Komentár Dmitrija Bavyrina (Pohľad)

Reťazec krajín, ktoré budú na západných hraniciach Ruska naklonené proti nemu, doplnilo i Slovensko.

Slovenská vláda bola 15 rokov jednou z najviac rusofilných v Európskej únii. Čo vo všeobecnosti zodpovedalo názoru väčšiny bežných Slovákov. Predseda slovenského parlamentu dokonca podporil návrat Krymu do Ruska. Teraz to bude iné. Bratislava sa stáva zástancom sankcií proti Rusku, spojencom USA a „platným“ členom NATO.

Ako k tomu došlo?

Robert Fico bol starý priateľ Ruska. Tichý a skromný. Ako sa hodí vodcom malých a nie veľmi bohatých krajín nachádzajúcich sa neďaleko Ruska a nemajúcich z neho vážny historický komplex.

Po založení strany Fico nikdy neprehral parlamentné voľby. Hoci sám vládol len jedno obdobie. Teraz sa jeho strana Smer za búrlivého jasotu víťazného davu ocitá v opozícii. Napríklad bývalý prezident Andrej Kiska povedal, že v krajine „skončilo obdobie zla“.

Súčasná prezidentka Zuzana Čaputová s Kiskom zrejme súhlasí. Ale prezident na Slovensku, ako aj v susednej Českej republike, je pozícia do značnej miery symbolická. Skutočnú moc majú v oboch krajinách v rukách predsedovia vlád. Takže priateľstvo Fica k Rusku bolo oveľa cennejšie, než niekedy až prehnaný blízky postoj českého prezidenta Miloša Zemana. Nie že by Ficovi bola typická prirodzená vrúcnosť k Rusku. Mal ale svoje dôvody.

Po prvé. Fico je ľavicovým konzervatívcom. Nie priamo „sovietskym socialistom“, ale nepáčia sa mu napríklad pravidlá EÚ týkajúce sa migrácie. Smer ich opakovane blokoval s podporou umiernených nacionalistov z SNS. Medzi nimi je Rusko ešte obľúbenejšie. Predseda SNS Andrej Danko, ktorý posledné štyri roky viedol slovenský parlament, na základe dohody so Smerom verejne podporil „návrat Krymu do jeho domovského prístavu“.

Po druhé. Ruská federácia bola dôležitým trhom pre slovenský tovar. Napríklad poľnohospodárske a chemické výrobky. A robotníci i poľnohospodári boli dôležitými Ficovými voličmi. Preto sa dôsledne zasadzoval za ukončenie sankcií.

Po tretie. Nemá v obľube Ukrajinu. Bol prirodzeným spojencom Ruska pri presadzovaní jazykových práv menšín. V prípade Slovenska ide o zakarpatskú menšinu.

Po štvrté. Blízky vzťah k Rusku nemá len Fico. Je charakteristický pre slovenskú spoločnosť ako celok. Slovenské médiá často o Slovákoch hovoria, že majú najbližšie k Rusku a najďalej k USA v celej EÚ. Najjednoznačnejšie ale o tom vypovedala návšteva súčasného slovenského premiéra Petra Pellegriniho v Moskve len tri dni pred voľbami. Pellegrini je pritom Ficovou pravou rukou v strane Smer.

Vďaka tomu bola Bratislava takmer 15 rokov považovaná za jedno z najviac Moskve naklonených hlavných miest EÚ. Naďalej nebude. Pre ruskú zahraničnú politiku to nie je až taká veľká strata. Ale za to nepríjemná. Hlavne, ak sa tak už predtým stalo v Grécku, kde sa k moci dostala pravica. A tiež v Taliansku, kde prehrala „vláda Putinových priateľov“.

Takže „moskovský trójsky kôň v EÚ,“ ako zvyknú strašiť európske médiá, značne schudol. Pozostáva už len z Maďarska, Rakúska, z časti z Českej republiky a starého dobrého Cypru.

Bod zvratu

Hlavný úder dostal Fico v roku 2018. Vtedy bol zavraždený novinár Ján Kuciak a jeho snúbenica. Problém nebol len v tom, že sa to na Slovensku predtým nikdy nestalo. Kuciak sa totiž venoval článkom odhaľujúcim korupciu. Pripravoval dokonca materiál o vzťahoch talianskej mafie so slovenskými podnikateľmi, ktorí mali blízko k vláde.

Vražda mala všetky znaky objednávky. Teraz údajný objednávateľ podnikateľ Marián Kočner čaká na súd. Jeho osobné kontakty so Smerom sú diskutabilné. Bezprostredne po tragédii však Slovensko explodovalo na protestných zhromaždeniach. Opozícia použila prípad Kuciak na protivládny útok.

Dôvody mala. Bola ňou hlavne bývalá modelka Mária Trošková. Mala byť údajnou spojkou medzi talianskou mafiou a štátnymi orgánmi. Bola Ficovou poradkyňou. Médiá tvrdili, že bola priamo „najdôležitejšou poradkyňou“. Stálo to miesto Troškovú, niekoľko ďalších politikov a napokon i samotného Fica. Taký bol jeho kompromis so starým rivalom, prezidentom Kiskom. Ten totiž hrozil rozpustením parlamentu a zvolaním predčasných volieb. Hrozilo, že Smer na pozadí škandálu príde o moc úplne. Fico preto súhlasil, že uvoľní miesto premiéra Pellegrinimu. A sám zostal predsedom strany.

Kandidátku Smeru do volieb už viedol Pellegrini. Situáciu mu komplikovali nové korupčné škandály. A navyše, ekonomický rast, vďaka ktorému voliči odpustili Ficovi mnoho chýb, spomalil len na 2 %. Napokon Smer získal iba 18,29 %. SNS, ktorej líder navštívil Krym, rovnako ako ďalšia Rusku naklonená strana Vlasť, sa do parlamentu vôbec nedostali.

Útechou pre rusofilov môže byť iba 8 % ľudovej strany Naše Slovensko. Je to však len malá útecha. Pretože strana Mariána Kotlebu je veľmi toxická. Pôsobí krajne pravicovo, radikálne a nečitateľne. Je silne proti NATO, EÚ, Rómom a liberálnym hodnotám. Rusku sa ale pravdepodobne nebude páčiť Kotlebov nadšený postoj k Hitlerovi nakloneným vodcom Slovenska počas Druhej svetovej vojny.

Teraz bude predsedom vlády 46 ročný Igor Matovič. Konfliktná a tvrdá osoba. Jeho strana Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti zvyčajne končila vo voľbách tretia. Teraz získala 25 %. Odmietnutie zrušenia sankcií a normalizácie vzťahov s Moskvou má priamo v programe. Je jasne zameraná na Brusel ako hlavné mesto EÚ a NATO.

Do koalície vstúpi zrejme i liberálna strana Kisku. Keď bol prezidentom, adresoval Rusku mnohé tvrdé vyhlásenia. Označil ho za „autoritárske“, „agresívne“ a „skorumpované“. Je možné, že povedie ministerstvo zahraničných vecí.  Po boku s prezidentkou Čaputovou, ktorú niektorí otvorene považujú za „Sorosovho človeka“. Čaputová označila dokonca politiku Vladimíra Putina za „hrozbu nielen pre Slovensko, ale aj celú Európu".

Vďaka slovenským voľbám sa tak na západných hraniciach Ruska uzavrel reťazec nie práve najpriateľskejších krajín. Takmer v súlade s plánmi Józefa Piłsudského sa vinie „od mora k moru“. Od pobaltských štátov cez Poľsko, Ukrajinu a Slovensko až po pobrežie Čierneho mora v Rumunsku.

Sviatok rusofóbov

Toto je skutočný sviatok rusofóbov. A aj na Slovensku je ich dosť. Slovenský politický analytik Roman Michelko verí, že „väčšina Slovákov vníma okupáciu z roku 1968 ako urážku nie od Rusov, ale od konkrétnych politikov, ktorí vtedy vládli v Kremli“. Ale nie všetci s ním súhlasia. Rusko si rok 1968 spája hlavne s Prahou. Ale sovietske vojská obsadili aj Slovensko. A vodca Pražskej jari Alexander Dubček, ktorý bol nimi zvrhnutý, bol predsa Slovák. Preto by Rusko silu tejto „urážky“ nemalo podceňovať.

Teraz Rusku neostáva, než sa so vzniknutou situáciou zmieriť. Excentrický a samoľúby Matovič nevyzerá ako politik, ktorý je schopný zostať dlhšie pri moci a viesť krajinu do „svetlej budúcnosti“. Je len škoda, že kartou dobrých vzťahov medzi Slovákmi a Rusmi hrali pred voľbami korupciou poznačení či otvorene sa k fašizmu hlásiaci politici.