Pandémia nového koronavírusu popri obetiach na životoch a tisíckach chorých prinútila milióny, ba dokonca miliardy ľudí na celom svete zmeniť svoj život. Pracujeme z domu, nechodíme do reštaurácií, do divadla či na koncerty. V mnohých rodinách skôr než COVID-19 prepukla ponorková choroba a vzrástol počet prípadov domáceho násilia. O tom ako sa vyrovnať so životom v karanténe hovorí psychológ Dušan Fabián.

-Epidémie sa vyskytovali aj v minulosti, len v 20. storočí ľudstvo zažilo tri vážne situácie – v rokoch 1918 a 1919 španielsku chrípku, v rokoch 1957 a 1958 ázijskú a napokon v rokoch 1968 a 1969 hongkongskú. Nie je prekvapujúce, že je ľudstvo na krízy také nepripravené?-
Vlastnosťou človeka je vytesňovanie nepríjemných vecí. Ale pamätám si na jeden osobný zážitok z detstva, keď moja sestra dostala šarlach. Chodil som na základnú školu – jej trieda mala karanténu a celá naša rodina tiež. Dva týždne sme nesmeli vyjsť von a chodil k nám hygienik, ktorý nás kontroloval. Sestru som potom mohol navštíviť v nemocnici len raz za týždeň a dalo sa s ňou komunikovať iba cez sklo, prostredníctvom posunkov. Chytil som lienku a dal som jej ju na okno – a teraz, keď na to spomíname, sestra si na tento moment pamätá ako na najsilnejší zážitok z tejto karantény.

-Sú ľudia pripravení zniesť isté obmedzenia?-
Podľa doterajšieho priebehu situácie sa zdá, že prekvapivo aj áno. Strach je totiž dosť solídny motív, ktorý ľudí vedie k tomu, aby boli poslušnejší a ohľaduplnejší. Ale možno je lepšie použiť výraz „obavy“, to je predsa len jemnejšia forma strachu.

-Neškodí nám príliš veľa informácií o tejto téme?-
Na jednej strane áno, ale na druhej strane je užitočné vyvolať v ľuďoch určitú mieru obáv, pretože inak by zo seba mnohí robili hrdinov.



-Súčasná spoločnosť kladie veľký dôraz na indiviualizmus. Nie je potom pandémia a opatrenia proti nej aj testom našej schopnosti podriadiť sa spoločným pravidlám?-
Myslím si, že táto kríza naučila ľudí lepšie spolupracovať. Pozorujem aj na základe vlastných skúseností, že ľudia scitliveli, sú ohľaduplnejší, kooperatívnejší a empatickejší, čo považujem za pozitívum.

-Máme rôzne typy reakcii na hrozbu zakódované v našej povahe a v génoch?-
Určite, potvrdzujú to experimentálne stresové situácie so zvieratkami – u nich jednoznačne nastávajú dva druhy reakcií. Prvým druhom je panika, teda zvieratko behá ako splašené, je hyperaktivované a druhá skupina zvieratiek sa zasa utiahne. Medzi ľuďmi existujú oba typy reakcií, len majú nejakú kultúrnu podobu. Jednou reakciou je panika – rozrušenie, teda ľudia napríklad fanaticky nakupujú, robia si zásoby... A druhá skupina ide do útlmu, mnohí sa situáciu snažia zvládnuť rozumom a niektorí možno aj bagatelizovať.

-Ako reagujeme na stratu našich každodenných rituálov, ktoré si musíme odoprieť?-
Je to rôzne a pravdu o tom, ako sme to zvládli, čo nám to dalo a čo vzalo, sa dozvieme až s odstupom času – teda nie teraz, v akútnej situácii. Aj ja som teraz v karanténe, v situácii Robinsona na svojom kultúrnom ostrove, teda vo svojej izbe. Primälo ma to k tomu, že rozjímam, meditujem a prišiel som na všelijaké myšlienky a súvislosti. Niektorí ľudia sa tešia, že majú konečne čas na deti alebo záľuby a som presvedčený, že aj domáci majstri a záhradkári sa teraz činia. Keď už som spomenul svoju karanténu z detstva, otec vtedy zavelil a vymaľovali sme nábytok v kuchyni, čo nás dovtedy nikdy ani nenapadlo. Celú karanténu sme maľovali a natierali, trvalo to dva týždne.



-Ale nemusí to byť asi vždy takéto idylické, nie?-
Určite nie. Vybavuje sa mi, ako som robil klub nezamestnaných, teda som ako psychológ radil ľuďom bez práce. Väčšinou prežívali prvé dni nezamestnanosti ako úžasnú radosť, že budú môcť konečne čítať, chodiť na ryby, budú mať kopec voľného času na veci, ktoré predtým nestihli robiť. Lenže radosť trvá len chvíľu a rýchlo vyprchá. Postupne sa do človeka začne vkrádať neistota. A potom prichádza všeličo – depresie, pochybnosti o sebe, paranoidné reakcie... Pritom v tomto klube boli vzdelaní ľudia, ktorí neprišli o miesto pre svoju neschopnosť ale preto, že sa menili systémy, že zanikali inštitúcie či pracovné miesta. Teda aj teraz po chvíli radosti prichádzajú negatívne pocity a strach najmä z ekonomických následkov. Už teraz mám klientov aj ľudí v blízkom okolí, ktorí postupne prichádzajú o bežné aktivity a podujatia, ktoré robia a už začínajú cítiť obavy – či takú situáciu zvládnu, či neostanú o žobráckej palici. Všeličo človeka v takom rozpoložení napadne.


Aj keď sa často vyzdvihuje, že by sa mal človek správať racionálne, ekonomika reaguje doslova na emócie.
Už prvá panická reakcia, teda zhromažďovanie si zásob potravín, to sú čisté emócie, s racionalitou to nemá nič spoločné. Takisto aj podozrievanie, či nevypukne zúfalá celková bieda, aj to je emocionálna reakcia, akurát tá vzniká až po istom čase.

-Ďalšou kapitolou sú medziľudské vzťahy – ľudia sú spolu doma, hrozí im ponorková choroba, objavujú sa prípady domáceho násilia...-
Najhorší je prípad, ak zostanú v izolácii dvaja. Tam jednoznačne funguje psychológia väzňa, ktorá je veľmi kvalitne a podrobne popísaná. Preto napríklad zväčša nedávajú do cely dvoch väzňov. Lebo väzeň nemá iného adresáta a iné podnety, než svojho spoluväzňa. Môže sa tak medzi nimi rozhorieť nevraživosť, ba až neskutočná agresivita a veľmi surové násilie. To isté sa deje, ak sú doma dvaja partneri a najmä ak majú neriešené konflikty. Obavy z choroby a z novej situácie ich na chvíľu spoja, no po chvíli začnú vystrájať a oživujú sa medzi nimi pretrvávajúce spory. Začnú prejavovať svoje nepekné stránky, objavuje sa agresivita a násilie... A ten druhý, čo je poruke, ten si to odnesie.

-Stresovým momentom pre rodiny a vzťahy sú však napríklad aj Vianoce...-
Áno, existuje dokonca pojem víkendové neurózy. A sú aj „sviatkové“ neurózy. Je to tak, najmä k Vianociam sa viaže príliš veľa očakávaní a veľmi silná emocionalita. No a opäť sa neriešené konflikty vyplavujú a môžu spôsobiť veľmi nepríjemné situácie.



-Spomenuli sme strach z choroby, nepohodlie, stratu rituálov, existenčnú úzkosť i napätia vo vzťahoch. Ale ak by sme mali pomenovať ten najväčší zdroj strachu, nie je to fakt, že nevieme kedy sa pandémia skončí ani aké budú jej dôsledky vrátane ekonomických, teda že nepoznáme budúcnosť?-
Čím je nejaký fenomén neznámejší, tým väčší strach vyvoláva. Úzkosť sa často vzťahuje k neznámemu ohrozeniu. Tu už nejde len o strach, lebo strachy sú predmetné, konkrétne – teraz je napríklad evidentný strach, že ochoriem, že ma niekto nakazí, alebo že ja nakazím niekoho blízkeho, koho mám rád... Ale celkový vývin a hmla, do ktorej tento vývin smeruje, to už súvisí s úzkosťou a úzkosť je veľmi nepekná emócia. Je to strach z ohrozenia, a toto ohrozenie má neznámy zdroj, je to neznámy nepriateľ. Teda nie je to len strach z ochorenia, ale z celkového vývinu.

-Čo sa dá ľuďom proti strachu i proti tejto úzkosti poradiť?-
Povedal by som bájku o dvoch žabách. Dve žaby, jedna hnedá a jedna zelená, opustili svoj rybník či potok a vydali sa na výlet. Prišli na gazdovský dvor a tam stál veľký mliečnik. A keďže už vyhladli, skočili doň, čľup-čľup – a boli v mlieku. Lenže nádoba mala úzke hrdlo a keď sa mlieka nabažili, zistili, že sa odtiaľ nevedia dostať. Hnedá žaba bola vyčerpaná a vzdala to. Druhá, zelená, si povedala, že bude šliapať dovtedy, kým bude vládať. A ako šliapala, pocítila zrazu pod nohami pevnú hmotu. Zistila, že umútila maslo. Od neho sa odrazila, vyskočila, dostala sa z mliečnika von a zasa bola na slobode. Poučenie z bájky je jednoznačné. Keď som v ohrození a prežívam strach či úzkosti, snažím sa napriek tomu robiť všetko preto, aby som našiel riešenie. Je aj ľudové príslovie šité na túto situáciu. Alebo poviem rovno dve. Jedno znie: „V šťastí nedúfaj a v nešťastí nezúfaj. A netrať nádeje, keď sa ti zle deje.“ A ešte osobná rada: „Lepšie ´boj sa´ ako ´neboj sa´. Ale ešte lepšie ´varuj sa´, ako ´boj sa´.“



-A ako by znela rada pre napäté partnerské či rodinné vzťahy?-
Každá kríza je vždy aj šanca. To je vyskúšané, overené, staré krédo, ktoré platilo v starovekej Číne a platí dodnes. Číňania už v znaku, ktorý označuje krízu, majú malý háčik, ktorý znamená šancu. Teda všetky konflikty a nedorozumenia majú riešenia. A keď na to príde, otvára sa nový priestor pristupovať k životu inak. Kríza prináša možnosti vlastných nových pohľadov na každú situáciu. V normálnom živote by sa nemuseli prejaviť, ale v kríze sa prejavia a tam je možnosť to aj zužitkovať.

-Môže to platiť pre celú spoločnosť? Je kríza našou šancou?-
Myslím si, že je to analogické. To, čo sa deje, je atak prírody proti civilizácii. Civilizácia pred krízou nebola v poriadku a ani nie je. Teraz však pozorujem veľmi pozitívne javy, ktoré civilizáciu poľudšťujú, ba dokonca spiritualizujú. A to je vďaka kríze, vďaka ťažkostiam, v ktorých sa celá civilizácia ocitla.

-Objavili sa názory či bonmoty, že vírus je vlastne efektívnejší než ekologickí aktivisti...-
Príroda ako celok hneď ako keby použila svoje tykadlá a začína sa inak správať. To je pre civilizáciu veľké ponaučenie. Humanistické slová či ideológie zjavne nestačia, ľudstvo hýri ďalej. Ale zdá sa, že toto je úder, ktorý by ľudskej civilizácii mohol pomôcť.