Ebola a spol. sú iba príšery zo zlého sna. Ak je niečo skutočnou pandemickou hrozbou, tak menej známe respiračné RNA vírusy. Mutujú ako chcú a mohol by sa medzi nimi objaviť skutočný sekáč. Píše sa na stránkach Objective Source E-Learning.

Pre veľa ľudí ide o nočnú moru. Infekčná choroba, ktorá sa rozšíri po celom svete a ohrozí civilizáciu v tej podobe, v akej ju poznáme. Aký patogén by mohol zvládnuť niečo také? Práve nad tým sa zamýšľa nedávna správa „The Characteristics of Pandemic Pathogen" centra Johns Hopkins Center for Health Security v americkom Baltimore.

Cieľom tejto správy nie je vystrašiť verejnosť, ale pôsobiť preventívne, aby k niečomu podobnému nedošlo, pretože na to budeme pripravení. Pre záujemcov je celá správa dostupná na webe centra a jej výstupy rozhodne stoja za pozornosť.

Vedúci tímu autorov správy a špecialista na pandémie a bioterorizmus, mediálne známy Amesh Adalja a jeho kolegovia dospeli k názoru, že patogény akými sú Ebola alebo Zika, ktoré sú mediálne populárne, v skutočnosti nie sú pravdepodobnými pôvodcami ničivej globálnej pandémie.

Oveľa väčšie riziká podľa nich v sebe skrývajú vírusy, ktoré sa jednoducho a rýchlo šíria vzduchom, napríklad blízki príbuzní vírusu prechladnutia. Pritom sa zvyčajne nachádzajú mimo záujmu médií či úradov.

Ebola ani Zika sa našťastie šíria oveľa komplikovanejším spôsobom. Zika k tomu potrebuje určité druhy komárov a Ebola nezvládne ani to a šíri sa hlavne kontaktom s telesnými tekutinami chorých.

Adalja považuje mediálnu hmlu za vážne riziko. Plytváme vraj finančnými prostriedkami a emóciami na patogény, ktoré vlastne nepredstavujú existenčnú hrozbu pre civilizáciu. Ako už to vo viacerých prípadoch býva, odborníci a úrady sú ako tak pripravení na eventuálnu pandémiu patogénov, s ktorými sme už mali tú česť.

Existujú zoznamy rizikových patogénov, ktorým kraľujú napríklad chrípkové vírusy, SARS a spol. alebo patogény, ktoré považujeme za vhodné biologické zbrane. Z logiky veci teda nie sme pripravení na patogény, ktoré doposiaľ nerozpútali vážnejšie infekcie alebo ich dokonca ani nepoznáme.

Z vyššie uvedených dôvodov sa Adalja a jeho tím pokúsili pri svojej analýze odosobniť od predsudkov, ktoré zvyčajne ohľadne rizík pandémie máme. Okrem iného spracovali dostupnú literatúru o patogenicite rôznych mikroorganizmov a zhodnotili ich potenciál na spustenie skutočne závažnej pandémie. Rovnako sa pýtali viac ako 120 expertov v tejto oblasti biológie a medicíny.

Napokon dospeli k zoznamu charakteristík „ideálneho patogénu“, ktorý by mal najväčší potenciál pre globálnu pandemickú katastrofu:

1. Takýto patogén by sa mal spoľahlivo šíriť vzduchom. 2. Mal by byť vysoko nákazlivý v priebehu inkubačnej doby predtým, ako sa u nakazených prejavia závažnejšie príznaky. 3. Tento patogén by mal byť taký, aby proti nemu veľká väčšina populácie nemala pripravenú imunitu.

4. Uspieť by mohol patogén, proti ktorému nemáme dostupnú vhodnú liečbu alebo prevenciu akou je očkovanie. 5. Pandemický patogén by mal mať relatívne nízku, ale popritom stále citeľnú úmrtnosť.

Posledná z charakteristík môže byť podľa Adaljiho pre niekoho zvláštna. Je to vcelku pochopiteľné. Aby pandémia rozvrátila civilizáciu, tak nemusí zabiť väčšinu ľudí. Úplne by stačilo, keby väčšine ľudí bolo po dlhšiu dobu veľmi zle, fyzicky aj psychicky a aby napríklad trpeli aj dlhodobými či trvalými následkami.

Rýchli a drsní zabijaci medzi patogénmi majú v skutočnosti značnú nevýhodu. Zabijú si totiž všetkých hostiteľov skôr, ako sa stihnú poriadne rozšíriť. Presne to je dôvodom, prečo ľudstvo nevymrelo, ani nikdy nevymrie na Ebolu a podobné hollywoodske hrôzy.

Adaljov tím v tomto vychádza z našej doterajšej skúsenosti s padnémiami. Asi najobávanejšia pandémiou nedávnej doby, teda španielska chrípka, mala v skutočnosti úmrtnosť 2,5 percenta. Problém bol v tom, že rýchlo nakazila stovky miliónov ľudí po celom svete, takže mŕtvych bolo nakoniec okolo 50 miliónov.

Za najviac rizikovú skupinu patogénov považujú Adalja a jeho tím RNA vírusy. Podľa nich majú najväčší potenciál k rozpútaniu poriadnej pandémie okrem iného aj preto, že jednoducho a rýchlo mutujú.

Nejde pri tom iba o vykričanú chrípku alebo koronavírusy  SARS. Hrozbu predstavujú aj vírusy z príbuzenstva rhinovírusov alebo enterovírusov, napríklad pneumovírusov ako ľudský respiračný syncyciálny vírus HRSV. Adalja upozorňuje, že v dnešnej dobe na seba takmer celú pozornosť strhávajú chrípkové vírusy. Pritom vraj existujú celé málo známe čeľade RNA vírusov, medzi ktorými by sa mohol objaviť  pandemický čistič.

Čo by sme mali robiť? Správa Adaljovho tímu naliehavo odporúča posilniť výskum rizikových patogénov, predovšetkým RNA vírusov. Rovnako by sme mali venovať viac úsilia a financií na vývoj protivírusových liekov a vakcín. Univerzálna vakcína proti chrípkovým je podľa Adaljiho a jeho tímu rozhodne krokom správnym smerom, ale nemali by sme zabúdať na ostatné patogény.

Zároveň je podľa autorov správy dôležité lepšie a dôkladnejšie testovať pacientov, aby sme poznali skutočné patogény ich infekcií. Často sa vraj stáva, že lekári určia pacientovi s respiračnými príznakmi automaticky neurčitú diagnózu ako „pneumónia“ alebo napríklad „vírusový syndróm“ bez toho, aby tušili, aký patogén ich vlastne trápi.

Pokiaľ ale chceme mať predstavu o pandemických hrozbách, tak by sa to malo zmeniť. Pandémia vraj môže prísť veľmi nenápadne, bez nemocníc plných hrozivo umierajúcich ľudí. Výsledok by ale mohol byť o to horší.