Turecko bolo napadnuté sýrskymi vládnymi silami v Idlibe a vyzvalo na pomoc NATO, avšak aliancii sa moc nepáči nápad bojovať proti Assadovi a jeho spojencovi Rusku, takže odmietla podporiť sporné turecké dobrodružstvo. Informuje vo svojom komentári Scott Ritter na portáli RT.

Turecko oslovilo NATO na konzultácie podľa článku 4 a zároveň požiadalo o pomoc v súvislosti s krízou v Sýrii. Stretnutie prinieslo vyhlásenie od NATO, v ktorom odsudzuje kroky Ruska a Sýrie a obhajuje humanitárnu pomoc, ale odmieta pomôcť Turecku.

Situácia v provincii Idlib dosiahla krízové rozmery. Vojenská ofenzíva sýrskej armády, ktorá je podporená ruským letectvom a proiránskymi milíciami, znovu dobyla ​​takmer jednu tretinu územia, ktoré bolo predtým obsadené skupinami, ktoré sú proti Assadovmu režimu a zároveň sú financované a zbrojené Tureckom. V reakcii na to turecký prezident Recep Tayyip Erdogan vyslal do Idlibu tisíce tureckých vojakov a arzenál vrátane tankov a obrnených vozidiel, aby podporil svojich utrápených spojencov.

Avšak výsledok bol pre Turecko katastrofálny, keďže dokopy stratilo už viac ako 50 vojakov v dôsledku sýrskych leteckých útokov. Rusko sa naopak zdržalo priameho útoku na turecké sily, namiesto toho sa sústredilo na boj proti militantom, ktorí sú podporovaní Tureckom. V súvislosti s narastajúcimi nehodami sa Turecko obrátilo na NATO so žiadosťou o pomoc, pričom sa odvoláva na článok 4 charty NATO, ktorý umožňuje členom požiadať o konzultácie vždy, keď je podľa ich názoru ohrozená ich územná celistvosť, politická nezávislosť alebo bezpečnosť.



Nebezpečné precedensy

Medzi základné princípy aliancie NATO sa väčšina zameriava na článok 5, ktorý vyhlasuje, že útok proti jednému členovi je útokom proti všetkým. V priebehu svojej 75-ročnej histórie sa však článok 5 využil iba raz - po 11. septembri -, čo viedlo k spoločným leteckým a námorným hliadkam, ale nedošlo k priamej vojenskej konfrontácii. Vojny, do ktorých sa NATO zapojilo vojensky, či už v Kosove, Afganistane, Líbyi alebo v Iraku, sa viedli podľa článku 4, keď sa NATO kolektívne rozhodlo poskytnúť pomoc v situácii, ktorá nezahŕňala priamy vojenský útok na jeden z jej členských štátov.

Vzhľadom na to bolo rozhodnutie Turecka obrátiť sa na článok 4 vážnou udalosťou. Ankara spojila rozhovory NATO so samostatným rozhodnutím otvoriť svoje hranice utečencom hľadajúcim azyl v Európe, aby sa zrušila dohoda, ktorá sa dosiahla s Európskou úniou s cieľom zabrániť nekontrolovanej migrácii do Európy cez územie a vody, ktoré sú pod tureckou kontrolou. Turecko sa prostredníctvom tohto humanitárneho vydierania snažilo využiť zdieľané hospodárske a politické náklady, ktoré vyplývajú zo situácie v Sýrii, ako vyjednávací tromf na podporu od NATO.



Hazard zlyhal

Avšak z konzultácií podľa článku 4 sa dosiahlo iba vyhlásenie generálneho tajomníka NATO Jensa Stoltenberga, ktorý odsúdil Sýriu a Rusko a zároveň podporil diplomatické riešenie bojov v Sýrii, ktoré sa zameriavali na zmiernenie rozvíjajúcej sa humanitárnej krízy týkajúcej sa utečencov. Tento výsledok má veľmi ďaleko od vojenskej podpory, ako je zabezpečenie systémov protivzdušnej obrany Patriot alebo presadenie bezletovej zóny nad Idlibom, v čo dúfalo Turecko.

Poskytnutie vojenskej podpory podľa článku 4 je veľmi vážny krok, pretože zahŕňa celú váhu aliancie NATO. Podčiarkli to tiež nedávne pripomienky najvyššieho veliteľa spojeneckých síl v Európe, amerického generála Toda Woltersa, ktoré spojili postoj NATO k jadrovému zastrašovaniu so súčasnými operáciami NATO v Afganistane a Iraku podľa článku 4. V čase, keď sa NATO sústreďuje na konfrontáciu Ruska v Pobaltí, určite neotvorí druhý front proti Rusom v Sýrii.

Zatiaľ čo USA pri konzultáciách podporili Turecko, NATO je konsenzuálna organizácia a zložitosť tureckého dobrodružstva, ktoré presahuje jednoduché zapojenie Ruska, zahŕňa tiež otázky týkajúce sa zákonnosti prítomnosti Turecka v Sýrii a skutočnosť, že mnohé ozbrojené skupiny, ktoré Turecko v Idlibe podporuje, sú označené ako teroristické organizácie. Po neúspechu vo svojom úsilí získať podporu od NATO je teraz Turecko v situácii, keď sa má rozhodnúť či ustúpi alebo zdvojnásobí svoju prítomnosť v Sýrii. Ani jeden krok neskončí pre Turecko dobre a obe tieto situácie prehĺbia humanitárnu katastrofu, ktorá sa dnes v Idlibe odohráva.