Komentár Fedora Lukjanova: Globálna korekcia

Hádať akým bude svet, ktorý sa začne zotavovať po epidemických karanténach a zákazoch je zbytočné, pretože sa bude formovať pod vplyvom priam opačných tendencií. 

Lineárne extrapolácie dnešného alebo včerajšieho obrazu sú skôr mätúce, než objasňujúce. Vojenské analógie sú, pravdepodobne, v jednom opodstatnené. Náhradou veľkej vojny je terajšia „dokonalá búrka“.

Svet utícha. Pred dvoma, alebo tromi týždňami si ani nebolo možné predstaviť, že sa krajiny začnú úplne uzatvárať. Pozastavená verejná doprava, prázdne kinosály a divadlá, opustené školy a univerzity, seriózne obmedzenia pohybu, úplná kontrola - predtým sa niečo také spájalo iba s vojnou. Vlastne, už bola vyhlásená.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron označuje situáciu rovno za vojenskú a britský premiér Boris Johnson vystupuje v štýle Winstona Churchilla z roku 1939. Závažnosť reakcií udivuje, zdajú sa byť neproporcionálnymi z pohľadu kalibru hrozby.

Je pochopiteľné, že vlády na pozadí vzniknutej paniky nemôžu riskovať, musia konať preventívne a s prehnaním. Spúšťa sa reťazová reakcia, z ktorej sa je už veľmi ťažké dostať. Seriózna analýza tejto krízy a jej dlhodobých dôsledkov nás ešte len čaká.



Zatiaľ ich nie je možné vyhodnotiť. To, o čom väčšinou hovoria – je úder leteckej doprave a iným komunikáciam, fatálna situácia v cestovnom ruchu, pokles obchodnej a výrobnej činnosti - všetko dôležité, no sú to len detaily. Svetové ekonomické krízy a depresie koniec koncov nie sú novinkou. Sociálna zložka je pre ekonomiku oveľa dôležitejšia.

Vírus by nebol takým silným katalyzátorom, ak by sa vo svetovom systéme nenakopili veľmi vážne vnútorné nerovnováhy, ktoré už aj bez toho boli na pokraji výbuchu. Nerovnováhy sú navyše komplexné a ovplyvňujú základy fungovania celého medzinárodného mechanizmu.

Globálny svet, na ktorý sme zvyknutí, sa začal formovať približne pred štyridsiatimi rokmi, keď v popredných západných krajinách nastal obrat k neoliberalizmu. Krach socialistického systému transformáciu dramaticky urýchlil – utvrdila sa predstava, že ku globálnej liberálnej paradigme neexistuje alternatíva. Vo všeobecnosti, nikto nenamietal – tých pár čo nesúhlasilo sa okamžite ocitlo v radoch hlboko marginalizovaných skupín. Alarmujúce výzvy, ktoré začali znieť koncom dvadsiateho storočia a svedčili o narastaní rozporov, sa predovšetkým vnímali ako nevyhnutné náklady rastu a rozvoja.

Finančná kríza z roku 2008 mnohých nastrašila, ale zmenu základných prístupov nespôsobila. Ekonomická neistota, ako sa aj očakávalo, spôsobila politické problémy - v druhom desaťročí 21. storočia došlo k sérii závažných konfliktov na Blízkom východe a v Európe, po ktorých už nasledovali vnútropolitické otrasy. Pričom už v samom srdci globálneho sveta - USA a Veľkej Británii sa to otriasalo viac ako dosť.

Všade rastúca neistota o správnom smerovaní popohnala politické sily (nazývali ich populistami), ktoré verejne zapochybovali o priaznivých účinkoch globalizácie a vzájomnej závislosti.

Za posledné štyri roky sa vyvinula zvláštna situácia. Všeobecne akceptovaná svetová rétorika zostala rovnaká. Mantry o neprípustnosti odchodu od liberálneho poriadku v politike a najmä ekonomike zneli aj ďalej. Priaznivci iného pohľadu (trumpisti) boli progresívnou a intelektuálnou komunitou ostro kritizovaní. Svet sa pritom začal meniť presne tým smerom, ktorý ponúkali „populisti“.



Suverenizácia sa de facto začala vnímať ako potenciálne efektívnejšie a bezpečnejšie riešenie, než kooperácia a vzájomné prepojenie. Situácia spočíva nielen a nie natoľko v presvedčivosti prezidenta Donalda Trumpa a váhe Spojených štátov vo svetovej ekonomike, ako v tom, že pôda pre obrat bola dokonale pripravená – spoločnosti prestali rozumieť, načo im je zložitá politicko-ekonomická konštrukcia, ktorú obkolesujú čoraz viac kozmopolitne naladení lídri.

Epidémia je katalyzátorom ničivej sily týchto tendencií. Neexistuje na ňu žiadna iná odpoveď, okrem izolácie každého z nás. Takže ideologické spory sa odkladajú bokom, imperatív bezpečnosti určuje priebeh.

„A pri pohľade na to, čo sa deje, sa núka záver o nezvratnosti deglobalizácie – už nie ako neobvyklého, ale prirodzeného a všeobecne akceptovaného procesu“.

Nemá význam ponáhľať sa s robením záverov. Vyššia moc nebude trvať večne a záujem o obnovenie predchádzajúceho modelu je stále veľmi veľký. Záujem nie je len finančný. Mnohým ľuďom vyhovoval aj sociálno-humanitárny spôsob života, ktorý globalizácia strednej triede poskytla. Komplexnosť komunikácií sa nielen zachováva, ale je dokonca úplnejšou - zdôrazňuje to aj informačná zložka súčasnej krízy.



Je pravda, že mýtus o internete a sociálnych sieťach ako univerzálnom zjednocovateľovi je už dávno odhalený. Možnosť neobmedzenej komunikácie vonkoncom nezvyšuje úroveň súdržnosti, skôr naopak, vedie k fragmentácii na rôzne skupiny.

Hádať akým bude svet, ktorý sa začne zotavovať po epidemických karanténach a zákazoch je zbytočné, pretože sa bude formovať pod vplyvom priam opačných tendencií. Lineárne extrapolácie dnešného alebo včerajšieho obrazu sú viac mätúce, než niečo objasňujúce. Vojenské analógie sú, pravdepodobne, v jednom opodstatnené.

Terajšia „dokonalá búrka“ je náhradou veľkej vojny. V tradičnej podobe je veľmi nepravdepodobná, ale akýsi spôsob riešenia nahromadených rozporov je nevyhnutný. A potom bude všetko iné.