Jedenásta časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (

Pred 70 rokmi,  29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky “Atómového projektu” sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Mierový atóm. Zatiaľ je to však tajné...

Historici obľubujú skákať z jedného extrému do druhého. Všetko záleží od toho, akú „objednávku od vlády“ konkrétne dostanú. Mimochodom, propagandisti tiež...

Na samom vrchole „studenej vojny“, keď jadrové preteky dvoch superveľmocí - ZSSR a USA – nadobudli nebývalý rozmach, noviny hýrili článkami o mierovom využívaní atómovej energie. Popularizátori vedy hovorili o mimoriadnom vplyve žiarenia na rast kvetov a steblovitých rastlín, o konzervovaní pomocou magických lúčov, o vyliečení nevyliečiteľných foriem rakovinových nádorov. A najdôležitejšie v celej tejto propagande je to, že to bola pravda: úloha ionizujúceho žiarenia v rôznych oblastiach nášho života - od priemyselných zariadení po radiačnú terapiu - je obrovská a veľmi užitočná.

A potom sa studená vojna stala minulosťou a vtedy sa už vlna kritiky vychrlila na vojensko-priemyselný komplex, na fyzikov, na celý „Atómový projekt“, vraj, všetci, ktorí na ňom participovali sú darebáci, ktorí sú schopní myslieť iba na jednu vec: ako zničiť planétu a všetko živé na nej.

Zabudli sme myslieť a premýšľať, a preto uprednostňujeme len čiernu farbu alebo bielu, rôzne odtiene a poltóny sa snažíme (alebo už nevieme?) nevšímať. Zdá sa nám, že život je tak ľahší, ale mýlime sa!

Myšlienka, že vedci a vedúci predstavitelia krajiny boli zaneprázdnení iba jednou vecou - vytvorením atómovej bomby - je nesprávna. Áno, bolo potrebné v čo najkratšom čase vytvoriť nové obranné odvetvie priemyslu a vyrobiť jadrové zbrane, a týmto sa zaoberali najmä účastníci „Atómového projektu ZSSR“. Avšak zďaleka nie všetci vedci krajiny boli do projektu zapojení, mali záujem o nové oblasti vo vede, ktoré sa zrodili z jadrovej fyziky.

Prezident Akadémie vied ZSSR, akademik S. I. Vavilov zasiela Stalinovi podrobné návrhy o využívaní jadrovej energie v technike, chémii, medicíne a biológii. Tento tematický plán bol výsledkom kolektívnej práce mnohých členov Akadémie vied. Ich návrhy Prezídium Akadémie generalizovalo, vymedzilo hlavné oblasti a predstavilo Stalinovi.

Končil sa rok 1946. I. V. Kurčatov ešte neuviedol do prevádzky svoj reaktor - udeje sa to o dva týždne, ale Rada ministrov ZSSR prijíma uznesenie č. 2697-1113 ss, ktoré určuje osud mierového atómu. Stalo sa to 16. decembra 1946.

„Nech bude atóm robotníkom a nie vojakom...“

Fráza, ktorú Kurčatov vyslovil o desať rokov bude okrídlenou. Škoda, že nie je možné vrátiť čas, lebo veľký vedec XX. storočia ju mal povedať práve v decembri 46-ho, keď mierový atóm začínal svoju biografiu...

Ako vždy v takýchto prípadoch, uznesenie Rady ministrov ZSSR sa odlišovalo konkrétnosťou:

1. Prijať tematický plán vedeckých a výskumných prác predložený prezidentom Akadémie vied ZSSR akademikom S. I. Vavilovom v technike, chémii, biológii a medicíne na preskúmanie atómového jadra a využívaní jadrovej energie, ktoré majú vykonávať vedecko-výskumné inštitúcie Akadémie vied ZSSR a ministerstvá v súlade s Prílohami č. 1 a


2. Pre vedenie vedecko-výskumných prác... vytvoriť pri prezidentovi Akadémie vied Vedeckú radu, ktorá bude pozostávať z: akademika S. I. Vavilova - predseda, akademika D. V. Skobeľcyna, akademika A. N. Frumkina, akademika A. N. Nesmejanova, akademika L. A. Orbeliho, akademika N. A. Maximova, člena korešpondenta Akadémie vied ZSSR I. K. Kikoina, profesora G. M. Franka...“

Prirodzene, že úroveň výskumných prác v novej oblasti bola okamžite nastavená na veľmi vysokú úroveň: mená popredných vedcov hovoria samy za seba.

Príloha č. 1 bola „tajná“. V nej sa rôznym vedeckým inštitúciám a inštitútom ukladali témy, ktoré sa do určitej miery dotýkali vývoja zbraní. Napríklad, v tomto zozname boli uvedené:

• Prieskumné práce ohľadne problému priamej premeny energie rádioaktívneho žiarenia na iné formy energie.


• Sťahovanie kovov pri vysokých a ultravysokých tlakoch.


• Rádiochemické štúdie.


• Štúdium rádioaktívneho rozkladu v zemskej kôre.


• Vplyv vystavenia ionizujúcemu žiareniu na rast a látkovú výmenu.


• vplyv rádioaktívneho žiarenia na funkcie zmyslových orgánov.


• Terapeutické použitie nových typov žiarenia a rádioaktívnych látok ako metód skúmania účinkov žiarenia na zdravý a chorý organizmus...

Príloha č. 2 bola „verejná“. Obsahovala zoznam prác, ktoré sa majú vykonať na príkaz Vedeckej rady Akadémie vied ZSSR. Najmä:

• Štúdium vlastností neutrína a jeho účinkov na jadrové procesy.


• Štúdium momentov atómových jadier optickou metódou.


• Zostrojenie typizovaných prístrojov pre rádioaktívny výskum (ionizačné prístroje, Wilsonove komory, merače, atď.)


• Látková výmena v rastlinách (s pomocou značkovaných atómov).


• Diagnostické využívanie umelých rádioaktívnych látok ako metóda štúdia chorôb.


• Problém zdrojov hviezdnej energie v súvislosti s jadrovými reakciami v podmienkach vysokého tlaku a teplôt.


• Štúdie distribúcie izotopov na povrchu hviezd v hviezdnych spektrách v súvislosti s problémom zdrojov hviezdnej energie..."

Zdá sa mi, že je tu na mieste podotknúť drobné pripomienky.

Po prvé, mnohé súčasné oblasti v našej vede, ktoré sú hrdé na svoje úspechy sa vďaka tomuto uzneseniu začali rýchlo rozvíjať.

Po druhé, len niekedy teraz sa hovorilo o tom, že vláda by nemala zasahovať do procesu rozvoja vedy. Tento príklad z roku 1946 ukazuje, že takéto vyhlásenia sú nesprávne: vláda by si mala vypočuť názory vedcov a opierať sa na ne, podporovať ich - iba v tomto prípade je úspech zaručený.

A nakoniec posledná. Úroveň úradníkov, ktorí prijímajú tie alebo iné dokumenty súvisiace s rozvojom vedy a priemyslu by mala byť vysoká - aspoň ich vzdelanie by malo zodpovedať tým rozhodnutiam, ktoré musia urobiť a ktorých implementáciu zabezpečiť. Udalosti v Rusku v 90-tych rokoch 20. storočia a na začiatku 21. storočia presvedčivo predemonštrovali, ako nevzdelanosť a nekompetentnosť úradníkov na najvyšších úrovniach moci vedie k tragédii štátu a spoločnosti.

Držať len v osobnom trezore!

Zdalo sa, že I. V. Kurčatov sa nechcel rozlúčiť s “agregátom č. 01“!

24. marca 1947 zasiela L. P. Berijovi podrobnú správu o vedeckých výsledkoch získaných pomocou uránovo-grafitového kotla za obdobie od 25. decembra 1946 do 20. marca 1947. Zoznam štúdií vykonaných za tri a pol mesiaca je úctihodný, čo umožňuje Igorovi Vasilievičovi požiadať Beriju (a teda aj Stalina), aby kotol z Moskvy nepreniesli do závodu č. 817, ako sa pôvodne zamýšľalo.

Samotný Kurčatov mal v úmysle uskutočniť fyzické spustenie kotla a následne ho rozobrať, aby použil materiály (och, ako chýbali!) v prvom priemyselnom reaktore. Situácia sa však zmenila a Kurčatov o tom píše Berijovi: „...riešenie naliehavých úloh technického návrhu priemyselného kotla bude k dispozícii v plnom rozsahu a v potrebnom čase len za predpokladu, ak fyzikálny kotol bude pracovať v laboratóriu do 1. septembra 1947“.

Práve do tejto doby Kurčatov predpokladá, že vykoná výskum vplyvu žiarenia na konštrukčné materiály. Je dôležité zistiť, ako presne sa menia ich mechanické vlastnosti.

Berija „súhlasí“. V dokumente je poznámka „Na pokyn súdruha L. P. Beriju vás žiadam, aby ste tento dokument držali len vo svojom osobnom trezore“. A nariadenie týkajúce sa ďalšieho osudu „agregátu č. 01“ vyzerá takto: „Nariadiť Laboratóriu č. 2 Akadémie vied ZSSR, aby k 1. novembru 1947 urobilo rozbor agregátu č. 01 a odovzdalo obsiahnutý v ňom kov a oxid A-9 Prvému hlavnému riaditeľstvu pri Rade ministrov ZSSR na použitie, vrátane: 3 000 kg kovových blokov na získanie konečného produktu, 3 500 kg kovových blokov neštandardnej veľkosti, 6 000 kg kovových blokov s neštandardnými prímesami a 11 570 kg oxidu na spracovanie a pretavenie vyhovujúceho kovu a 21 000 kg kovových blokov na použitie v agregáte č. 01“.

Pre prvý priemyselný reaktor katastrofálne chýbali materiály a urán (A-9), a preto ani Kurčatovovi nevadilo, aby prvý reaktor, uvedený ním do prevádzky v Moskve bol demontovaný. Ale história sa riadi svojou vlastnou cestou. Výstavba „agregátu č. 01“ sa oneskorila, plánované termíny sa rúcali, a preto „agregát č. 01“ zatiaľ nemalo zmysel rozoberať. Áno a Kurčatov sa mýlil: ešte nevedel, že na výskumné práce o vplyve žiarenia na konštrukčné materiály budú potrebné nie mesiace, ale mnohé roky. A v takých vedeckých prácach bude „agregát č. 01“ nezameniteľným.

V „Správe o chode vedecko-výskumných a praktických prác na získanie a využívanie atómovej energie za 9 mesiacov 1947“ predloženej J. S. Stalinovi sa uvádzalo: „V priebehu roka 1947 pracovníci Laboratória č. 2 nepretržite vykonávali experimenty a štúdie na fyzikálnom uránovo-grafitovom kotli (spustenom 25. decembra 1946), ktoré umožnili overiť všetky základné fyzikálne a technické údaje, tvoriace základ návrhu výroby priemyselného uránovo-grafitového kotla (závod č. 817)".

Aký zmysel má demontáž kotla, ak sa na ňom vykonáva výskum a získavajú sa jedinečné výsledky?!

Pochopiteľne, že I. V. Kurčatov presviedča vedenie, aby upustilo od pôvodného plánu a ponechalo kotol v Moskve. O to viac, že kritická situácia s jadrovými materiálmi sa začala znižovať - v tej istej „správe“ sú aj takéto slová: „Naše štúdie ukázali, že náš priemysel je schopný vyrobiť materiály takej čistoty, aby škodlivé vstrebávanie neutrónov v nich bolo v prijateľných medziach, čím sa zabezpečí zaplánovaný fyzikálny proces v priemyselnom kotli“.

Jedným z najvýznamnejších úspechov bolo uvoľnenie asi 160 mikrogramov plutónia z uránu ožiareného v kotli. Začali s ním pracovať zamestnanci NII-9, ktorí začali kontrolovať chemickú schému závodu č. 817. Vo februári 1948 už bolo 2000 mikrogramov plutónia a teraz sa metalurgovia mohli presvedčiť o správnosti svojich výpočtov. Predsa len vo všetkej tej eufórii, ktorá obklopovala „agregát č. 01“ sa objavili aj náznaky zbystrujúce pozornosť.

V. Kurčatov upozorňoval: "Žiarenie z fyzikálneho kotla je mimoriadne biologicky škodlivé. Pokusy, vykonané tajným radiačným laboratóriom Akadémie lekárskych vied pod vedením člena korešpondenta G. M. Franka na myšiach, potkanoch, králikoch, psoch dokonca aj pri spustení kotla pri relatívne nízkych výkonoch 150 kilowattov viedli vo všetkých prípadoch k úmrtiu zvierat alebo k okamžitému úmrtiu alebo k nemu došlo za 2 až 3 týždne a vo výnimočných prípadoch po niekoľkých mesiacoch - v dôsledku zmien v zložení krvi a poruchy látkovej výmeny v organizme”.

Bol to „prvý signál“ nebezpečenstva, ktorý číhal na každého, kto začínal „Atómový projekt ZSSR“. Mnohí z nich zaplatia svojím životom a zdravím za tie zrnká poznania, ktoré sa museli z prírody vytrhnúť. Teraz spolu s fyzikmi budú u „agregátu č. 01“ a všetkých ostatných reaktorov vždy pracovať biológovia a lekári.

Po mnohé roky bude prvý reaktor v Európe slúžiť vede a potom sa stane múzejným exponátom. Je pravdou, že veľmi zvláštnym – ak je treba, môžno ho znovu „fyzicky spustiť“, akoby nebolo 21. storočie, ale december 1946...