Komentár Tonyho Barbera z Financial Times

Napriek všetkým úspechom nemeckej kancelárky, jej vzorec už stratil svoju mágiu

OECD znížila svoju predpoveď globálneho rastu . Na juhovýchodných hraniciach Európy sa formuje nová utečenecká kríza kvôli bojom v sýrskej provincii Idlib. Na obviňujúcom samite pred dvoma týždňami lídri EÚ nedokázali vyrovnať svoj rozpočet na roky 2021 - 27 .

Kamkoľvek sa človek v Európe pozrie, na obzore vidieť sťahujúce sa temné mraky a v stávke sú aj životne dôležité nemecké záujmy. V Berlíne však chýba vedenie, pretože domáca politická scéna je momentálne v slepej uličke. Nič sa nezmení, pokým Angela Merkelová neodstúpi. Už len kvôli svojej krajine a poťažmo aj kvôli EÚ, musí zmeniť svoje plány a odísť ešte pred októbrom 2021. To je najskorší možný dátum pre ďalšie voľby do Bundestagu.

Na rozdiel od mnohých iných demokracií sa v Nemecku nedá len tak ľahko pustiť kormidla. Za 70 rokov malo Nemecko len osem kancelárov. Angela Merkelová, ktorá je pri moci od novembra 2005, zastáva túto funkciu už pätinu tohto času. Avšak pre všetky jej nepochybné úspechy, Merkelovej vzorec stratil už svoju mágiu. Čím dlhšie ostane, tým dlhšie bude jej odkaz spornejší. Samozrejme, samotná Merkelová nenesie výlučnú zodpovednosť za problémy, ktoré sa hromadia.

Liberálna erózia

Erózia západného liberálneho svetového poriadku, rozpad americko-európskej aliancie a neschopnosť EÚ pochopiť svoje hospodárske a zahraničnopolitické výzvy majú korene v mnohých faktoroch, z ktorých mnohé sú úplne oddelené od výziev Merkelovej politiky a štýlu jej vládnutia. Okrem toho je Nemecko vzorom prosperity a stability vedľa ostatných európskych krajín.

Stačí sa pozrieť na Taliansko, jeho zdiskreditované hlavné politické strany a jeho dve desaťročia stagnujúcu ekonomiku; alebo Španielsko, ochromené požiadavkami katalánskej nezávislosti; alebo Belgicko, ktoré nie je schopné vytvoriť vládu od svojich volieb v máji 2019; alebo Veľkú Britániu, ktorá sa od Brexitu potáca v pravicovom populizme, ktorý sa v porovnaní so stranou Zákona a spravodlivosti v Poľsku veľmi nelíši.



Avšak za mnohé nemecké ťažkosti musí Merkelová prevziať svoj podiel viny. Jej presadzovanie „veľkej koalície“ medzi jej kresťansko-demokratickou úniou a sociálnymi demokratmi (CDU/CSU), roztrieštila a polarizovala v Nemecku politickú scénu spôsobom, ktorý je od roku 1949 nevídaný. Tvrdo pravicová strana, Alternatíva pre Nemecko (AfD), má v povojnovom období nielen po prvýkrát miesto v Bundestagu, ale stala sa hlavnou opozičnou stranou. AfD širi nenávisť voči politickým elitám, prisťahovalcom a moslimom, čím sa stáva stranou protestu „par excellence“ v bývalom komunistickom východnom Nemecku.

Problémom CDU je však konflikt s AfD, ktorý ju rozďeluje vnútri. Konzervatívci CDU, akým je napríklad aj Friedrich Merz, hlavný kritik Angely Merkelovej, chcú neutralizovať AfD tak, že si osvoja rétoriku rakúskeho Sebastiana Kurza a ostro sa posunú doprava v záležitostiach kultúry a národnej identity. Pre CDU by však bolo ťažké následne skladať vládu s liberálne orientovanými Zelenými, čo je kombinácia, ktorá sa do budúcna javí ako všeobecne akceptovaná cesta z patovej situácie Nemecka.

CDU „naškrabala“ 23. februára v krajinských voľbách v Hamburgu len 11%, čo je najhorší výsledok strany v regionálnych voľbách od roku 1951. Za tento hrozný výsledok, môže CDU vďačiť najmä chaosu, ktorý spustila Angela Merkelová pri odovzdávaní vedenia strany do rúk Annegret Kramp-Karrenbauerovej. Jej osobne vybraná nástupkyňa, ako nový vodca CDU, bola tak mimo, že rezignovala už po 14 mesiacoch v tejto funkcii.

Vnútrostranícke voľby CDU

Vo vnútrostraníckych voľbách CDU, ktoré sa budú konať 25. apríla, je preferovaným novým  lídrom Armin Laschetová, premiérka krajinského štátu Severné Porýnie-Vestfálsko a taktiež preferovanou voľbou samotnej Merkelovej. Avšak jej podpora Bašára al-Asada, ako garanta stability v Sýrii a neochota zatvárať uhoľné elektrárne v Nemecku, nevzbudzujú dôveru ani v jej zahraničnopolitický prístup a ani k deklarovanej snahe Nemecka, okamžite konať aj v oblasti zmeny klímy.



Merkelovej hospodárske dedičstvo je takisto pochybné. Nemecko je lídrom európskej ekonomiky, ale kvartálny rast produkcie od polovice roku 2018 dosahuje v priemere len slabých 0,1 percenta. Vládnutie Angely Merkelovej neprinieslo žiadne opatrenia porovnateľné s reformou trhu práce a sociálnymi reformami jej predchodcu Gerharda Schrödera. Napriek veľkým fiškálnym prebytkom, ktoré sa každý rok zhromažďujú pod vedením Merkelovej, boli investície verejného sektora do ekonomiky bohužiaľ viditeľne nízke.

Nemecký bankový systém je jedným z najviac roztrieštených, najmenej výnosných a najmenej nadšených z úplnej európskej bankovej únie. V dôsledku toho sa Merkelová poddala bankovej únii, čo sa vo všeobecnosti považuje za nevyhnutný krok na posilnenie obrany eurozóny proti budúcim krízam. Ešte nebezpečnejšia je však erózia technologickej konkurencieschopnosti, ktorá kedysi zaručovala dominanciu Nemecka na svetových trhoch s automobilmi, chemikáliami a inými výrobnými odvetviami 20. storočia.

Väčšina menších rodinných firiem, ktoré sú chrbtovou kosťou nemeckého hospodárstva, nie sú dostatočne vybavené pre digitálnu éru. Úspech nemeckého priemyslu je však na politickej scéne v Nemecku skôr dominantou, ba priam až hrdosťou, hlavne CDU, takže je možné bezpečne predpovedať, že sa vyvinie úsilie na oživenie nemeckého hospodárstva. Za Merkelovej vlády sa to však už nestane.

Merkelová je príliš uprená na nevyčerpané rozpočtové prebytky a konsenzuálnu politiku, ktorou udržuje nemeckú spoločnosť v jej zóne pohodlia. Nemecko a EÚ však potrebujú čerstvú krv v berlínskom vedení. Ak CDU vymenuje svojho nového predsedu, Merkelová by sa mala pripraviť na odstúpenie z postu kancelárky, aby sa voľby do Bundestagu mohli konať už začiatkom budúceho roka.