Nový koronavírus zvyšuje riziko návratu menových vojen. Od finančnej krízy v roku 2008 už uplynula viac ako dekáda a svet sa mohol pripraviť na ďalší globálny pokles. Ale tento čas nevyužil veľmi dobre. Komentár priniesli Financial Times.  

Prepuknutie koronavírusu prinieslo šok v momente, keď sú najväčšie ekonomiky sveta rozdelené obchodnými spormi. Skutočnou hrozbou je nekoordinovaná politická odpoveď, ktorá predlžuje ekonomické oslabenie a spúšťa nové kolo menových vojen.

O ochorení Covid-19 toho ešte stále nie je veľa známe. Z toho, čo vieme, sa však ukazuje, že jedinou efektívnou reakciou je totálne karanténne opatrenie, tak ako v Číne a teraz aj v Taliansku. Veľký ekonomický šok na globálnej úrovni je neodvratným dôsledkom. Rozširovanie nákazy, vrátane Spojených štátov amerických (USA), prispelo tento týždeň k dramatickému poklesu svetových cien cenných papierov a výnosov z dlhopisov.

V ideálnom svete by každá banka čelila tejto výzve so zdravou úrovňou inflácie a úrokových mier nad 5 percent. Keby Covid-19 zasiahol domáci dopyt, znížili by sadzby podľa potreby. Vlády by poskytovali cielenú fiškálnu pomoc. Mohli by tu byť nejaké menové výkyvy, v závislosti od toho, ktoré krajiny by boli najviac postihnuté, ale bol by tu len malý dôvod na globálne ekonomické napätie.

Žiaľ, nie sme v takejto situácii. Vo veľkých častiach bohatého sveta, predovšetkým v eurozóne a Japonsku, sú úrokové sadzby pod nulou a využívanie iných nástrojov na uvoľňovanie, ako napríklad nákup aktív, je blízko limitu. V USA začali túto krízu vládou stanovené úrokové miery v rozpätí od 1,5 do 1,75 percenta, ale už boli znížené o 50 bázických bodov. Krajiny ako Mexiko, s úrokovými mierami 7 percent a Rusko so 6 percentami majú väčší manévrovací priestor.

Krehká rovnováha

Táto asymetria je receptom na to, čo bývalý brazílsky minister financií Guido Mantega nazval „menovými vojnami“: nie otvorená menová manipulácia v honbe za konkurenčnou výhodou, ale rozdiely v menovej politike, ktoré vedú k prudkým pohybom na medzinárodných devízových trhoch a hrozbe odvetných opatrení tých, ktorí utrpeli stratu.

Ak Federálny rezervný systém (Fed) USA zníži sadzby, v čom ho Európska centrálna banka a Centrálna banka Japonska nemôžu nasledovať, dolár sa pravdepodobne voči euru a jenu oslabí. Minulotýždňové núdzové zníženie Fed-u a následný únik z rizikových aktív viedli k tomu, že jen dosiahol hodnotu 101¥ za dolár. Hodnota okolo 100¥ poškodzuje japonský vývoz a v minulosti podnietila hrozbu menovej intervencie. Jen by sa mohol ďalej ľahko posilňovať, keby USA znížili sadzbu na nulu. Euro je na tej istej lodi.

Priestor Fed-u na ďalšie znižovanie je tiež obmedzený a zatiaľ, čo dolár môže voči jenu oslabovať, rastie oproti rubľu, mexickému pesu, indickej rupii a ďalším menám, predovšetkým tým, ktoré sú ovplyvnené rozhodnutím Saudskej Arábie čerpať viac ropy a z toho plynúcim prepadom cien. Prinajmenšom nateraz sa zdá, že koronavírusová kríza v USA skôr podnecuje únik do bezpečia, než odliv kapitálu do výnosnejších rozvíjajúcich sa trhov, ako sa to stalo v roku 2010, keď Mantega vyslovil svoje varovanie.

Kľúčovou otázkou je, čo z toho vo volebnom roku, keď je hospodárstvo krajiny pod tlakom, urobí americký prezident Donald Trump. Bude tolerovať znehodnotenie meny naprieč celým radom obchodných partnerov USA? To sa pre neho nezdá byť typické. V priebehu tohto roku by sa Trump mohol uchýliť k menovej intervencii alebo k represívnemu sadzobníku, ak by si myslel, že americkí obchodní partneri získajú výhodu. Svetová ekonomická spolupráca je už krehká; ktorýkoľvek z týchto krokov by ju mohol celkom zlomiť.



Pri obmedzenej menovej politike je alternatívou fiškálna politika. Ale krajiny sa tiež líšia vo svojej ochote spravovať deficity. Eurozóna, a Nemecko obzvlášť, sa zvyčajne zdráhajú minúť viac. Fiškálna politika je z toho dôvodu tiež potenciálom medzinárodného napätia. Predstavte si, že Spojené kráľovstvo začne v reakcii na koronavírus s rozsiahlymi finančným stimulmi, ale Európska únia nie. Európsky export by mohol ťažiť z dopytu v Británii a rokovania o obchodnej dohode v súvislosti s Brexitom, ktoré sú už teraz zložité, by sa stali ešte oveľa ťažšími.

Svet musí spolupracovať

Jedinou odpoveďou je globálna spolupráca. Japonsko a eurozóna možno nebudú schopné znížiť ich úrokové miery na úroveň Fed-u, ale americké uvoľňovanie by sa malo uskutočniť s nimi a nie voči nimi. Jay Powell, predseda Fed, tvrdo pracoval, aby nadviazal kontakt s centrálnymi bankami G7 (najvyspelejších krajín sveta, pozn. red.) pred jeho znížením sadzby minulý týždeň. Aj keď jeho úsilie nemôže vyústiť do koordinovaného globálneho znižovania sadzieb, je stále zásadné, že sa zachovala jednota centrálnych bánk. Fed by mal rozšíriť menové swapové linky (dohoda o výmene mien medzi centrálnymi bankami, pozn. red.) s ostatnými centrálnymi bankami, aby im pomohol uspokojiť dopyt po dolároch, ak dôjde k nedostatku miestnej likvidity.

G20 (skupina najväčších ekonomík sveta, pozn. red.) bude musieť takisto zvýšiť svoje úsilie. Mala by naliehať na svojich členov, aby zaviedli cielené fiškálne stimuly, poskytovali hotovosť pracovníkom, ktorí nemôžu zarábať, pretože ich deti zostali po zatvorení škôl doma a podnikom, ktorým hrozí platobná neschopnosť v dôsledku náhlej straty dopytu. Čím viac urobí každá krajina na podporu svojej ekonomiky, radšej ako hľadať cestu na únik z problémov ťažením z dopytu v iných krajinách, tým menej bude nezhôd.

Napriek tomu, že medicínsky obraz temnie, stále je nejaký dôvod na ekonomickú nádej. Na rozdiel od neštandardnej krízy v roku 2008, šok neprichádza z finančného sektora, takže je menej destabilizujúci a je tu väčšia šanca na jeho rýchle odrazenie. Ale existuje iba jeden spôsob, ako to dosiahnuť: v ekonomike, rovnako ako v priamom boji proti chorobe, musí svet spolupracovať.