Komentár Vladimíra Kudriavceva (Fond strategickej kultúry)
Podľa Bidena bude znovuzvolenie Trumpa znamenať koniec NATO.
Je známe, že sa USA rozhodli stiahnuť vojakov z niekoľkých základní v Iraku na hranici so Sýriou. A odovzdať kontrolu nad nimi Iračanom. Oficiálnym vysvetlením je plánované premiestnenie síl. Šéf centrálneho velenia ozbrojených síl generál Kenneth McKenzie sa ale preriekol. „Pentagón nemôže všade chrániť svoju armádu pred raketovými útokmi,“ uviedol. „Všade“ však znamená „všade vo svete“. A to naozaj nedokáže.
Trump pokračuje v boji s tieňovým štátom
Počas prezidentského úradu Donalda Trump sú v medzinárodnej politike USA zjavné dva aspekty.
Po prvé. Po zlyhaní impeachmentu Trump výrazne posilnil svoje politické postavenie. A spolu s ním i za ním „stojace sily“. Pokračuje ich konfrontácia s „Deep State“. S tým povestným „washingtonským močiarom“, ktorý prenikol do všetkých mocenských inštitúcií v krajine.
Po druhé. Trumpovu zahraničnú politiku charakterizuje nový izolacionizmus. Nová Monroeva doktrína. Jeho domáci oponenti však presadzujú „jedinú globálnu superveľmoc“ prítomnú všade vo svete. Toto je zásadný rozdiel medzi dvoma strategickými prístupmi. Trump tento rozdiel pomenoval slávnou frázou na pôde Organizácie spojených národov: „Budúcnosť nepatrí globalistom, budúcnosť patrí patriotom“.
Príklady to jasne dosvedčujú. Jedným z najvýraznejších je Trumpov dlhodobý tvrdohlavý pokus o dosiahnutie dohody s Talibanom o odchode z Afganistanu. Čo ale nezapadá do rozsiahlych plánov amerických globalistov. Tí potrebujú afganské predmostie proti Rusku, Číne a aj Iránu.
Späť na Blízky východ. V októbri minulého roka Trump rozhodol o stiahnutí amerických jednotiek zo Sýrie. James Mattis preto odstúpil na protest z postu ministra obrany. Jeho nástupca Mark Esper však vojakov v Sýrii ponechal. „Aby ochránili ropu pred Islamským štátom“. Trump cúvol.
V Iraku sa deje niečo podobné. Je možné, že jedným z dôvodov atentátu na generála Kásema Solejmáního bola Trumpova snaha stiahnuť amerických vojakov z Iraku. Ale na „žiadosť“ Bagdadu“. Tá prišla čoskoro po atentáte. Potom sa objavil podivný list od amerického velenia v Iraku o stiahnutí. Neskôr sa v USA začali objavovať oficiálne správy, že to bola všetko chyba. Trump sa znova stiahol.
Sýrska situácia sa tak zopakovala i v Iraku. Snaha Trumpa stiahnuť jednotky narazila na úspešný odpor „systému“. Je možné, že stiahnutie americkej armády z troch vojenských základní v Iraku je začiatkom druhého pokusu. Tentoraz potichu, kým pozornosť celého sveta púta koronavírus.
NATO v ohrození
S ohľadom na pokračujúci americký izolacionizmus v zahraničnej politike, niet divu, že je možný demokratický kandidát na prezidenta Joe Biden presvedčený, že znovuzvolenie Trumpa bude znamenať koniec NATO.
Politici zvyčajne hovoria pravdu, keď ešte nie sú alebo už nie sú viazaní žiadnymi sľubmi. Trump počas svojej prvej volebnej kampane opakovane kritizoval NATO. Keď sa stal prezidentom, rétoriku zmiernil. Súčasne ale oslaboval spojenectvo medzi USA a ostatnými krajinami aliancie. Na európskych partnerov tlačil, aby zvýšili príspevky na svoje armády. S Tureckom sa zasa sporil v súvislosti s dodávkami systému S-400 od Ruska. Všetko v záujme USA. Nie celého euroatlantického spoločenstva. Preto Angela Merkelová a najmä Emmanuel Macron začali hovoriť o tom, že je čas, aby sa Európania starali o svoju bezpečnosť sami. Aby sa prestali spoliehať na Washington. Začali sa diskusie o vytvorení „európskej armády“.
NATO sa tak ocitlo medzi Trumpovým kladivom a európskou nákovou. Hlavne nemecko-francúzskou. Atlantisti na oboch stranách oceánu sa však snažia vdýchnuť aliancii nový život. A to pod zámienkou boja proti „ruskej hrozbe“.
Vzhľadom na koronavírus, ktorý vážne zasiahol európsku integráciu, ako aj na pravdepodobné víťazstvo Trumpa v novembrových prezidentských voľbách v USA možno predpokladať, že úloha NATO ako vojensko-politickej štruktúry bude naďalej klesať.
Tak či onak, je málo pravdepodobné, že by NATO čakal v dohľadnej dobe koniec. Ani vojaci USA sa tak skoro z Európy nestiahnu. Zrejme sa len prehĺbi dvojstranná vojenská spolupráca USA s jednotlivými európskymi krajinami. Hlavne s tými, ktoré budú ochotné do takejto spolupráce aj patrične investovať.