Aké sú ponaučenia z pandémie, ak vôbec sú? 

Zemeguľa je preľudnená, svet sa sploštil a vysoko globalizoval a to až do takej miery, že sa ním rýchlo šíria nielen tovary, služby, kapitály, technológie, vzorce bežného správania, ale aj smrtiace vírusy.

„Objavila sa na Východe a pripravila o život nespočetné množstvo ľudí,  potom sa neprestajne presúvala z miesta na miesto a rozrástla sa do tak šialených rozmerov, až sa nakoniec dostala aj na Západ. Nepomáha proti nej ani dômyselnosť a ani ľudská predvídavosť. Zakázala vstup chorým a rozšírila odporúčania lekárov, ako si ochrániť zdravie a seba samého pred touto nákazou".

Tak sa začína „Dekameron“ od Giovanniho Boccaccia – opisom moru vo Florencii v roku 1348. Niekto organizuje hostinu počas moru, iní strácajú ľudskú tvár, dochádza k „oslabeniu morálky“ a cena ľudského života sa stáva bezvýznamnou - „mŕtvy človek vtedy vyvolával toľko súcitu, koľko zdochnutá koza“.

Človek  človeku je epidémiou. Epidémiu priniesli do Toskánska talianske lode, ktoré priplávali z talianskeho obchodného miesta Kefe (terajšia Feodosija): tatárske vojsko obliehalo mesto, ktoré bolo v správe Janovčanov. V chánskej armáde vypukol mor, zavlečený karavánami, idúcimi po Hodvábnej ceste z Východu (globalizácia obchodu!).

A vtedy Tatári začali používať mŕtvych ako smrtiace bomby  - zamorené telá prehadzovali pomocou katapultov cez hradby pevnosti. Jeden z prvých prípadov použitia biologických zbraní...

Celý Dekameron je v podstate karanténou siedmich dám a troch mládencov, ktorí si navzájom v priebehu desiatich dní rozprávali bájky, podobenstvá a historky. Dobrý, mimochodom, spôsob trávenia času pre občanov, ktorí sa  teraz nachádzajú v karanténe po príchode z tej istej Florencie, po prehliadke toho istého kostola Santa Maria Novella, v ktorom sa v 14. storočí stretli dobre vychované mladé dámy a mladí páni.



V týchto dňoch pandémie spomínajú aj „Mor“ Alberta Camusa, kde sú zobrazené vzorce ľudskej podlosti, aj skutočného hrdinstva v boji za ľudské životy. Možno ešte spomenúť aj jeho divadelnú hru „Stav obliehania“, ktorá v sebe niesla antitotalitársky pátos - v roku 1948, keď bola napísaná, na 1/6 zeme, krajine, ktorá bola vo večnom obkľúčení, vládol človek – Mor.

„Jeden mor je lepší ako dve demokracie“, „Čím menej budú chápať, tým lepšie budú poslúchať“ - to všetko je odtiaľ, od Camusa. Napokon, je tu aj náš - Puškin s jeho „Hostinou v čase moru“. Priam dnešné obrázky z iných európskych hlavných miest: „Kostol je teraz prázdny; / Škola je zatvorená".

Ľudská povaha sa nemení: keď jeden zaužívaný normatívny rámec postupne odchádza a objavuje sa ďalší - okamžite sa začína vnímať ako „nová normálnosť“. Hoci, musíme pripustiť, že súčasná kríza, v ktorej je na vstupe do čiernej skrinky - záhadný vírus a na výstupe - spomalenie hospodárstva a zmena spotrebiteľského správania, nie je vôbec triviálna. Police supermarketov v európskych mestách, z ktorých je v momente všetko zmetené  – pripomínajú fotografie (a obrázky, ktoré si pamätáme) sovietskych obchodov rokov 1989-1990. Pritom, trhové hospodárstvo podľa definície nemôže zastaviť výrobu a distribúciu tovarov ani na minútu, vynútené zatvorenie reštaurácií a obmedzenie otváracej doby obchodov môže zastaviť časť materiálových tokov v ekonomike. A to znamená bankrot podnikov, zabezpečujúcich potreby súkromnej osoby.

O tom sa už povedalo dosť, predsa len, po prvé, dôsledky ešte nie sú podrobne vyčíslené a po druhé, to čo sa deje, nesie riziká znárodnenia a vo všeobecnosti posilnenie úlohy štátu, dokonca skôr v slobodných ekonomikách, než v ekonomike s vlastníctvom štátu, ako u nás. Tam, kde sa súkromné ​​podniky založené na uspokojení hromadného denného dopytu sťahujú zo života, prichádza nevyhnutne štát so svojou kŕmiacou rukou. Je potrebné zabrániť masovým prepadom do chudoby, kompenzovať straty podnikov a mzdy zamestnancov. A kto to urobí? Štát. Pričom štát s výslovne podlomenou - z dôvodu oslabenia toku vyberaných daní - základňou príjmov.

V Číne je ďalší problém – fabriky sveta. Akých tovarov - od detských hračiek a bicyklov po košele a nohavice – sa svet ani nedopočíta? Zaužívaná „čínofóbia“ sa už vracia - koniec koncov, hrozba, tak ako v stredoveku, prišla z Východu.



Je zaujímavé, nakoľko banálnym spôsobom fungujú zákony masovej psychológie - ako rýchlo sa šíri panika, do akej miery napodobňuje správanie ľudí, ktorí si robia zásoby jedla a toaletného papiera, toho symbolu stability. A do akej miery sú opatrenia rôznych vládnych orgánov vo svojej jednotnosti podobné infekcii. Pričom sa infekcia paniky a napodobňovania šíri rýchlejšie ako vírus. Ľudia sa náhle ocitajú v antiutópii  a okamžite začínajú žiť podľa jej pravidiel, akoby sa ocitli v akomsi seriály alebo knihe. Život opäť  hanebne napodobňuje umeleckú fikciu.

Jedným slovom, epidémia, ako už bolo povedané. V širšom zmysle tohoto slova, ak vziať do úvahy nervózne konania vládnych orgánov, ktoré niekedy prezradia charakter vládcov, ako v prípade Trumpa, ktorý okamžite zrušil lety z Európy, okrem tých z Veľkej Británie.

Psychologický stav v dňoch pandémie niečím pripomína novoročné sviatky, keď sú na porovnateľne dlhé obdobie mnohé povinnosti zrušené: súčasná „epidémia“ ich tiež odkladá na neskôr, aj Sizyfos dokonca pracuje na „diaľku“, valiac svoj kameň na svoj kopec v režime online. V princípe sa to však podobá na akýkoľvek mimoriadny stav, napríklad, krátke, ale veľmi poučné obdobie havárie po požiari na Ostankinskej televíznej veži, kedy sa Rusko na niekoľko dní ocitlo bez televízie a ostalo samo so sebou.

A ak si predstaviť život bez televízie, internetu, mobilnej komunikácie? Pravdepodobne, sa dostaví ten istý pocit obliehania, premárnených dní, prerušených komunikácií, ako pri zrušení letov, podujatí, predstavení, posedení v reštaurácii, práce v kancelárii a štúdiu v školách, podávania rúk.



Očakávanie Armagedonu je známe aj z epizód ohromujúcej horúčavy leta 2010 (staršie ročníky si to pamätajú aj z leta 1972), keď sa v auguste začali šíriť zvesti o tom, že vysoké teploty budú trvať najmenej do októbra a táto nočná mora sa nekončí.

Niečím podobným sme si už prešli. A genetická pamäť sovietskych a postsovietskych pokolení je taká, že na rozdiel od vystrašených a rozmaznaných európskych náprotivkov Rusi nie vždy a všade bežia, ozlomkrky, do obchodov, aby zmietli všetko za radom z regálov: vírus nie je pre všetkých dostatočný dôvod. Hoci prvky potravinovej paniky už máme aj my. Žili by, ľudia zo Západu, za Stalina, v čase sovietskeho deficitu potravín, postáli by si toľko ako my v radoch, bežali by šprintérske a vytrvalecké vzdialenosti v dňoch náhlej výmeny starých bankoviek za obmedzený počet nových – potom by sa spokojnejšie stavali k životu vo výnimočnom „epidemiologickom“ stave. Ako písal v roku 1958 Iľja Erenburg v básni „Áno, môžu deti na juhu...“ o podobných, hoci omnoho politizovanejších okolnostiach: „Aj my sme takéto zimy poznali / zvykli si na taký chlad/ že tam nebol ani smútok / ale iba pýcha a nešťastie“.

Aké sú ponaučenia z pandémie, ak vôbec sú? Zemeguľa je preľudnená, svet sa sploštil (Tom Friedman) a vysoko globalizoval, a to až do takej miery, že sa ňou rýchlo šíri nielen tovar, služby, kapitál, technológie, vzorce bežného správania, ale aj smrtiace vírusy. Masová psychológia, ako aj politici a lekári, nebola pripravená na vírusovú globalizáciu.

Je to však lekcia a nie, ako by povedal kňaz Paneloux z “Moru” Alberta Camusa, „kolektívny trest“. Niet takých kolektívnych hriechov, za ktoré by bolo možné platiť individuálnymi ľudskými životmi - v  diele “Mor” je to veľmi dobre zobrazené. Ako aj to, že záchraňujúc životy ľudí, možno byť „svätcom bez Boha“.

Čo je dôležité pamätať si z hľadiska politickej aj lekárskej virológie, tak to je záver, ktorý urobil Camus: „...lebo tento jasajúci dav nevedel... - že bacil moru nikdy neumiera, nikdy nezaniká, že môže celé desaťročia driemať - „v nábytku a v bielizni ... a že možno príde deň, keď mor, na nešťastie a poučenie ľudí, zobudí svoje potkany a pošle ich umierať do niektorého šťastného mesta“.