadšením do zberu vedomostí a sebavzdelávania.  Čo však s priemernými a podpriemernými žiakmi, ktorí si už včera na internete stihli zdieľať statusy: „netreba sa učiť, veď neprepadnem.“



Je mylnou hypotézou počítať s tým, že slovenskí žiaci sú chtiví do učenia, že s podporou (ne)pracujúcich rodičov sa trpezlivo učia napríklad rozdelenie zámen alebo vypĺňajú tabuľky na opakovanie, aby ich následne posielali učiteľom. Nehovoriac o spomenutých extrémoch. Priemerná slovenská realita je trochu iná.

Rodičia na zámená ani na vtáčie búdky väčšinou nemajú chuť a nie každý má na to, aby 15-ročnej dcére vysvetľoval gravitačný zákon z fyziky, či opakoval chemické vzorce hydroxidov. Suplovať učiteľov sa dá len do istej malej tolerovanej miery. A čo s podpriemernými žiakmi, ktorí síce majú drahé smartfóny (dokonca aj niektoré deti z osád), no výhovorky sú také prezieravé, že učitelia sedia bezradne pred monitorom, lebo to musia. Teda mali by.

Ak ani doteraz v reálnom vyučovaní žiak nepatril do vnímavejšej polovice triedy, ako ho správne motivovať? Ak si žiak povie, že sa nemusí učiť, lebo neprepadne, ako riešiť takúto situáciu? Určite sa nájde mnoho didakticky zorientovaných metodikov, ktorí by vedeli navrhnúť niekoľko riešení. Reálne však podpriemerní žiaci nebudú do septembra robiť nič. Ak nepočítame vypaľovanie trávy na východe Slovenska ako zle pochopené zadanie z fyziky, či chémie.