Pätnásta (posledná) časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (

)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o náročnej ceste, vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky “Atómového projektu” sa otvárajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Ščelkinova správa

Spomedzi všetkých jedinečných dokumentov „Atómového projektu ZSSR“ by som tejto „Správe“ venoval osobitné miesto. Je datovaná 16. septembra 1949. Označenie je obvyklé: „Prísne tajné (Osobitná zložka). Exemplár jediný“. Všetko je napísané ručne. Rukopis je zreteľný, slová čitateľné. Neviem, kto konkrétne sa s týmto dokumentom oboznámil. Zdá sa mi, že ho čítali iba Kurčatov a Chariton. K Berijovi sa “Správa” nedostala a o to viac k Stalinovi. Všetko, čo sa odohrávalo na konci augusta 1949 na polygóne č. 2 bolo pre nich už minulosťou. Mimochodom, tak aj bolo...

Cyril Ivanovič Ščelkin bol dôkladným, pedantným a príliš úzkostlivým človekom (iným byť ani nemôžete, keď máte celý život dočinenie s výbuchmi - obyčajnými a jadrovými), písal podrobne a zrozumiteľne, pretože vedel, že so „Správou“ sa budú oboznamovať ľudia, ktorí majú málo znalostí z jadrovej techniky. Akoby predvídal, že jeho „Správa“ bude neoceniteľným dokumentom tejto epochy.

Stalo sa tak o polstoročie neskôr!

„Správa“ sa starostlivo uchovávala medzi mnohými dokumentmi Atómového projektu ZSSR, historikom prístupná nebola, preto sa okolo dátumu „29. augusta 1949“ objavilo toľko legiend a mýtov. Všetky sa rozptýlia ako ranná hmla s východom slnka. Ščelkinova „Správa“ je to historické slnko, ktoré osvecuje pravdu, pretože Cyril Ivanovič podrobne opísal všetko, čo sa v ZSSR pred prvou skúškou atómovej bomby odohrávalo.

Prečo práve Ščelkin?

Bol zástupcom hlavného konštruktéra Ju. B. Charitona a zaoberal sa práve experimentálnou prácou, to určovalo jeho úlohu ako aj zodpovednosť za všetky prvé testy atómových zbraní. O úspechu jeho práce presvedčivo svedčia tri Hviezdy Hrdinu, Leninova a tri Stalinove ceny.

„Ščelkinova správa“ je dokument, napísaný hlavným účastníkom tejto udalosti. Udalosti, ktorá určila osud našej civilizácie na mnoho desaťročí a možno dokonca aj storočí.

Dokument označil takto: „Stručný opis prác KB-11 (konštrukčnej kancelárie, pozn. red.) vykonaných pri pripravovaní a uskutočnení pokusu na polygóne č. 2“. Celkom 19 listov. Každý z nich je potvrdený pečiatkou a označením utajenia. Štyri časti: „Úvod“, „Technológia uskutočnenia výbuchu“, „Prípravné práce na polygóne č. 2 v období od 24. júla do 26. augusta 1949“ a „Pokusy  27. - 29. augusta 1949“. Dokonca aj dnes je ťažké určiť, nakoľko užitočný môže byť tento dokument, napríklad, pre niektorého teroristu, ktorí chce vyrobiť svoju vlastnú atómovú bombu, a preto uvádzať konkrétne údaje netreba. Historika, však nezaujíma technológia a technické detaily, ale kronika udalostí. Zo “Ščelkinovej správy”, preto vyberieme tie hlavné...

Hneď upozorňuje: „Následne, keď hovoríme o príprave pokusu, nemáme na mysli, samozrejme, výrobu výrobku (bomby, pozn. red.), ale prípravu odstrelu na polygóne č. 2.“

Cyril Ivanovič opisuje, ako sa začali prípravy ku skúškam. Podľa jeho slov k tomu došlo dávno predtým, ako odišli na polygón. Ukázalo sa, že bolo niekoľko „generálnych skúšok“:



"Kvôli zložitosti práce a extrémnej zodpovednosti sa príprava pokusu uskutočnila v dvoch cykloch, ktoré sa do značnej miery opakovali. Prvý cyklus sa uskutočnil v KB-11 v máji až júli 1949, druhý - na polygóne č. 2 v období od 24. júla do 26. augusta 1949. V dňoch 27. až 29. augusta sa uskutočnili záverečné práce s bojovým výrobkom, odpáleným 29. augusta 1949 o 7.00 h. V KB-11 v máji, júni a začiatkom júla 1949 vybrali všetok potrebný personál, vypracovali technológiu uskutočnenia pokusu, vymenovali vedúcich všetkých etáp prác a uskutočnili štyri výcvikové odpaly, v procese realizácie, ktorých bola nakoniec definitívne upresnená technológia pokusu, s výnimkou prác počas posledných 4 hodín pred explóziou, ktoré nemohli byť v KB-11 realizované. Pod technológiou pokusu máme na mysli postupnosť všetkých operácií, zachytených v detailných technologických inštrukciách, alebo technologických kartách“.

Každý, kto mal aspoň raz dočinenie s atómovými vedcami, si určite všimol presnosť a zladenosť ich práce. A to aj v najťažších podmienkach! Musel som dozerať na „výrobcov bômb“ v sibírskej tajge, púštiach Strednej Ázie, na krajnom severe a na Urale – všade si počínali bezchybne: pokojne, s istotou a hlbokou znalosťou svojho odboru. Ukazuje sa, že vždy, predtým než odídu na „miesto výbuchu“, dlho a tvrdo trénujú „doma“ – v rodnom KB-11. Presne tak, ako tomu bolo v lete 49-ho, o čom prvýkrát hovoril Ščelkin.

Dobré skúsenosti sa vždy zhromažďujú po kúskoch - najlepšie zostávajú, nevyhovujúce sa vyhadzujú: „V rámci výcvikových odpalov bolo tiež stanovené prerozdelenie povinností medzi vykonávateľmi, ktoré sa pri bojových pokusoch zachovalo“.

Kronika udalostí je „podľa Ščelkina“ predstavená takto: „V júni a júli 1949 na polygón č. 2 prepravili vlakmi dve skupiny pracovníkov KB-11 s pomocným a domácim vybavením...

24. júla prišla na polygón skupina pracovníkov KB-11 na čele so súdruhom P. M. Zernovom...


25. júla sa na polygóne zhromaždilo celé zloženie komisie súdruha M. G. Pervuchina s odborníkmi...

Po 15. auguste začali na polygón prichádzať súčiastky výrobku.

Do 25. augusta prišlo päť bojových a dva výcvikové komplexy náloží z výbušných látok. Z nich bol jeden bojový a jeden výcvikový komplex zmontovaný. Nálože, s výnimkou dvoch komplexov boli prepravované po železnici, potom ich od najbližšej vlakovej stanice do skladu prepravovali na automobiloch. Dve súpravy doviezli lietadlami pristávajúcimi priamo na pokusnom poli polygónu...

21.augusta bol špeciálnym vlakom na polygón dopravený bojový výrobok zo Z a neutrónové rozbušky. Tým istým vlakom prišla aj posledná skupina fyzikov v zložení G. N. Fljorova, Ja. B. Zeldoviča a ďalších na čele so súdruhom Ju. B. Charitonom..."

Z je plutónium, najčastejšie ho nazývali „ametylom“, ale Cyril Ivanovič vo svojej „správe“ používa pôvodne dohodnutý názov plutónia. Dokonca v tomto jedinom exemplári, tajnejší dokument v septembri 1949 neexistoval, bol vedec povinný používať „šifrovací jazyk“.

Ščelkin pokračuje: „Dňa 24. augusta prišiel na polygón vedúci pokusu súdruh I. V. Kurčatov a člen Osobitného výboru súdruh A. P. Zavenjagin.

Do 25. augusta sa teda všetci účastníci skúšok zišli na polygóne, rovnako boli zhromaždené všetky časti výrobku s náhradnými súčiastkami a všetko vybavenie potrebné na testovanie“.

Ďalej Cyril Ivanovič podrobne popisuje celú „predštartovú prípravu“ na výbuch. Nevyskytli sa žiadne nepredvídané situácie - počas výcviku v KB-11 boli všetky operácie vycibrené. Obzvlášť dôkladne bola testovaná automatika - všetky údaje o výbuchu museli  byť zaznamenané, a preto riadiaci systém na odpálenie výrobku a automatické prístroje museli fungovať ako jednotný mechanizmus. Za to bol zodpovedný opäť Ščelkin. A opäť v plnej miere preukázal svoju precíznosť. Nepretržité testy trvali tri dni. Nakoniec vydal “povolenie”



27.augusta dostali zamestnanci KB-11 deň odpočinku. Všetci, okrem vedúcich. Chariton, Zernov, Ščelkin a Duchov dali neskoro v noci Kurčatovovi a Zavenjaginovi všetku dokumentáciu pre nadchádzajúci test. Kurčatov potvrdil deň a hodinu výbuchu - pondelok 29. augusta o 8:00 hodine ráno.

Ščelkin píše: „27. augusta o 8:00 sa začali práce na konečnej montáži komponentov bojového výrobku v montážnej dielni neďaleko centrálnej veže.

Všetci aktéri dostali prísne pokyny. V žiadnom prípade sa nemohli odchýliť od technických pokynov a harmonogramu práce. Práce sa začali a prebiehali v pokojnej atmosfére. Mnohí aktéri, ako sa neskôr ukázalo, mali dojem, že nejde o bojovú skúšku, ale o opakovanie kontrolnej skúšky“.

Napätie narastalo: "O 4:00 hodine ráno umiestnili do stredu bojovú nálož zo Z a neutrónové rozbušky. Zároveň došlo k zosilneniu ochrany".

Ščelkin ani netuší, že veľmi pozorne sledujú každý jeho pohyb a každú jeho operáciu. Chariton, ktorý sa vyznačoval vysokými nárokmi, nedopustil ani najmenšiu odchýlku od pokynov. Mimochodom, každému, kto v ten deň s výrobkom pracoval absolútne dôveroval.

V záverečnej etape však vedúci predstavitelia KB-11 nemohli prísť na vežu. Hlavné operácie museli vykonať práve oni: „V noci na 29. augusta súdruhovia Ju. B. Chariton a N. L. Duchov s asistentmi za prítomnosti súdruhov I. V. Kurčatova, A. P. Zavenjagina, A. S. Alexandrova, P. M. Zernova a ďalších zmontovali bojovú nálož zo Z a neutrónovú rozbušku v pieste z A-9 a vložili hlavný dielec do produktu...

A-9 - dohodnutý názov uránu 238.

...Táto zodpovedná operácia prešla bez komplikácií. 29. augusta od polnoci do tretej hodiny rána. A.J. Maľský a V. I.  Alfjorov s asistentmi dokončili montáž výrobku. Zostala posledná fáza - detonácia“.

Mimochodom, Ščelkin sa s takýmto záverom trochu poponáhľal. Ešte mali vyviezť bombu na vežu a nebola to taká jednoduchá záležitosť, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Zo „Správy“: „O 4.00 hod, do stredu poľa, k veži, po zapečatení automatizačného systému a konektorov na odpaľovacej línii, prišli míneri súdruhovia C. I. Ščelkin a S. N. Matvejev s časťou rozbušiek (rozbušky, vmontované do špeciálnych plášťov) v malom kufri.



Súdruh C. I. Ščelkin požiadal súdruha L. P. Beriju a I. V. Kurčatova o povolenie na zdvihnutie výrobku na vežu a nariadil, aby výrobok vyviezli z montážnej dielne. Potom podpísal prevzatie výrobku pre ďalšie operácie...

Silné nárazy vetra vyvolali obavy z prevádzky osobného výťahu, ktorý spoľahlivo fungoval iba pri vetre do 6 m/s a niekedy sa pri silnom vetre počas jazdy zasekol. Ľudia sa však vyviezli bez komplikácií. Po získaní súhlasu súdruh G. P Lominský s pomocou technika A. A. Izmajlova vyviezol nákladnú kabínu s výrobkom na vrchol veže. Spolu s výrobkom sa výťahom vyviezol aj súdruh P. M. Zernov. Na patričnej výške bola klietka zaistená tou istou skupinou, ktorá zaisťovala výrobok dole...

Kontrola výrobku, jeho vybavenie rozbuškami, pripojenie k odpaľovacej schéme a opätovná kontrola trvala asi hodinu a bola ukončená pred 6.00 hod. Počas týchto operácií súdruh P. M. Zernov informoval priamou linkou súdruha I. V. Kurčatova o všetkých podrobnostiach postupu prác.

Poslednú kontrolu výrobku a celej aparatúry vykonal s C. I. Ščelkinom súdruh A. P. Zavenjagin. Neboli zistené žiadne defekty.

Dolu sa rozhodli zísť po schodoch, aby sa vyhli problémom s osobným výťahom. Súdruhovia A. P. Zavenjagin a C. I. Ščelkin zapečatili vstup do veže.

Až po zostupe účastníci operácie zistili, že došlo k prudkému zhoršeniu počasia. Nízko nad poľom sa rozširovali roztrhané oblaky, ktoré zatienili celú oblohu. Popŕchalo. Prudké poryvy vetra pred očami tých, ktorí sa nachádzali na poli strhli dva uviazané balóny, ktoré tam boli umiestnené na letecké pozorovania... “

O 6.18 dorazil na veliteľské stanovište Ščelkin. Beriju a Kurčatova informoval, že všetko je pripravené k explózii.

Počasie sa však zhoršovalo.

Kurčatov, Berija a Pervuchin opustili veliteľské stanovište. Presvedčili sa, že v oblakoch nie sú žiadne trhliny.

Kurčatov prijíma rozhodnutie o presune časového harmonogramu „H“ o hodinu skôr.

Odpočítavanie začalo 25 minút do výbuchu.

12 minút do odpalu bol zapnutý automatický prístroj.

Za 20 sekúnd sa dostal do pohybu posledný a hlavný mechanizmus prístroja, spúšťajúci pohon výrobku...

Ščelkin potom kolegom povie, že tieto sekundy boli v jeho živote najťažšie... Svoje choré od napätia explodujúce srdce sa pokúsil upokojiť dúškom Valocordínu. Či pomohol alebo nie, si nepamätá, pretože o 7:00 oslepujúci blesk osvietil step. A o 30 sekúnd sa nárazová vlna priblížila k veliteľskému stanovisku…