Komentár Fedora Lukjanova (Globalaffairs.ru)

Nová situácia v medzinárodných vzťahov nás núti prehodnotiť mnohé známe pojmy. 

Na posledných dvoch významných medzinárodných fórach - Mníchovskej bezpečnostnej konferencii a Blízkovýchodnom dialógu klubu Valdaj - sa účastníci neustále vracali k téme mediátorov. Prirodzene, v prvom rade, v kontexte Blízkeho východu, kde sa odrazu otvára celý vejár vzájomne prepojených konfliktov.

Akákoľvek konfrontácia končí skôr alebo neskôr - buď víťazstvom jednej zo strán, alebo potrebou dosiahnuť určitú prijateľnú rovnováhu. V regionálnych konfliktoch sa druhá vec stáva častejšie - prípady úplnej vojenskej porážky štátu alebo dokonca neštátnych aktérov (ktorí spravidla využívajú podporu niektorých štátov) sú dostatočne zriedkavé. Názorným príkladom je Afganistan. V roku 2001 sa zdalo, že medzinárodná koalícia nielenže odstránila talibancov od moci, ale aj Taliban zničila. Takmer po 20 rokov je na programe dňa dohoda s talibancami o rozdelení moci (ak sa nevyjadriť tvrdšie - o prevode moci na nich).

Preto je téma diplomatickej mediácie , podpory prímeria a stabilizácie vždy aktuálna. Obvyklý portrét mediátora - seriózny diplomat alebo bývalý politik z krajiny, ktorú považujú za neutrálnu, ale rešpektovanú. V prvom rade sa má na mysli, napríklad Švajčiarsko alebo Švédsko, alebo štáty z regiónu vzdialeného od konfliktnej zóny.



Pokiaľ bola reč o klasickej diplomacii, tak to fungovalo. Sprostredkovatelia, prirodzene, neboli vždy schopní prispieť k nastoleniu mieru, nikto od nich ani zázraky neočakával, ale schéma sa zachovala. Teraz sú však zmeny takéhoto rozsahu očividné a snahy predchádzajúceho typu sú absolútne neefektívne. Ukážkovým príkladom je Európska únia, ktorá je hrdá na svoju „mäkkú moc“, pritom však úplne stratila svoje nástroje vplyvu na Blízkom východe (a to je zóna bezprostredných záujmov EÚ). Hráči, ktorí nie sú schopní alebo pripravení silu použiť, strácajú leví podiel na svojej dôveryhodnosti. Na strane druhej, nefunguje ani opačný model, napríklad, použitý v deväťdesiatych rokoch na ukončenie vojny v Bosne. Vtedy najsilnejšia mocnosť, ktorá predemonštrovala silu vojnových akcií (USA), posadila konfliktné strany za vyjednávací stôl a nanútila im mierovú dohodu v svojom ponímaní. Do tej chvíle diplomatické úsilia nepriniesli žiadny efekt ani v priebehu niekoľkých rokov, len silový nátlak zmenil situáciu.

Možno dnes niekomu niečo nanútiť? Skúsenosti zo série konfliktov na Blízkom východe svedčia o tom, že nie, nie je to nemožné. A nielen preto, že veľkí externí hráči, ktorí sa zvyčajne angažovali v takomto nanucovaní, sú teraz väčšinou ponorení do svojich problémov a nemajú chuť byť rozptyľovaní a o to viac čím to riskovať. Samotný charakter konfrontácie neumožňuje jasne sformulovať, čo práve nanútiť. Reč je o existenciálnych otázkach usporiadania nielen regiónu, ale aj štátov, z ktorých pozostáva. Úmerne s tým sa bude iba zvyšovať odpor voči pokusom o nanútenie niečoho, čo úplne nezodpovedá predstavám regionálnych hráčov o spôsoboch ich prežitia v meniacom sa anarchistickom prostredí. A tí istí regionálni hráči sú pripravení obhajovať tieto predstavy všetkými prostriedkami, a to aj so zbraňami v rukách.



Existuje ešte aj ďalšia okolnosť, ktorá odlišuje súčasnú situáciu od toho čo bolo pred niekoľkými rokmi. V posledných desaťročiach bola téma uregulovania konfliktov pod vážnym ideologickým tlakom – postranní hráči a ich sprostredkovatelia sa riadili dogmami o „pravdivej stránke histórie“, inými slovami, účastníci konfliktu boli vopred klasifikovaní na správnych a nesprávnych. Malo to vplyv aj na samotný proces vnucovania v praxi – niektorým nanútili viac, než iným. Teraz dokonca aj najpresvedčenejší ideológovia prestali dúfať v rozostavenie všetkého v súlade s liberálnou hierarchiou, najmä preto, že najsilnejší z externých hráčov, Spojené štáty, urobil obrat vo svojej politike. Ideologizovaný intervencionizmus nie je žiadaný.

Potrebná je prítomnosť vojenského a diplomatického potenciálu, ktorý dodá tejto pozícii dôveryhodnosť a aj otvorenosť k flexibilným riešeniam. Cieľom vojenských síl však nie je niečo nanútiť, ale predemonštrovať neperspektívnosť úsilia riešiť problém čisto ozbrojeným spôsobom. Znamená to vytvorenie udržateľnej rovnováhy, na základe ktorej už možno uskutočniť politické vyjednávanie.

Parafrázujúc klasickú definíciu, môžno povedať, že sprostredkovanie mieru je umením možného. Limity možného sa korigujú silou a upresňujú politickou flexibilitou. To si však nevyžaduje sprostredkovateľov, ale účastníkov.