Aby sme mohli nový koronavírus globálne poraziť, Spojené štáty americké, Čína a Európa musia spolupracovať. Komentár priniesli The Financial Times.

Raz za generáciu, alebo možno raz za storočie, musia politickí lídri zahodiť vzájomné predsudky, aby mohli čeliť mimoriadnemu stavu ohrozenia. A toto je presne taká situácia. Dejiny nakoniec môžu definovať 21. storočie ako silnú geopolitickú rivalitu medzi Spojenými štátmi a Čínou. Pre nadchádzajúcu budúcnosť sa však národné záujmy týchto veľmocí teraz budú musieť zjednotiť. V prípade európskych národov to platí rovnako.

Washington a Peking to majú namierené opačným smerom. Hra na vinu – oko za oko vylúčením amerických novinárov v dôsledku označenia vírusu prívlastkom „čínsky“ prezidentom Trumpom – naznačuje nebezpečnú cestu k medzinárodnému rozkolu. Životne dôležitá práca epidemiológov a politikov v oblasti ekonomiky bude márna, pokiaľ budú mocnosti miesto spolupráce bojovať.

Pandémia nového koronavírusu začala v Číne, aktuálne má epicentrum v Európe a rýchlo sa šíri aj naprieč Spojenými štátmi americkými (USA). V žiadnom z týchto regiónov nemôže byť nákaza porazená, pokiaľ sa nezdolá súčasne vo všetkých troch. Jej zastavenie, a súčasne zníženie ľudských a ekonomických výdavkov, vyžaduje, aby sa centrá globálnej moci spojili. Prevládajúca ekonomická ortodoxia a jej vžité názory sa v dôsledku krízy stávajú zastarané. Ako v ekonómii, tak aj v politike. Uzavreté hranice a individuálne balíčky fiškálnych stimulov sa nezhodujú s rozsahom stavu núdze.

Medzinárodné reakcie sú rozdrobené. Globálna hrozba nabudila ľudský inštinkt ísť smerom dovnútra. Hranice sú zatvorené. Čína sa usilovala zatajiť vypuknutie epidémie vo Wu-chane a k uzatvoreniu postihnutého regiónu došlo oneskorene. Trump strávil týždne surreálnym popieraním reality, zavrhujúc vírus ako „fake news“ či ako sprisahanie demokratickej strany.



Zdá sa, že Európania zabudli, čo to znamená byť Európanom. Nemecká kancelárka Angela Merkelová mohla kedysi tvrdiť, že je strážkyňou niečoho, čo sa volá európska solidarita – chcela byť političkou, ktorá pochopila, že kolektívne konanie v čase krízy prináša lepšie výsledky ako unilateralizmus, ktorý je opakom spolupráce. Ale nie teraz. Nemecko išlo svojou cestou.

Európska komisia bola z tohto dôvodu odstavená a ocitla sa mimo hry, pretože 27 krajín sa riadi podľa vlastných 27 akčných plánov. Rozhodnutie Talianska zaviesť bezprecedentné uzatvorenie krajiny s cieľom obmedziť šírenie vírusu bolo na prospech všetkých. Zlyhalo však v získaní ostatných na zdieľanie vysokých ekonomických nákladov. Francúzky prezident Emmanuel Macron sa snažil zakryť svoju frustráciu.

Všetky správy však neboli len zlé. Centrálne banky v tesnej spolupráci koordinovali znižovanie úrokových mier a kvantitatívne uvoľňovanie na posilnenie likvidity finančných trhov. Vedci pri horúčkovitom hľadaní liečby a vývoji vakcíny ignorujú hranice i ideológie. Ministri financií zo skupiny najvyspelejších krajín sveta G7 sa dohodli na týždenných konzultáciách o tom, kde je najlepšie nasmerovať ich fiškálny arzenál.  „Rozvody“ globalizácie – medzinárodné agentúry a byrokracie, ktoré sú súčasťou väčšiny politických smerov – sú zväčša neporušené.

Trvalé, úspešné úsilie proti pandémii – a hovoríme o procese trvajúcom rok alebo aj viac – bude závisieť predovšetkým od toho, či si svetoví lídri udržia dôveru svojich občanov. Dôvera verejnosti je totiž nevyhnutnou súčasťou každého protioopatrenia. Hranice nemôžu zostať zatvorené donekonečna. Nemá zmysel potláčať epidémiu iba v jednom regióne.



Jasným rámcom pre medzinárodnú kooperáciu je skupina najväčších svetových ekonomík G20. Zoskupenie, ktoré siaha naprieč severom i juhom, východom i západom. Skupina zohrala vedúcu úlohu aj tesne po finančnej kríze, v roku 2009 presviedčaním finančných trhov o závažnosti politického úmyslu stabilizovať globálnu ekonomiku. Na podnet Indie, súčasné predsedníctvo Saudskej Arábie vyzvalo na virtuálny samit bloku.

Pre G20 tu rozhodne existuje úloha. Ale spolupráca v rámci tak nesúrodej skupiny bude možná len vtedy, ak najsilnejšie národy najprv postavia základy a založia nadáciu. Ešte nie je neskoro na vytvorenie vnútornej riadiacej skupiny. Východiskovým bodom by malo byť začlenenie amerického prezidenta Donalda Trumpa, čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga a z Európy, povedzme, nemeckej kancelárky Angely Merkelovej a francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona.

Existujú riešenia, ktoré môžu títo štyria lídri urobiť okamžite. Washington a Peking by mohli začať výzvou na skončenie slovnej vojny. Druhým krokom by bolo ignorovanie všetkých súčasných obchodných sporov – pozastavenie represívnych ciel a protiopatrení. Trumpa bude možno potrebné presviedčať, ale predstavenie takéhoto kroku ako veľkorysej reakcie na podporu, ktorú teraz Peking poskytuje iným vládam, by nemalo byť nad možnosti jeho poradcov.

Pre čínskeho prezidenta Si Ťin-pchinga by už samotná existencia kvarteta bola svedectvom vedúcej úlohy Číny v globálnom riadení. Pre Macrona a Merkelovú by to poskytlo príležitosť na znovunastolenie súdržnosti a dôležitosti únie. A áno, aj Trump by mohol niečo získať. Rýchle šírenie vírusu naprieč Spojenými štátmi jeho tvrdenie, že postavenie barikád je očkovaním proti tejto nákaze, už zbavilo ilúzie a postavilo do skutočného svetla.

Aj takéto malé kroky sa môžu zdať byť nemožné proti svetovo prezentovanému úniku do antagonistického nacionalizmu. Ale stále je čas. Boj proti pandémii sa chystá byť tvrdší. Svet čelí núdzovej situácii. Vlastné záujmy si vyžadujú spoluprácu. Či už v Číne, Spojených štátoch alebo Európe, politickí lídri tento prostý fakt nemôžu ignorovať.