Udalosti okolo koronavírusu potvrdili, že Západ už stratil postavenie svetového hegemóna. Aj Európska únia je mŕtva. Rovnako skončila doba globálneho nomádstva. Ľudstvo však rozhodne lepšie nebude.

Uznávaný profesor Metropolitnej univerzity v Prahe Ivo Budil v rozhovore pre ParlamentníListy.cz predkladá pre mnohých šokujúce zistenie - v Rakúsku prekrývajú symboly EÚ, v Taliansku ich dokonca nahrádzajú ruskou vlajkou.

Myšlienka európskeho štátu už slúži iba k prežívaniu parazitujúcej neproduktívnej byrokracie. Vracia sa pojem národných štátov, suverenity, a to už teraz prebieha pod rúškom všeobecnej karantény. Ide však o pragmatizmus pri pohľade na vyprázdnenú ideológiu, karierizmus a chamtivosť bruselských orgánov, úradníkov a na nich naviazaného lobizmu.

Mení koronavírus podľa vás dnešný svet? Neodvratne?

Asi najlepšiu knihu o vplyve nákazlivých chorôb a epidémií na dejiny ľudstva nazvanú Plagues and Peoples vydal v sedemdesiatych rokoch minulého storočia americký historik William McNeill. Mohla by byť povinným čítaním pre verejných činiteľov. Čo okrem iného vyplýva z McNeillovho prehľadu, ktorý mapuje niekoľko tisícročí od dôb starovekej Mezopotámie?

Predovšetkým neočakávajme, že svet bude po epidémii koronavírusu „lepším“ a že ľudia budú súdržnejší, altruistickejší, morálnejší a solidárnejší. Nebudú, naopak, pravdepodobne v podmienkach hlbokej ekonomickej krízy a nedostatku zdravotníckeho materiálu a zdrojov sa zosilní vzájomná rivalita.

Právo silnejšieho je konštantou svetových dejín. Epidémia má očistný účinok predovšetkým v tom zmysle, že na čas naučí populáciu konať pragmaticky, racionálne a úsporne a prinúti ju zbaviť sa prebytočného balastu, ktorý sa v posledných rokov v Európe prejavoval šírením aktivistických a progresivistických ideológií s negatívnym dopadom na ekonomický a technologický rozvoj.

Koronavírus urýchlil a definitívne potvrdil niekoľko základných globálnych trendov posledných dvoch desaťročí: Západ stratil postavenie hegemóna, Čína potvrdila svoju pozíciu svetovej mocnosti, Spojené štáty americké sa sťahujú do relatívnej izolácie a chýbajú im prostriedky a vôla robiť svet „bezpečným pre demokraciu“ a Európska únia sa stala irelevantnou entitou.

Bez pochýb sa zmení životný štýl, a to nielen v oblasti individuálnej a verejnej hygieny, zdravotníctva a väčšej kontroly pohybu a chovania obyvateľstva. Globalizácia neskončí, ale jej aktéri budú vo väčšej miere využívať informačné technológie pre vzájomnú komunikáciu a menej cestovať.

Éra globalizovaného nomádstva skončila. Ľudia budú viac spätí s určitým miestom. Čo nie je zrejmé je to, kto buďe víťazom koronavírusovej krízy? Či to budú nadnárodné korporácie, ktoré majú dostatočné finančné rezervy pre prekonanie ekonomických problémov, alebo široké ľudové vrstvy drobných a stredných podnikateľov a zamestnancov.

Nemôžeme zabúdať, že v tejto chvíli sú to predovšetkým  „obyčajní ľudia“, zdravotníci, sociálni pracovníci, záchranári, policajti alebo požiarnici, ktorí stoja v prvej línii boja s nákazou. Zodpovedná, realistická a konzervatívna politika sa za nich musí v náročnej dobe po ústupe epidémie postaviť.

Ako je možné, že štáty ako Veľká Británia, Taliansko alebo Španielsko, oveľa väčšie a bohatšie, podcenili, respektíve podhodnotili zdravotníctvo? Nejde o rúška, skôr o zložitejšiu technológiu napríklad na podporu dýchania, ventiláciu a samozrejme o počet lôžok, ktoré sme v nedávnej minulosti chceli rovnako výrazne zoškrtávať…

Taliansko alebo Španielsko už nie sú bohatší ako Česká republika a myslím, že akonáhle sa budú po epidémii koronavírusu počítať ekonomické straty, makroekonomické dáta to ešte ukážu. Navyše si nemyslím, že by v minulosti bolo ich zdravotníctvo na vyššej úrovni ako české, a počítam do toho aj komunistickú éru.

Pamätám si, ako reagovali moji starší španielski priatelia, keď som s nimi na začiatku deväťdesiatych rokov náhodne navštívil jednu pražskú nemocnicu. Veľká Británia, ktorá je vďaka určitej zotrvačnosti stále zámožnejšia, zaviedla po druhej svetovej vojne štátnu zdravotnú starostlivosť, ktorá sa vyznačovala relatívne nízkou efektivitou.

Problémy, ktoré majú spomínané krajiny so zvládaním epidémie, preto nie sú tak prekvapivé. České zdravotnícke zariadenia, aj keď samozrejme nemôžu súťažiť napríklad so špičkovými súkromnými klinikami v Spojených štátoch  amerických, ktoré však sú určené pre užšiu vrstvu privilegovaných, patria v porovnaní s ostatnými vyspelými krajinami k tým nadpriemerným a najvýkonnejším.

Vyzerá to tak, ako by sme v minulom režime, za komunizmu, boli v rámci civilnej ochrany pripravenejší ako dnes. Každý mal plynovú masku vo svojej veľkosti, boli zásoby potravín aj surovín, a dokonca sa pamätalo na výber miest pre masové hroby. Iste, išlo o prípravu na vojnu, ale predsa len, nepodcenili sme teraz nebezpečenstvo viac?

Pripravenosť každej krajiny na zvládnutie krízových situácií závisí na hospodárskej a bezpečnostnej sebestačnosti a zodpovednej a výkonnej vlasteneckej vlády, ktorá chráni národné záujmy. Teraz, keď je zrejmé, že myšlienka európskeho „superštátu“ je mŕtva a že slúži iba ako zámienka k prežívaniu parazitujúcej a neproduktívnej byrokracie, nastal čas na prípravu radikálnej obnovy Českej republiky, a to vo všetkých oblastiach verejného, ekonomického a kultúrneho života.

Podobným spôsobom bezpochyby uvažujú aj ďalšie európske krajiny. Zakrývanie symbolov Európskej únie na rakúskych štátnych hraniciach a nahradzovanie európskej vlajky ruskou v Taliansku v súvislosti s humanitárnou pomocou, ktorú spomínanej krajine poskytla Ruská federácia, nie sú iba symbolickými gestami.

V Európe prebieha pod rúškou všeobecnej karantény tichá revolúcia smerujúca k rehabilitácii národných štátov. To nie je prejav šovinizmu, nacionalizmu či populizmu, ale pragmatické opatrenie a výraz poznania, že politické inštitúcie, ktoré sa opierajú o živý patriotizmus, sú odolnejšie ako nadnárodné štruktúry zaštítené vyprázdnenou ideológiou alebo obyčajným karierizmom a chamtivosťou.

Prečo podľa vás Británia najprv išla v boji proti koronavírusu iným smerom, s ktorým koketovalo napríklad aj Nemecko, teda zamorením populácie? Môže sa im to teraz vypomstiť?

Pôvodný britský prístup, ktorý spočíva v ochrane iba menšiny starých a chorých ľudí s tým, že sa epidémii nechá voľný priebeh, a u väčšinovej populácie sa preto vytvorí takzvaná skupinová imunita, počítal s úmrtím až 200-tisíc osôb. Myslím, že od operácie Gallipoli v roku 1915, pri ktorej zahynul rovnaký počet britských vojakov, nevznikol vo Veľkej Británii riskantnejší plán.

Bol to prejav sociálneho darwinizmu o „prežití najsilnejšieho“, ktorého realizácia by mala katastrofálne následky. Možno nie je náhoda, že jedným z hlavných aktérov spomínaného plánu bol historik moderných dejín, ktorý sa vo veľkej miere zaoberal genocídami v dvadsiatom storočí.

Každopádne britská vláda už od tohoto zámeru upustila a zavádza podobné reštriktívne opatrenia, ktoré platia vo väčšine európskych krajín. Medzitým však stratili veľa drahocenného času, čo sa bezpochyby negatívne odrazí na priebehu choroby na Britských ostrovoch.

Čo hovoríte na (ne)akcieschopnosť EÚ, kde sa teraz hovorí o elektromobiloch a emisiách, ale po súdržnosti nie je ani stopy…

O zlyhaní Európskej únie, ktorej vrcholní predstavitelia sa v krízových chvíľach zmohli iba na všeobecné prehlásenia, či dokonca pokarhali niektoré členské štáty zo strednej a východnej Európy za ich racionálne kroky, už toho bolo povedané a napísané dosť.

Európska únia pritom mala mimoriadnu historickú príležitosť osvedčiť sa a ukázať svojim kritikom, že sa mýlili. Stačilo sledovať situáciu v Číne, vytvoriť európsky krízový štáb a včas a účinne koordinovať a realizovať preventívne bezpečnostné opatrenia, ktoré by ochránili celú Európsku úniu.

Ľudských, materiálnych a finančných zdrojov k tomu mala dosť. Namiesto toho vystúpila na pôde Európskeho parlamentu Gréta Thunbergová. Pred piatimi rokmi sa neschopnosť Európskej únie riešiť migračnú krízu mohla vydávať za „veľkorysé humanitárne gesto“. V súčasnej dobe ale nič podobné nie je možné.

Nastal čas zásadne prehodnotiť doterajší priebeh európskej integrácie. Iba diskusie o tom, či sa vrátiť pred Lisabonskú či Maastrichtskú zmluvu, už nepostačujú. Je potrebné obnoviť Európu ako spoločenstvo zvrchovaných a sebestačných národných štátov rešpektujúcich špecifickú politiku a nezávislosť jednotlivých vlád, navrátiť sa k národným menám, ukončiť kontraproduktívne prerozdeľovanie a korumpujúci systém dotácií, odstrániť ideologický diktát aktivistických a progresivistických neziskových organizácií, ktoré dusia európske hospodárstvo, a zveriť zodpovednosť za bezpečnosť a obranu národným vládam.

Je pravda, že na bruselské mocenské štruktúry sú viazané tisícky úradníkov a ďalšie záujmové skupiny vrátane najrôznejších vplyvných hospodárskych, mediálnych a akademických kruhov, ktoré sa svojho privilegovaného postavenia nevzdajú bez odporu.

Obyčajných občanov, ktorí sa nechcú zmieriť so stagnáciou a nedôstojným úpadkom západnej civilizácie, sú ale milióny. A pokiaľ stále existuje demokracia, môžu nechať zaznieť svoj hlas pri volebných urnách.

To isté platí aj pre NATO. Nakoniec Taliansku pomáhajú ruskí vojenskí lekári a tiež špecialisti z Kuby, ktorí sú mimochodom „ošľahaní“ aktívnou pomocou africkým štátom v boji proti cholere, alebo dokonca Ebole a majú vo svete, teda okrem Západu, vynikajúcu povesť…

Mýtus o vyspelom Západe definitívne padol. Kríza NATO a prítomnosť ruských a kubánskych lekárov a humanitárnych pracovníkov v Taliansku je iba symptómom tejto skutočnosti. Od doby osvietenstva Západ zdôvodňoval svoju celosvetovú expanziu moralizujúcimi argumentami o civilizačnej misii a vyvedení zámorských kultúr z „temnoty barbarstva“.

V ére Rudyarda Kiplinga mala táto rétorika určité ospravedlnenie. Prostredníctvom našich lekárov a misionárov sme liečili „telo a dušu“ divochov. Západní poradcovia učili miestnych pohlavárov vládnuť a viesť vojny.

Teraz boli naopak ázijské štáty schopné ochrániť životy svojich občanov lepšie ako štáty západoeurópske a ukázali vyššiu disciplínu, organizovanosť a efektivitu. Podobnému civilizačnému šoku čelilo v polovici devätnásteho storočia Japonsko, keď zistilo, že nedokáže účinne vzdorovať západnej agresivite.

Nasledovala epocha celonárodného zopnutia sa a túžby po znalostiach a vedomostiach, ktoré krajinu priviedlo medzi najrozvinutejšie štáty na svete. Západ by mal teraz vynaložiť obdobné úsilie.

Už v Sibylinom proroctve môžeme vysledovať zvláštne poslanie nášho stredoeurópskeho priestoru. Budeme tou obrodou kontinentu?

Desaťmiliónový národ, čo je počet obyvateľov väčšieho čínskeho mesta, dnes ťažko môže medzinárodné prostredie nejako výrazne ovplyvniť. Je ale pravda, že v práve prebiehajúcej krízy sme vďaka razantným krokom vlády a pochopenia a kázni väčšiny obyvateľstva v zásade obstáli, a to lepšie než väčšina západoeurópskych štátov, ktoré nám boli až doteraz dávané za vzor.

Všetky moralizujúce a paternalistické výhrady a pokarhania zo strany „vyspelých západných demokracií“ vyčítajúce „zaostalým“ krajinám strednej a východnej Európy demokratický deficit, xenofóbiu, populizmus či korupciu budú pôsobiť aj naďalej pokrytecky.

Zdá sa, že konečne prišla chvíľa, kedy si český národ môže povedať, že bol úspešný a na tomto základe si môže vytýčiť pozitívny program svojho ďalšieho rozvoja. Môžeme sa stať ohniskom obrody kontinentu, ale iba v úzkej súčinnosti s krajinami s podobnou kultúrou a historickou skúsenosťou. Vytvorenie takejto aliancie by malo byť zásadnou úlohou pre českú diplomaciu v najbližšom období.

Máme veriť Babišovi a Zemanovi, myslia to s nami dobre a nemyslia hlavne len na seba, ako sa nás snaží presvedčiť opozícia zo Senátu? Tá parlamentná už „zobrala nohy na ramená“ na začiatku epidémie a posiela odkazy zo svojich domovov alebo poslaneckých kancelárií.

To, či to s nami nejaký politik myslí dobre, alebo nie, je irelevantné, pretože z toho nijako nevyplýva, že bude úspešný. Keď francúzsky král Ľudovít XVI. nastúpil v roku 1774 na trón, bol úprimne odhodlaný byť dobrým a svedomitým vládcom milovaným celým ľudom. O devätnásť rokov neskôr mu „vďačný“ národ odťal hlavu.

Nie je neodpustiteľným hriechom,  keď politik sleduje rovnako svoje záujmy, pretože svoju prácu robí dobre. Kompetentný profesionál so zdravým rozumom a odolný proti v náročných dobách je cennejší ako altruista zamilovaný do svojej vlastnej ušľachtilosti, ktorý sa zosype pri prvej vážnej skúške. Pokiaľ ide o „demokratickú“ opozíciu, vyznačuje sa vzácnou vlastnosťou  byť úplne neužitočnou ako v pokojných tak aj v krízových dobách.