Lži, hoaxy a nepravdivé informácie sa šíria online svetom v obrovskom rozsahu. Prostredníctvom počítačových programov a trolov ovplyvňujú lokálne i národné diskusie. Komentár priniesli Fifth Domain.

Rusko v roku 2019 použilo Facebook na zasahovanie do vnútornej politiky ôsmich afrických štátov. Táto krajina má celkovo dlhú históriu používania dezinformačných kampaní na oslabenie svojich protivníkov. Dokonca má na konte i oklamanie moderátora CBS News Dana Rathera v roku 1987 v tom, že americké biologické experimenty spôsobili epidémiu AIDS (tzv. Operácia infekcia, za ktorou malo stáť KGB, pozn. red.).

Jedna skupina vedcov identifikovala v rokoch 1991 až 2017 zásahy Ruska do 27 volieb po celom svete. Takto sa napríklad „miešali“ do amerických volieb v roku 2016, s dosahom na viac ako 126 miliónov Američanov prostredníctvom Facebooku. V tomto roku sa to celkom isto bude opakovať. Lenže...

Rusko nie je jedinou veľmocou, ktorá sa snaží ovplyvňovať dianie vo svete. Od konca II. svetovej vojny do roku 2000 vedci zdokumentovali celkom až 116 pokusov o ovplyvnenie volieb, a čuduj sa svete, za 80 prípadmi stoja Spojené štáty americké (USA).

Národy po celom svete, vrátane USA, sa musia dohodnúť, ako budú na vývoj situácie reagovať. O experimenty nie je núdza, s novými zákonmi a zásadami správania sa, dokonca snahou celkom prerušiť prístup na internet. To sa dialo ešte pred dezinformáciami o pandémii COVID-19.

Vedci v oblasti kyberbezpečnostnej politiky skúmali snahy národov na celom svete chrániť svojich občanov pred zásahmi zo zahraničia a zároveň pri tom zachovať aj slobodu prejavu. Vzhľadom na rôzne kultúrne a právne tradície, v tejto hre neexistuje žiadny dokonalý prístup. Je tu však dosť toho, čo sa môžeme učiť a čo dokážeme využiť na zníženie schopnosti cudzincov „nabúrať“ (americkú) demokraciu.

Európa

Hlavným cieľom ruského úsilia o podkopanie stability a dôvery v demokratické inštitúcie je primárne Európska únia (EÚ) a týka sa to i volieb.

Dezinformácie bujneli naprieč Európou aj v roku 2019, a to najmä v Holandsku a Spojenom kráľovstve, čo viedlo k zablokovaniu krajne pravicových facebookových skupín kvôli šíreniu „falošných správ a polarizujúceho obsahu“.

To sa zopakovalo aj inde v Európe, napríklad v Španielsku, kde Facebook – opäť pod tlakom úradov a organizácií občianskej spoločnosti – uzavrel stránky krajne pravicových skupín na Facebooku niekoľko dní pred parlamentnými voľbami v apríli 2019.

Snahy o dezinformácie však presahujú hranice Facebooku, zmanipulované boli aj nástroje Twitteru. Dochádza tiež k nárastu viacnásobnej dezinformácie. Umelá inteligencia napríklad dokáže vytvárať manipulované videá nazývané „deepfakes“, ktoré môžu pôsobiť akoby boli reálne. V týchto videách sa môže zdať, že ľudia hovoria alebo robia niečo, čo tak v skutočnosti nie je.

Nie všetky vplyvy sú však len zahraničné – politické strany v Európe i po celom svete sa učia taktike dezinformácií a využívajú ju vo svojich krajinách na presadzovanie vlastných záujmov. Napríklad, opozičná Laubouristická strana a tiež vládna Konzervatívna strana v Spojenom kráľovstve (UK) sa do tohto trendu tiež zapojili koncom roku 2019.

V reakcii na to, EÚ vynakladá viac peňazí na boj proti dezinformáciám. Prijíma nových zamestnancov, ktorí sú experti v získavaní dát a ich analýze, čo je odpoveďou na rôzne sťažnosti a potrebu zabezpečenia aktívneho sledovania dezinformácií. EÚ tiež pracuje na tom, aby členské štáty ľahšie zdieľali informácie a vybudovala systém, ktorý poskytuje upozornenia na dezinformačné kampane. Zatiaľ nie je jasné, či sa aj UK bude podieľať na týchto aktivitách po ukončení brexitu.

Zdá sa, že únia stráca trpezlivosť aj so Silicon Valley. V roku 2018 tlačila na gigantov sociálnych médií ako sú Facebook, Google a Twitter, aby podpísali Kódex postupov proti šíreniu dezinformácií. Touto iniciatívnou technický priemysel po prvý raz odsúhlasil „samoregulačné štandardy na boj proti dezinformáciám“. Okrem iných ustanovení, kódex vyžaduje, aby jeho signatári evidovali falošné účty a podávali mesačné správy ohľadom úsilia na zvýšenie transparentnosti politických reklám.

Spoločnosti preto zriadili „prehľadávateľné databázy politickej reklamy“ a začali zo svojich platforiem odstraňovať „narúšajúce, zavádzajúce a falošné“ informácie. Kódex však nie je záväzný a uvedenie mien narušiteľov spojené s ich zahanbením nezaručuje ich lepšie správanie sa v budúcnosti.

Na národnej úrovni prevzalo Francúzsko vedúcu úlohu pri zdaňovaní technických gigantov, aby ovplyvnilo moc týchto firiem, vrátane toho, ako sú používané na šírenie dezinformácií, čo vyvoláva hrozbu odvetných taríf zo strany Trumpovej administratívy. Toto však môže byť len „zahrievacie“ kolo pred zavedením oveľa ambicióznejších opatrení navrhnutých na ochranu hospodárskej súťaže a demokracie.

Ázia

Ázijské demokracie sa takisto zaoberajú dezinformáciami. Napríklad v Indonézii bol prezident Joko Widodo na čele vytvorenia novej Národnej kybernetickej a šifrovacej agentúry, ktorá má bojovať proti dezinformáciám počas volieb. V júni 2019 bol na Jáve zatknutý jeden člen Moslimskej kybernetickej armády za zverejnenie nepravdivých informácií, z čoho vyplýva, že indonézska vláda bola kontrolovaná Čínou.

Rovnako aj Malajzia začala kriminalizovať zdieľanie dezinformácií. Mjanmarsko a Thajsko sa opierajú o presadzovanie práva zatýkaním ľudí, ktorí sú podľa nich za dezinformačnými kampaňami. Tieto boli v niektorých prípadoch využité na umlčanie kritikov verejnej korupcie.

Problém dezinformácií v Indii je tak závažný, že bol niektorými komentátormi prirovnaný ku kríze verejného zdravia. Jedna štúdia Microsoftu napríklad zistila, že 64 percent Indov sa v roku 2019 v online priestore stretlo s dezinformáciami, čo je najvyšší podiel z pomedzi 22 posudzovaných krajín.

Tieto incidenty ovplyvnili nielen voľby v Indii, napríklad šírením nepravdivých informácií o kandidátoch cez WhatsApp, ale tiež viedli k ublíženiu v skutočnom svete, vrátane najmenej 33 úmrtí a 69 prípadov davového násilia po obvineniach z únosu.

Indická vláda kvôli tomu v poslednom roku viac ako 100-krát prerušila prístup k internetu a navrhla zákony, ktoré by jej mali poskytnúť väčšie právomoci a možnosť neobmedzeného dohľadu, odzrkadľujúc čínsky štýl internetovej cenzúry.

Austrália a Nový Zéland

Austrália a Nový Zéland boli takisto cieľmi online kampaní – avšak nie z Ruska, ale z Číny. U protinožcov preto schválili nový zákon, ktorý zakazuje zahraničné zasahovanie do austrálskych volieb, ale jeho presadzovanie je nedostatočné.

Nový Zéland prebral v tomto boji úlohu viac hodnú globálneho lídra. V spolupráci s Francúzskom, táto ostrovná krajina presadila Christchurchskú výzvu (Christchurch call) proti násiliu a extrémizmu na internete, ktorú podporilo 50 štátov. Jej cieľom je zabrániť šíreniu násilného extrémizmu online a tiež zakázať zahraničné politické darcovstvo. Nemusí to byť nevyhnutne dezinformácia, aj takýto obsah môže podobne narobiť trhliny v demokratických spoločnostiach a narušiť voľby.

Kyberpriestor, ktorý je bezpečnejší pre demokraciu

Skupiny v rámci USA, ale aj mimo nich, sa už dlho snažia využiť domáce rozpory ako napríklad nespravodlivosť a nerovnosť. Toto je globálny problém, vyžadujúci si kroky zo strany vyspelých aj rozvíjajúcich sa demokracií.

Napríklad Spojené štáty by mohli mať širší pohľad na boj proti dezinformáciám, ktorý má tri časti.

Po prvé, je nevyhnutná integrácia rôznych prístupov. To neznamená zriadenie nezávislej agentúry (ako v Indonézii), ale napríklad vytrvalé zameranie sa na cenzúru a dohľad (ako v Indii). Federálna obchodná komisia a ministerstvo spravodlivosti by do svojich vyšetrovaní ohľadom technických gigantov mali zahrnúť zároveň aj dezinformácie.

Po druhé, spoločnosti v oblasti sociálnych médií – vrátane Facebooku – by sa mohli dohodnúť na globálnom dodržiavaní Kódexu postupov proti šíreniu dezinformácií, pretože niektoré už pracujú podľa Všeobecného nariadenia EÚ na ochranu osobných údajov (GDPR).

Po tretie, mediálna gramotnosť a vzdelávanie sú nevyhnutné, aby mohli byť občania voči dezinformáciám imúnni. Vzdelávacie reformy sú viac než potrebné, aby pomohli študentom rozpoznať dezinformácie, keď sa s nimi stretnú, čo je dôležitá téma aj vzhľadom na nárast zavádzajúcich „deepfake“ obsahov.

Stručne povedané, ak budeme spolupracovať a brať tieto hrozby vážne, mohli by sme byť schopní nájsť spôsob, ktorý – napriek výzvam – umožní demokracii prežiť aj v hyperprepojenej budúcnosti.

Autor článku, Scott Shackelford je docent obchodného práva a etiky; riaditeľ Ostrom Workshop programu zameraného na kyberpezpečnosť a správu internetu; a vedúci programu kyberbezpečnosti na Indiana University Bloomington.