Rozhovor s Eduardom Chmelárom, volebným lídrom politického hnutia Socialisti.sk  

Ako hodnotíte výsledky volieb?

Na Slovensku prebehla najvýznamnejšia konzervatívna revolúcia v dejinách, ktorá prakticky vymazala liberálny tábor, výrazne sa posilnili skupiny kresťanských fundamentalistov, ultranacionalistov a ultrakonzervatívcov. Ľavica utrpela najväčšiu porážku od roku 1989. A hlavný podiel má na tom arogantná politika Smeru-SD, ktorá zdiskreditovala ľavicové poňatie spoločnosti. Potvrdilo sa, že aj tomu torzu ľavičiarov v PS/Spolu výrazne uškodila nielen spolupráca so stranou Miroslava Beblavého, ale aj s pravicovým krídlom v Progresívnom Slovensku združeným okolo Michala Trubana. Tragikomicky dopadli aj maďarské etnické strany. Pamätáte sa, ako sa mi ešte v stredu vysmieval Gyula Bárdos a Ábel Ravasz v RTVS, že sa nedostaneme do parlamentu? Pozrite sa, kde sú dnes oni. Nacionalistické strany však v parlamente nebudú chýbať, o občanov maďarskej národnosti by sa mali zaujímať všetci. Obzvlášť znepokojujúce je skôr to, že 30 percent hlasov zostalo pred bránami parlamentu. To znamená, že takmer tretina hlasov zostalo pred bránami parlamentu. Čo sa týka volebných výsledkov hnutia Socialisti.sk, ktoré som viedol, nemôžem ich hodnotiť inak ako výraznú prehru. Preto som sa rozhodol, že na najbližšom sneme odstúpim z funkcie predsedu a dám tak Socialistom.sk šancu nájsť novú energiu, nových lídrov, nové sily na rast vplyvu hnutia.

Vaše rozhodnutie sa však stretlo na sociálnych sieťach s obrovským nesúhlasom a nepochopením. Uvedomujete si, že dve tretiny hlasov pre vaše hnutie boli prednostné krúžky pre vašu osobu? Mnohí vás obviňovali zo zrady voličov a zbabelosti, že opúšťate bojisko. Aké sú vaše pocity z takýchto reakcií?

Priznám sa, že ma skôr desia. Snažil som sa vybudovať zdravé hnutie do silnými základmi postavenými na hlbokých hodnotách a kvalitnom programe, pretože keď máte takéto korene, personálne otázky vás nerozkývu. S prekvapením zisťujem, že veľa našich prívržencov to chápe tak, že Socialisti.sk stoja a padajú na mne. Tento kult osobnosti však musím rázne odmietnuť. Pripadám si ako v satirickom filme Život Briana, v ktorom sa hlavná postava zúfalo usiluje svojim prívržencom vysvetliť: „Všetko ste to zle pochopili! Nemusíte ma nasledovať! Nemusíte nasledovať nikoho! Musíte myslieť sami za seba! Všetci ste osobnosti!“ – Na čo dav zborovo zahučí: „Áno, všetci sme osobnosti...“. Narážam tým na to, že aj ja sa dlhodobo usilujem vysvetliť ľuďom, aby nečakali na politického spasiteľa, aby nečakali na zmenu a sami sa stali tou zmenou.

Ale mnohí to chápu tak, že vašim myšlienkam verili, pomáhali vám a vy ich teraz opúšťate.

Ale veď som to povedal úplne jasne: nikoho neopúšťam – ani ich, ani hnutie. Je to štandardný postup zaužívaný v demokratických stranách vyspelého západného sveta – po prehratých voľbách líder ponúka svoju funkciu, aby vytvoril priestor na slobodné rozhodnutie o ďalšom postupe. Toto je normálne a malo by to byť považované za úplne prirodzené – nie držať sa funkcie zubami-nechtami. Nikdy som nechcel byť lídrom, ktorý si stranu sám založí a ktorý ju sám aj zničí, ako sme to videli pri HZDS, SDKÚ a ako to vidíme aj dnes pri Smere, v ktorom jeho predseda Robert Fico úplne stratil zmysel pre realitu, nevie uznať porážku a nemieni odstúpiť. Viete, ja si vyprosím, aby môj krok hodnotili ako zbabelý ľudia, ktorí ma nevolili, lebo sa báli prepadnutého hlasu, ktorým vo volebnej kalkulačke vychádzali Socialisti.sk, no oni napriek tomu volili PS/Spolu a dnes mi dávajú „múdre“ rady, že musím ostať. Jednak sa cítim pod takým tlakom neslobodne a jednak oni naozaj nemajú právo vstupovať do vnútorných demokratických mechanizmov nášho hnutia. Opakujem, je to úplne štandardný postup. Mám sa tváriť, že sa nič nestalo? Republiková rada zvolá snem a náš najvyšší orgán demokratickým spôsobom rozhodne o tom, ako budeme postupovať ďalej a kto dostane dôveru viesť hnutie v ďalšom volebnom období. Dovtedy ho vediem ako predseda. Nikam neutekám, som tu, vo dne v noci zadarmo pracujem v prospech hnutia.

Viacerí prominentní funkcionári vášho hnutia sa však vyjadrili, že vás požiadajú, aby ste viedli hnutie aj naďalej.  Prijmete ich ponuku?

Budeme o tom diskutovať, ale ja si myslím, že by som to nemal byť ja. Pozrite sa, beriem túto prehru ako koniec jednej mojej životnej etapy. Nikdy som sa politikou neživil, nikdy som nebol plateným straníckym funkcionárom, ale cítim sa byť súčasťou politiky už takmer štvrťstoročie. Od mojich mierových aktivít, organizovania protivojnových demonštrácií, petičných akcií až po kandidatúru na prezidenta republiky a založenie hnutia Socialisti.sk som žil a premýšľal politicky. Zanedbával som tým iné rozmery svojej osobnosti, zakotvené skôr v intelektuálnej a umeleckej sfére. Píšem síce veľa, no mnohí si neuvedomili, že od roku 2003 som nevydal žiadnu knihu. Žiadnu, keďže ja som odporcom súborného vydávania článkov. Do budovania hnutia Socialisti.sk som dal úplne všetko, a to doslova, keďže mi záleží na existencii zdravej ľavicovej alternatívy. Teraz tu takú máte, čistú, bez dlhov, môže sa v nej realizovať každý, kto to myslí s hodnotami ľavice úprimne. Mnohí si dodnes stále myslia, že som kandidoval za prezidenta, aby som si vytvoril zázemie na založenie strany. Vôbec to nebolo tak. Ja som sa naozaj chcel stať prezidentom, nechcel som ísť do straníckej politiky a moji najbližší spolupracovníci mi dosvedčia, ako dlho ma museli presviedčať, aby som založil politické hnutie – veď preto sme vznikli až štyri mesiace pred voľbami. Dnes, keď im oznamujem, že by sme mali hľadať nových lídrov, sú zaskočení. Toto predsa nemôže stáť a padať na mne. Mám podlomené zdravie, potrebujem si oddýchnuť, dať sa dokopy a dokončiť rozpísané veci. Je čas, aby som sa pohol ďalej a prijal nové výzvy. Ostávam socialistom a nikam neodchádzam. Takže by som aj zo strany svojich fanúšikov, ale aj členov hnutia očakával viac porozumenia pre to, že ja nie som povinný ťahať horúce gaštany z ohňa donekonečna za nich. Nič im nedlhujem a nátlakom, citovým vydieraním alebo dokonca urážaním ma nikdy nikto nepresvedčil.

Predsa len, máte v hnutí stále najväčší vplyv, aký ďalší postup budete navrhovať?

Ten, o ktorý som sa pokúšal už pred voľbami. Ľavica sa musí zjednotiť. Je oslabená, rozbitá, ideologicky zmätená, musí zastrešiť všetky svoje prúdy, ktoré vo vzájomnej symbióze a komunikácii môžu vytvoriť silnú alternatívu voči súčasnej dominancii konzervatívnych síl, ale aj voči liberálom. To bude môj najväčší apel, najväčší odkaz aj pre všetkých zlomyseľných kritikov vášho hnutia: vadí vám Chmelár? Ten vám nebude stáť v ceste. Poďte a dokážte, že to viete robiť lepšie! Nemám problém im uvoľniť cestu, nemám problém vytvoriť priestor pre všetky politické talenty vnútri nášho hnutia i mimo neho, už teraz tam vidím veľa šikovných ľudí. Ale nedopustím, aby našu činnosť paralyzovali neuznané, frustrované a zakomplexované bublinky, ktoré síce nemajú vplyv, no o to viac kričia, namiesto tvorivej práce osočujú, podrážajú nohy a sami nič nerobia. Sme otvorení spolupráci, radi privítame každého s dobrým nápadom a bez predsudkov. Ale jedno by nám malo byť jasné: ľavica sa v nasledujúcich rokoch buď zjednotí alebo zanikne. Je potrebné prestať sa hrať na vlastnom piesočku, zahodiť osobné animozity, vystúpiť z vlastnej bubliny politického sektárstva a hľadať prieniky, ktoré nás spájajú.

Budete viesť za hnutie Socialisti.sk rokovania o takomto zjednotení?

O tom rozhodne snem. My sme vyslali jednoznačný signál, že z našej strany je vôľa spájať sa, ale nie za každú cenu a bez podmienok. My totiž hovoríme o zjednotení ľavice, nie strán, ktoré sa za ňu vydávajú. Ak Smer nie je ochotný urobiť žiadnu sebareflexiu svojej arogantnej politiky a jeho predstavitelia vydávajú signály, akoby vyhrali a kto chce prežiť, má ísť pod ich krídla, veľmi sa mýlia, ak si myslia, že zostane všetko po starom. Im stále ešte nedošlo, že tieto voľby boli referendom o vládnutí Smeru a voliči im vystavili účet. Robert Fico sa strašne mýli, ak žije v ilúzii, že sa ešte vráti. Ak im to stále nestačilo, asi potrebujú svoje vlastné Waterloo. Ani tá výrazná menšina ľavičiarov v PS/Spolu nepochopila, že základnou chybou bolo ich spájanie s pravicou a interpretujú svoje fiasko s pasívnou odovzdanosťou, že Slovensko bude ešte „naozaj liberálnu“ stranu potrebovať ako soľ. Socialisti sú však presvedčení, že my sa nemáme rozhodovať o tom, či byť konzervatívni alebo liberálni, my musíme byť už konečne ľavicoví. Môžeme vymeniť lídrov, ale nebudeme obchodovať s hodnotami.