Komentár Timofeja Bordačeva (Pohľad)
Európu dobieha jej vlastná pyšná minulosť.
Po studenej vojne sa Európa snažila vybudovať svoju moc na utópii. Zatiaľ čo všetci ostatní boli slabší, dovolili Európanom hrať túto hru. Predstierali, že veria v európsku utópiu. Ale teraz tvrdá realita nedáva takej hre čas ani priestor.
Európa čelí utečencom. Môže buď dokázať, že v medzinárodnej politike existuje morálka, alebo samú seba úplne znevážiť. Pretože určite nemôže hrať v hlavnej lige vojenských síl. Morálka prinajmenšom môže Európanom pomôcť, aby ich brali vážne. Rešpektujeme Oskara Schindlera a Raula Wallenberga. Prvý z nich dokonca prežil.
Európu mám rád. Preto som si istý, že jediným správnym rozhodnutím vedúcich predstaviteľov Starého sveta je teraz otvoriť hranice desiatkam tisíc utečencov. Tých turecký prezident nasmeroval do Grécka a Bulharska. Robí to v nádeji, že európski lídri presvedčia Rusko, aby zastavilo sýrske orgány v ich úmysle odstrániť posledné centrum terorizmu.
Nikto samozrejme neočakáva veľkodušnosť predstaviteľov hlavných krajín Európskej únie. Nič im ale neostáva, ak sa chcú aspoň na chvíľu zbaviť bolesti hlavy z pohľadu na nešťastné deti na turecko-gréckej hranici. Musia to však urobiť tak, aby nedali nové tromfy svojej vlastnej pravicovej a ultrapravicovej opozícii.
Zdá sa, že ich prvý nápor bol odvrátený. V roku 2019 Matteo Salvini opustil taliansku vládu. A Emmanuel Macron bol schopný ukázať ešte viac „národovectva“ než Marine Le Pen. Posledné voľby v Nemecku však ukazujú, že hra o hlavnú európsku krajinu sa ešte len začína.
Hrozí, že centristi z CDU budú stále racionálnejšie spolupracovať s Alternatívou pre Nemecko. O 10 až 15 rokov sa môže celý štandardný systém riadenia únie zrútiť. Ak samozrejme tradičné zriadenie nenájde spôsob, ako neobetovať svoj vlastný etický kódex.
Zdá, že od Grékov sa teraz požaduje, aby sa udržali niekoľko dní. Kým sa Rusko a Turecko dohodnú. S predpokladom, že Turecko zastaví utečencov a Európa mu ponúkne novú kompenzáciu. Európania však nemajú žiadnu istotu. Aj po prípadnej dohode Ruska a Turecka môže Ankara naďalej využívať utečencov ako vyjednávací tromf.
Po svojom nástupe k moci Recep Tayyip Erdogan vážne dúfal, že bude schopný priviesť Turecko k vstupu do EÚ. Čoskoro mu bolo zrejmé, že to nie je možné. S ním alebo s akýmkoľvek iným tureckým vodcom. Potom Turecko hru s Európou pritvrdilo. A Európa sa neunúvala prehodnotiť svoj postoj. Teraz je čas zaplatiť účty, ktoré vystavila vo vzťahu s Tureckom za posledných takmer 50 rokov.
Európa sa už niekoľko desaťročí pasuje do pozície morálneho vodcu. A mala na to i dôvody.
Po prvé. Európania boli skutočne schopní vytvoriť poriadok, v ktorom sa vnútorné sporné otázky riešia bez násilia. Slabí členovia únie nie sú podriadení silným, ako v iných častiach sveta.
Po druhé. Víťazstvo Západu v Studenej vojne nebolo vojenské, ale etické. Hodnoty, ktoré Západ vyznával a realizoval, sa ukázali ako atraktívnejšie. A keďže Európa nemala vojenskú moc, etická nadradenosť zostala jej jedinou výhodou. Napriek všetkým hriechom Európania s istotou tvrdili, že ich model je najlepší z obmedzeného počtu možných. Tak presvedčivo, že tomu uverili aj oni sami.
Nestranný pozorovateľ, najmä pri pohľade na činnosť NATO, by mohol tieto argumenty považovať za pokrytectvo. Nemožno však zabúdať, že Európa nemá iné zdroje zahraničnej politiky. Výroky Ursuly von der Leyenovej o „globálnej Európe“ sú totiž z pohľadu medzinárodnej politiky len prázdnymi rečami. Jediné, čo teraz môžu európski politici ponúknuť, je ochrana hraníc EÚ za každú cenu. Je nepravdepodobné, že to bude zodpovedať vysokej úrovni morálnej autority, ktorou sa Európa už tak dlho oháňa.
Občania EÚ sa preto právom obávajú nielen prílevu utečencov, ale aj straty posledného kreditu Európy na svetovej scéne. A toho, čo Európe zostane po etickom úpadku.
Aktivity Západu po Studenej vojne už aj tak veľakrát viedli k strate ilúzii o európskej etike v Rusku, Číne ako aj v arabskom svete. Keď však európski lídri dosiahnu zatvorenie hraníc pred utečencami a vyhlásia to za svoj úspech, už nebudú mať čo svetu ukázať. V rokovaniach už nebudú môcť zastávať doterajšiu „etickú“ pozíciu. Je možné, že Európa sa už s touto perspektívou vyrovnala.
To, čo urobila Angela Merkelová v roku 2014, keď vyhlásila politiku „vítania utečencov“, bolo intuitívne správne. Pretože to aspoň vyzeralo ako zodpovedné správanie. Je nepravdepodobné, že by spolková kancelárka mala pochybnosti o nezmyselnej úlohe Európy pri podnecovaní ozbrojených konfliktov.
Otvorenosť ohľadom tohto problému sa v podstate stala nepriamym priznaním viny. Vďaka spoločnému trhu s takmer pol miliardou občanov a obrovskými ekonomickými možnosťami v porovnaní s väčšinou ostatných krajín môže únia prijať nielen desiatky tisíc ale aj stovky tisíc ďalších trpiacich. Napríklad môže upustiť od používania plastových riadov. Alebo pozastaviť výstavbu nových ihrísk v pobaltských krajinách.
Takéto rozhodnutia, ak by sa k nim Macron a Merkelová odvážali, prirodzene spôsobia nespokojnosť krajín strednej a východnej Európy. Teraz je ale treba aj im pripomenúť, že je čas zaplatiť za výhody, ktoré dostali. Vrátane možnosti beztrestne útočiť na Rusko. Pretože prežitie Európy ako celku závisí od Paríža a Berlína.
Pokiaľ ide o ruský pohľad na tento srdcervúci príbeh, zachovanie zjednotenej Európy je stále lepšie ako jej kolaps. Rusi majú veľa dôvodov, prečo mať na Európu ťažké srdce. I pre udalosti z 90. rokov minulého storočia i pre Ukrajinu. Pokračovanie existencie EÚ ako relatívne nezávislého medzinárodného hráča je však pre Rusko stále výhodné. A oveľa lepšie, ako ďalšie smerovanie sveta do úplnej americko-čínskej konfrontácie, kde už viac nebude priestor pre alternatívne riešenia.