Komentár Fedora Lukjanova: Lekcie pandémie

Každý štát teraz prechádza skúškou odolnosti sám a nie každý ňou prejde.

Pandémia je silný katalyzátor. Všetko, čo sa predtým dialo z politických a ekonomických dôvodov, sa teraz stáva sanitárno-hygienickou nevyhnutnosťou.

Víťazstvo suverenity? Aj áno, aj nie.

Áno, lebo na mieste, kde pred tým splašene pobehovali rôzni hráči, zostal už iba jeden samotný hráč a tým je štát. No a nie aj preto, lebo práve v tomto okamihu prechádza každý štát skúškou odolnosti a nie každý ňou prejde.

Profesor Peter Hennessy z londýnskej univerzity, ktorý sa zaoberá históriou štátnej správy, napísal: najnovšia história, rozdelená na „pred“ a „po“ vojne sa mení na „pred“ a „po“ víruse. Pravdepodobne prehnané, ale smer premýšľania udáva správny. Svetová vojna je komplexná kríza, ktorá ovplyvňuje samotné fungovanie štátu a spoločnosti. A reč je o zmenách takéhoto rozsahu.

„Kto predovšetkým nesie zodpovednosť za bezpečnosť a život občanov? Tradične je to štát. Veď na to aj existuje. Za posledných tridsať rokov bola však táto axióma spochbňovaná a stala sa otáznou. V globalizovanom svete sa vraj bude úloha štátu nivelizovať a stratí svoju funkciu a to v prospech občianskej spoločnosti, ako aj transnárodných a nadnárodných inštitúcií“.

Pochybnosti tejto predpovede sa už objavili dávno. 21. storočie sa od svojho samého začiatku zmenilo na sériu kríz. O renacionalizácii medzinárodného života a o obnovení kľúčovej úlohy štátu sa hovorilo pri rôznych príležitostiach - od potreby bojovať proti terorizmu po záruky stability bánk a kontrolovateľnosti trhov.



V politickom smere sa tento trend formoval do polovice roku 2010, vtedy zaznamenal vzostup zástancov suverenizácie. Britský slogan Brexit „Prevziať kontrolu!“ sa stal bojovým pokrikom tých, ktorí zo svojich problémov vinili globalizáciu a elity vytrhnuté z „pôdy“. A ich svetovým lídrom sa stal americký prezident Donald Trump, ktorý zmenil usporiadanie svetovej agendy na „každý za seba“. Všetci sa obracali len na neho a očakávali primerané opatrenia. Avšak žiadne alternatívy dnes už neexistujú.

Argument o nadradenosti autoritárstva nad demokraciou nemá zmysel, rovnako ako porovnávanie Číny s Talianskom. V Európe vidíme veľmi odlišné prístupy a výsledky.

Škandinávske krajiny sú vzorové demokracie, všetko sa tam robí zrozumiteľne a v prípade potreby prísne. Prejavia sa aj autoritárske režimy, ktoré zlyhajú pri skúške. Kvalita štátu nezávisí od formy vlády, ale od efektívnosti jej organizácie a sociálnej solidarity.



Otázka o kooperácii medzi štátmi, v podstate, ani nevzniká - každý počíta so svojimi vlastnými zdrojmi. Je to tak všade, no najvýraznejším príkladom je Európska únia. Spoločné európske inštitúcie stíchli, v kritickom okamihu sa ukázalo, aká v skutočnosti je ich pomocná úloha.

Pozlátko posledného štvrťstoročia, keď na vlne expanzie prekvitala rétorika o solidárnosti a spoločných hodnotách odrazu opadlo, v hre boli len životné záujmy jednotlivých krajín a ich obyvateľov. A tí ani neapelujú na tieto spoločne hlásané hodnoty a ani na jednotlivé inštitúcie. Nie je totiž kedy. Nuž a Európa je práve tým vrcholným vzorom integračných združení.

Znamená to, že sa svet nenávratne ponára do egoistickej anarchie? Opäť, aj áno, aj nie.

Áno, lebo samotný koncept „svetovej štruktúry“ nie je normou medzinárodných vzťahov, ale našou oddanosťou tejto myšlienke. Je návykom dobrého (ale prechodného), jedinečného usporiadania druhej polovice 20. storočia. No a nie preto, lebo na optimalizáciu odpovedí týkajúcich sa komplexných a nadnárodných výziev, ktoré sú zjavne mimo kontroly jednotlivých štátov, bude nevyhnutne potrebná spolupráca. Ale tí, ktorí súčasný záťažový test vydržia, každý zvlášť, tak tí budú vedieť ako spolupracovať.