Komentár Germana Sadulajeva (Pohľad)

Možno nás samostatne opraviteľná príroda vírusom len provokuje. A skúša tak ľudskú životaschopnosť.

Tento text nemá žiadnu praktickú hodnotu. Pred vírusom neochráni. Zásoby potravín tiež nezvýši. Mal by len byť zaujímavý. Pretože človek je zvyknutý dávať bytiu ideologický, filozofický či politický zmysel.

Vírus nie je to, čo si myslíme. Nie je mikroorganizmom ako baktéria. Vedci taktne označujú vírusy za „nebunkovú formu života“. Prípadne „nebunkovú infekčnú látku“. Ak život sú v skutočnosti bunky, tak vírus nie je jeho formou. Skôr ide proti životu. Vírus je skôr mechanizmus. Z filozofického hľadiska je mechanický a nie biologický.

Vírus je len informácia

Samotný vírus nie je živá hmota. Len informácia. Nerozmnožuje sa v tom zmysle, ako živé bytosti. Rodí sa z materiálu hostiteľa. Teda pomocou bunky živého organizmu. Vírus ako informácia vlastne zmení organizáciu živej bunky. A premení ju na svoj obraz. Samotný vírus vo fyzickej podobe je iba prechodnou formou. Je len modelom pre tvorbu nových vírusov v napadnutom organizme. Samotnému vírusu nepatrí ani jedna častica živej hmoty.

Vírus nemá kľúčové vlastnosti života. Chýba mu metabolizmus. Nedokáže premieňať energiu. A nevie reprodukovať život. Len sa mechanicky „opakuje“ pomocou RNA a niekedy i DNA. Funguje ako „pirát“. Počet vírusov však prevyšuje počet všetkých ostatných organizmov na tejto planéte. Možno povedať, že planéta Zem patrí vírusom.

Pôvod vírusov je zahalený tajomstvom. Možno väčším než pôvod samotného života. Existuje niekoľko hypotéz. Žiadna sa ale nepovažuje za uspokojivú. Podľa jednej je vírus degradovaný jednobunkový organizmus. Iní veria, že je oddeleným génom. Ďalší považujú vírusy za alternatívnu formu organizácie proteínových molekúl. Možno život najprv vznikol prostredníctvom „seba zostavenia“. Ako vírus. Až potom sa časť vírusov stala bunkami. A zvyšok zostal proteínovými polymérmi. Tie sa mohli prispôsobiť a replikovať v skutočne živej hmote. Potom by bol vírus paradoxne najstaršou formou života.

Okrem prirodzeného filozofického problému kladie vírus i teologické otázky. Má vírus dušu? Pre kresťanov je to jednoduchšie. Veria, že ani zvieratá nemajú nesmrteľnú dušu. Ale keď sa pozriete do očí svojho psa, ozaj si myslíte, že je to len nejaký biologický mechanizmus? Že nemá dušu, pocity, myšlienky a emócie? Že ste zásadne, kvalitatívne a nie iba kvantitatívne odlišní od psa? Že po smrti pôjdete do raja, ale pes jednoducho uhynie? Ľudia, ktorí nie sú veľmi dobre oboznámení s cirkevnými dogmami, spravidla chápu na úrovni zdravého rozumu, že i zvieratá majú nejaký druh „duše“. Aj rastliny predsa vykazujú známky istej úrovne vedomia a vôle.

Každý jednoduchý jednobunkový organizmus, podobne ako veľmi komplexný mnohobunkový, chce hlavne žiť. Chce si vymieňať informácie s okolitým životným prostredím. Chce sa rozmnožovať. Koncept „duše“ je veľmi nejednoznačný. Ale aj slona i baktériu považujeme za živé bytosti.

Ale čo vírus? Zdá sa, že nie je živým tvorom. Ale mechanizmom. Aj keď sa snaží replikáciou rozmnožiť. Robí to však mechanicky. Ako na kopírovacom stroji. Vírus nie len, že je neživý, ale je opakom života. Akýkoľvek parazit, baktéria alebo huba, ktorá sa priživuje na inom organizme, zabíja život. Zabíja hostiteľské bunky, niekedy aj samotného hostiteľa. Aby sám mohol žiť.

Vírus ako profesionálny zabijak

Sú i také hlúpe parazity, ktoré zabijú hostiteľa. Hoci potom nemajú na kom parazitovať. Rovnako ako sú naši liberáli odporcami ruskej štátnosti. Ale nie o tom som chcel. Naopak. Vírus „žije“ alebo skôr existuje, aby zabíjal. Nemá svoj vlastný život mimo hostiteľskej bunky. Nie je formou života. Je formou zabíjania života. Forma prenosu čistej smrti. Je ako liberál. Ako blog bez skutočného autora. Pozostáva iba z opakovania ideologických fráz. Jeho obsah tvorí program podľa kľúčových slov. Vírus nie je ani bloger. Teda parazitujúca huba alebo baktéria. Je len zabíjajúci program.

Filozoficky je teda vírus nie „kto“, ale „čo“. Nie bytosť, ale látka, vec, jav, udalosť alebo informácia.

Protirečenie je súčasťou našej reality. Vírusy zabíjajú, ale patria do všeobecného systému života na planéte. Paradoxne prispievajú k zachovaniu a rozvoju života. Moderná veda pozná niekoľko vírusov, ktoré sú „užitočné“ pre život ako taký. Môžu byť pritom škodlivé pre jednotlivý živý organizmus, populáciu alebo celý druh.

Vírusy vykonávajú horizontálny prenos génov, regulujú veľkosť druhu a vo všeobecnosti zaťaženie ekosystému. Každý typ živej bytosti má svoje vlastné vírusy. Niečo ako osobné regulátory. Existujú však vírusy, ktoré môžu infikovať veľa druhov. Ich cieľom je zjavne regulovať celý ekosystém.

V takom prípade sú blízko pravdy teológovia, ktorí pandémiu označili ako „Boží trest“. Teda nástroj, ktorým „univerzálne vedomie“ napravuje nesprávne konanie. Napríklad človeka. Aby sa znížila celková záťaž ekosystému. Človek zväčša veľmi nie je „na strane prírody“. Riadi sa hlavne záujmami ľudstva.

Preto bude ľudstvo pokračovať v štúdiu vírusov. Našich potrebných spolupútnikov na planéte Zem. Naďalej ich budeme považovať za možných protivníkov. I koronavírus samozrejme časom porazíme. A v ľudskom správaní to nie je nič neprirodzené.

Príroda ako jemný samo opraviteľný mechanizmus už dávno zahrnula ľudské stratégie do svojich scenárov. Môže byť, že sme pre ňu predvídateľní. A aj preto nás možno naschvál provokuje.