Trinásta časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (

)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o náročnej ceste, vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky “Atómového projektu” sa otvárajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Čierny deň akademika Kapicu

Peter Leonidovič Kapica bol pre Beriju nepriateľom číslo 1. Demonštroval svoju nezávislosť a to všemocného ministra rozčuľovalo najviac. Niet pochýb, že jeho ľudia by hneď našli stovky dôvodov na Kapicovo zatknutie, ale „Vodca“ to nedovolil. Chcel, aby vedca nechali na pokoji, hoci aj jemu nespôsoboval len radosť. Kapicov hlas bol však jedným z mála, ktorý vedel povedať pravdu a vodca „všetkých čias a všetkých národov“ potreboval poznať názor aj tej časti inteligencie, ku ktorej vedec patril. Možno, že určitá nezávislosť Kapicu Stalinovi dokonca imponovala. Bolo ju možné tolerovať, ale iba do tej miery pokiaľ neškodila veci.

Rok po začatí prác na atómovej bombe už Stalin chápal, že Kapica nemôže byť v tomto projekte kľúčovou postavou. Je Kurčatov, je Chariton, sú aj iní. Áno aj sám Peter Leonidovič si uvedomil: atómová bomba – je predovšetkým organizácia a veda je zatiaľ v úzadí. Samozrejme, Kapica nevedel nič o práci sovietskej spravodajskej služby, nebol jedným zo „zasvätených“, tušil však, že v tejto hre ide o veľa a preto v nej nechcel byť „pešiakom“ a ani byť nemohol pre svoju povahu.



Kapicova žiadosť týkajúca sa odvolania z Osobitného výboru bola schválená rýchlo. Jeho konflikt s Berijom bol príliš očividný áno a vedec to neskrýval.

Okrem bomby mal Kapica ešte aj kyslík. Bol vedúcim Glavkislorodu (Hlavné riaditeľstvo pre kyslíkový priemysel, pozn. red.) pri Rade ministrov ZSSR a nie je hriech tajiť, že riešenie tohto problému považoval za nie menej dôležité, než vytvorenie atómovej bomby. Zdalo sa mu, že v tomto smere pracuje dobre.

Berija nikdy a nič neodpúšťal svojím odporcom...

Práve  na jeho pokyn bola stanovená skupina odborníkov, ktorá začala Kapicu „lustrovať“. Potom sa uskutočnilo zasadnutie osobitnej komisie... Na nej si akademika Kapicu po prvýkrát v živote (podľa mňa aj poslednýkrát!) „podali“ v plnej paráde. Po zasadnutí píše urazený vedec Stalinovi list. Najmä v ňom uvádza:

„...Samozrejme, verím tomu, že som na správnej ceste, som pripravený urobiť všetko, čo je v mojich silách, aby som pracoval ako vedec a riskoval ako človek, ale to nestačí, je potrebné, aby mi ako vedcovi verili a ako človeka rešpektovali. Teraz na zasadnutí komisie ma ako človeka a vedca, Vaši ministri tak pošpinili a najmä Malyšev a Pervuchin, že mám jednu žiadosť - odísť a prestať s nimi pracovať. Takto pracovať nemá zmysel.

Preto Vás dôrazne žiadam, aj keď len z úcty ku mne ako k vedcovi, aby vláda urýchlene a jasne rozhodla o osude rozvoja problému s kyslíkom. Alebo treba odvážne a čestne pomôcť, alebo ma jednoducho od kyslíka úplne odstaviť. Provizórne riešenie nemá a nemôže byť“.

L. Kapica vedel, že „Vodca“ jeho listy číta. Dúfal, že: Stalin sa postaví na jeho stranu, ako tomu bolo predtým, keď sa pohádal s Berijom. Situácia sa však vyvíjala dosť nečakane. 17. augusta 1946 Stalin podpisuje uznesenie Rady ministrov ZSSR č. 1815-782 s „O výrobe kyslíka metódou akademika Kapicu“.

Už prvé riadky tohto dokumentu ukazujú, na koho strane Stalin je:

„Na základe materiálov vyplývajúcich z previerky vládna komisa v zložení súdruhov Saburova, Tevosjana, Pervuchina, Malyševa, Kazakova, Korobova, Kasatkina, Bardina, Geľperina, Gerša a Usjukina, Rada ministrov ZSSR konštatuje, že vedúci Glavkisloroda (Hlavného riaditeľstva pre kyslíkový priemysel) pri Rade ministrov ZSSR a riaditeľ Ústavu fyzikálnych problémov Akadémie vied ZSSR, akademik Kapica, nesplnil uznesenia vlády o vytvorení nových, vyspelejších, kyslíkových zariadení na výrobu plynného kyslíka pre technologické účely priemyslu...“



A ďalej sa podrobne popisuje, ako akademik Kapica, namiesto toho, aby viedol takú výkonnú organizáciu, sa „zaoberal len experimentálnou prácou so svojimi zariadeniami“ a absolútne nevenoval pozornosť nielen názorom sovietskych vedcov, ale ignoroval aj zahraničné skúsenosti.

Rada ministrov rozhodla:

"1. Za nesplnenie uznesení vlády o rozvoji kyslíkového priemyslu v ZSSR, nepoužívanie existujúcej pokrokovej techniky v oblasti kyslíka v zahraničí a tiež za nevyužitie návrhov sovietskych odborníkov odvolať akademika Kapicu z funkcie vedúceho Glavkisloroda pri Rade ministrov ZSSR a predsedu Technickej rady Glavkisloroda a z funkcie riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov Akadémie vied ZSSR".

V bodoch 10 a 12 tohto uznesenia boli uvedené iba dve slová - „Osobitná zložka“. Aj keď označenie tohto dokumentu bolo „Tajné“, aj napriek tomu neboli body 10 a 12 zverejnené.

Medzi dvoma „Osobitnými zložkami“ v bode 11 sa uvádzalo, že profesor A. P. Alexandrov, člen korešpondent Akadémie vied ZSSR, bol vymenovaný za riaditeľa Ústavu fyzikálnych problémov.

10. a 12. bod uznesenia zo 17. augusta 1947 sa priamo týkali “Atómového projektu”.

Čo teda skrývala „Osobitná zložka“?

„Výpis“ z uznesenia sa uchovával pol storočia oddelene od hlavného dokumentu, pretože mal označenie „Prísne tajné. Osobitná zložka“, čo znamenalo, že mal  k nemu prístup len obmedzený okruh ľudí. V skutočnosti ich nebolo viac ako desať... Dokonca ani akademikovi Kapicovi, tieto body uznesenia neboli známe, hoci sa ho bytostne týkali.

Vo „Výpise“ sa teda uvádzalo: "Vzhľadom na skutočnosť, že Ústav fyzikálnych problémov vo svojom predmete nemá a ani nevykonáva teoretické a experimentálne práce v oblasti jadrovej fyziky a súvisiacich s ňou otázok, a tiež so zreteľom na veľkú potrebu vedecko-technickej základne a personálu experimentálnych fyzikov a teoretikov pre realizáciu vedeckého výskumu v uvedenom smere, preorientovať Ústav fyzikálnych problémov na vykonávanie prác v oblasti využívania atómovej energie. Nariadiť súdruhom "Vannikovi, Vavilovi, Kurčatovi, Pervuchinovi a Alexandrovi, aby do jedného mesiaca predložili na schválenie Rade ministrov ZSSR pracovný plán Ústavu fyzikálnych problémov, predtým ho predbežne posúdili na Vedecko-technickej rade Prvého hlavného riaditeľstva pri Rade ministrov ZSSR".



Pod „Výpisom“ boli dva podpisy: J. Stalina a riaditeľa kancelárie Rady ministrov ZSSR Ja. Čadajeva.

O mesiac Berija informuje Stalina, že Ústav fyzikálnych problémov bol preorientovaný na vykonávanie prác na „Atómovom projekte“. Rukou v dokumente zapisuje, že sa budú vykonávať experimentálne práce zamerané na obohatenie hexafluorid uránu izotopom-235 metódou termodifúzie v kvapalnej fáze, práce na výrobe ťažkej vody z kvapalného vodíka a tiež teoretické štúdie.

30.novembra 1946 Stalin schvaľuje plán prác ústavu. Na jeho príkaz bolo laboratórium A. P. Alexandrova s celým personálom, zariadením a materiálom premiestnené z Leningradu do Moskvy.

Alexandrov a Kapica pracovali predtým v tom istom inštitúte, áno aj učiteľa mali spoločného - akademika A. F. Ioffeho. Ale vzťahy medzi týmito dvoma vedcami boli teraz výlučne oficiálne. Kapica mohol odpustiť Alexandrovi, že súhlasil s vedením „jeho rodného ústavu“. A vari mal na výber?!

Kapica nevedel, že Alexandrov poslal 19. augusta 1946 Berijovi list: „V Ústave fyzikálnych problémov je jediné laboratórium v ​​ZSSR a najlepšie laboratórium na svete, ktoré sa zaoberá štúdiom vlastností látok pri teplotách blízkych absolútnej nule. V tomto laboratóriu bol vykonaný celý rad významných vedeckých prác, vrátane prác o supratekutosti kvapalného hélia. Pre práce, ktoré sú zamerané novým smerom može byť toto laboratórium použité len vo veľmi malom rozsahu.

Podľa môjho názoru treba poskytnúť akademikovi Kapicovi možnosť pokračovať vo vedeckej práci v tomto laboratóriu. Som si istý, že s Vami prisľúbenou podporou, budem môcť organizovať kolektív ústavu takým spôsobom, že prítomnosť akademika Kapicu nebude spôsobovať žiadne ťažkosti. Okrem toho môže byť jeho práca dostatočne izolovaná od prác iných laboratórií.

Z pracovného hľadiska sa mi zdá riešenie tejto otázky ako najvhodnejšie, rovnako z hľadiska zachovania úlohy ústavu v tejto oblasti svetovej vedy a očividne môže byť užitočné ešte aj tým, že neumožní vznik rôznych planých chýrov o odstránení Kapicu v zahraničnej tlači“.

Stalina s listom oboznámili.

Odpoveď bola negatívna. Alexandrov o svojej iniciatíve nemohol Kapicovi povedať a ten sa tak o liste nikdy nedozvedel - bol odtajnený až nedávno, keď už ani Alexandrov ani Kapica neboli nažive. Možno by bol vzťah medzi dvoma veľkými vedcami iný, keby ich na mnohé roky nerozdeľovala priepasť tajomstva...



Peter Leonidovič Kapica „vyčiarknutý“ z „Atómového projektu“ sa odoberá na svoju chatu, v Moskve prakticky nebýva. Berija ho nechá na pokoji, na to je na to príkaz „Vodcu“, ktorý bol zvyknutý dostávať listy od Kapicu, áno a Stalinovi sa z nejakého dôvodu páčila spurná povaha vedca. Kapica však Stalinovi nepíše, nesťažuje sa na svoj osud.

Ale v auguste 1948 už Kapica nevydrží a píše: „Súdruh Stalin, Už dva roky, ako som zbavený možnosti plnohodnotne vedecky pracovať. Počas tohto obdobia vychádzajúc z priebehu vývoja svetovej techniky je čoraz viac zrejmé, že môj názor na problémy s intenzifikáciou kyslíka v hlavných odvetviach priemyslu (palivo, kov atď.), ako najväčšej zo súčasných úloh v rozvoji techniky národného hospodárstva sa stáva všeobecne uznávaným...

Chápem, že aj keď som v pozícii „vedca nachádzajúceho sa v nemilosti“, ktorému sa vyhýbajú, ktorému sa boja pomáhať atď., nemôžem sa zaoberať tým, aby som hľadal rozsiahlu pomoc pre moju vedeckú prácu, musím sa obmedziť na to, aby som sa ju pokúsil úspešne viesť sám a v skromnom rozsahu...“

Stalin neodpovedal.

Kapica sa obráti aj na ďalších vodcov krajiny - Malenkova, Mikojana, Ždanova, potom znovu napíše Stalinovi, no jeho situácia sa nezmení. Až po smrti „vodcu všetkých čias a národov“ sa P. L. Kapica vráti do svojho rodného ústavu, urobí niekoľko vynikajúcich prác, dvakrát sa stane Hrdinom socialistickej práce, získa všetky tie najprestížnejšie ocenenia vrátane Nobelovej ceny.

Zavše v úzkom kruhu bude ukazovať niektoré listy, ktoré posielal Stalinovi. Raz som ho požiadal, aby ukázal aspoň jednu odpoveď...

„Mladý muž, usmial sa veľký vedec, mali by ste vedieť, že zlo netoleruje dôkazy ..."