Desiata časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (

)

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky “Atómového projektu” sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Lož v prospech dobra?

V Atómovom projekte ZSSR sa vízie stávali veľmi často realitou napriek názoru, že to nie je možné. Jasným príkladom toho je leto 1948, keď podľa môjho názoru, došlo v Projekte k prelomu: bolo jasné, že vytvorenie sovietskej atómovej bomby je už realitou.

Akademik G. N. Fljorov bol známy svojím vtipkárskym prístupom ku všetkému. Bol to osobitný „systém ochrany pred nadriadenými“ a nie je hriech tajiť, že mu pomáhal v tej tvrdej práci, ktorou sa vedec zaoberal.

Raz obdaroval priateľov ďalším aforizmom, na ktorý sa spomínalo dlhé roky, áno a dodnes zdobí jednu zo stien Laboratória G. N. Fljorova v Dubne. Takže, dokonca ani po polstoročí aforizmus nestratil na aktuálnosti. A znie takto: „Vysvetľovať dôležitému vedeniu vedecký problém netreba správne, ale tak, ako to pochopí. Toto je lož v prospech dobra“.

V lete roku 1948 už nebolo potrebné klamať: Stalin a Berija vedeli, že cieľ je blízko, a preto sa rozhodli oveľa prísnejšie, než predtým, riadiť vedu a vedcov. Veľmi dobre chápali, že v tomto prostredí je „lož v prospech dobra“ neakceptovateľná, pretože každá nepresnosť alebo chyba bude určite spozorovaná. Tak preto dokumenty tej doby ohromujú historika svojou stručnosťou, jasnosťou a konkrétnosťou.

Ako príklad si vezmeme fragmenty z uznesenia Rady ministrov ZSSR č. 1990-774 ss/op "O dodatočných úlohách z plánu špeciálnych vedecko-výskumných prác na rok 1948". Dokument bol prijatý 10. júna 1948, podpísaný J. V. Stalinom. Hovorí sa v ňom o zrýchlení prác na vytvorení atómovej bomby. V dokumente samozrejme slová „atóm“ a „bomba“ nie sú, nahrádzajú ich pojmy „RDS-1“, „RDS-2“, „RDS-3“ atď. To znamená, že nejde o jednu bombu, ale o sériu vzoriek jadrových zbraní.

V dokumente sa píše:

• Nariadiť riaditeľom a vedeckým pracovníkom inštitútov Akadémie vied ZSSR uvedených nižšie, aby vykonali nasledovné špeciálne vedecké práce v oblasti fyziky:
  Nariadiť Laboratóriu č. 2 (súdruhovi Charitonovi a Zeľdovičovi), aby vykonali výpočty „PO“ konštrukcií RDS-1, RDS-2, RDS-3, RDS-4, RDS-5 s rôznymi variantami stavovej rovnice v nasledujúcich termínoch...“

Do 1. októbra 1948 bolo potrebné dokončiť výpočty pre prvé tri „výrobky“ a do 1. januára 1949 pre ostatné „PO“ - výpočty, potrebné pre stlačenie strednej časti nálože. Znamená to, že bolo nutné vyriešiť najzákladnejšiu časť vytvorenia bomby. A to už je veľká fyzika.

Tvorcovia dokumentu to, ale zohľadňujú, a preto konštruktérom bomby na pomoc privolávajú najväčších vedcov v krajine. Uplynie veľmi málo času a práve tieto mená budú pýchou sovietskej vedy.

• Nariadiť Ústavu fyzikálnych problémov Akadémie vied ZSSR (súdruhovi Alexandrovi a Landauovi), aby vypočítali efektívnu účinnosť pre rôzne systémy RDS podľa údajov získaných z Laboratória č. 2 Akadémie vied ZSSR ...

Začiatkom 60-tych rokov 20. storočia sa bude veľa diskutovať o účasti akademika L. D. Landaua v Atómovom projekte ZSSR. Z nejakého dôvodu budú niektorí úradníci a kolegovia považovať veľkého fyzika za „neslušného“ preto, že vytvoril atómovú bombu. Táto pozícia je v samotnej podstate nesprávna, pretože na svete nebol žiaden významný fyzik, ktorý by v tej alebo inej miere, u nás alebo v Amerike nepracoval na jadrových zbraniach. Taká bola doba a posudzovať ho z pozície dnešného dňa nie je správne, lebo minulosť netreba odsudzovať, ale chápať, čo umožní vyhnúť sa podobným chybám v budúcnosti. Ak, samozrejme, rozmýšľať o minulosti a neznačkovať ju.



Lev Davidovič Landau bol jedným z najaktívnejších účastníkov Atómového projektu ZSSR. Taká je realita. Mimochodom, v tom istom uznesení sa meno Landau spomína viackrát:

• Pre zosúladenie teoretických a výpočtových prác a kontroly vykonávania úloh ustanovených týmto uznesením, usporiadať pri Laboratóriu č. 2 Akadémie vied ZSSR uzavretý seminár v zostave:

1. 
   
   
   
   1. Akademik Landau
   
   
   2. Akademik Petrovský
   
   
   3. Akademik Sobolev
   
   
   4. Akademik Fok
   
   
   5. člen korešpondent Zeľdovič
   
   
   6. člen korešpondent Tamm
   
   
   7. člen korešpondent Tichonov
   
   
   8. člen korešpondent Chariton
   
   
   9. Profesor, doktor Ščelkin
   
   
   
   

a vedenie seminára zveriť akademikovi S. L. Sobolevovi“

Títo vedci spájali dva vedné odbory do jedného celku: fyziku a matematiku. Od tejto chvíle sa v krajine vytvára silné matematické centrum, ktoré sa sústreďuje v Akadémii vied, kam sa posielajú talentovaní odborníci z rôznych rezortov, dokonca aj z Ozbrojených síl.

V uznesení sa uvádza:

• S cieľom zabezpečenia teoretických a výpočtových prác, vykonávaných pre Laboratórium č. 2 Akadémie vied ZSSR, urobiť nasledujúce opatrenia:

1. nariadiť Ministerstvu ozbrojených síl ZSSR (súdruhovi Bulganinovi):


2. uvolniť prof. Kantoroviča z práce na Vyššej škole námorného inžinierstva Dzeržinského a demobilizovať ho z radov vojensko-námornej flotily;


3. preradiť do Matematického inštitútu Akadémie vied ZSSR 5 výpočtárov z Vojensko-topografických útvarov so sídlom v Moskve alebo Moskovskom regióne..."

Uznesenie jasne definuje nielen, čo robiť, ale aj kto konkrétne nesie zodpovednosť za plnenie tej alebo inej úlohy. V dokumente figurujú mnohé mená v budúcnosti veľmi známych ľudí. Prvýkrát sa stretávame s menom kandidáta fyzikálno-matematických vied A. D. Sacharovom. V tomto uznesení sa uvádza takáto poznámka: prednostne prideliť byty v Moskve:

1. členovi korešpondentovi Akadémie vied ZSSR N. V. Ageevovi


2. členovi korešpondentovi A. N. Tichonovovi...


3. kandidátovi geofyzikálnych vied A. A. Samarskému (izbu)


4. kandidátovi geofyzikálnych vied B. M. Budakovi (izbu)


5. kandidátovi fyzikálno-matematických vied A. D. Sacharovovi (izbu)..."

Stalin, samozrejme, nemohol ani predpokladať, podpisujúc uznesenie, že je v ňom zmienka o osobe, ktorá zohrá rozhodujúcu úlohu pri výrobe vodíkovej zbrane a ktorý bude jedným z najautoritatívnejších kritikov jeho režimu.

Ale k tomu dôjde o 20 rokov...

V závere dokumentu je pre tú dobu zatiaľ zaznačené záväzné:

• Zaviazať súdruhov Vavilova, Charitona, Zeľdoviča, Alexandrova, Landaua, Vinogradova, Petrovského, Šmidta, Tichonova, Tamma, Belenka, Foka, Soboleva, Zernova, aby zabezpečili, zachovanie náležitého utajenia pri výkone prác, ustanovených v tomto uznesení.

Vedci splnili aj to. Nikto z nich nerozprával o udalostiach leta 1948. Ostatne, ako aj o svojej účasti v Atómovom projekte ZSSR. Po štyridsiatich rokoch porušil sľub mlčanlivosti iba J. B. Chariton, keď mi rozprával o skúške prvej atómovej bomby. Áno, a stalo sa to až potom, ako dostal povolenie na svoje spomienky.

Tieň v hmle

Stĺpy vmŕzajú do ľadu hneď, ako sa dá po ňom chodiť. A potom sa naťahuje ostnatý drôt a teraz sa k tajnému objektu nie je možné priblížiť ani zo strany jazera.

Strážnik si všimol ľudskú postavu sto metrov od brehu. „Narušiteľ“ podišiel k jednému stĺpu, k druhému, k tretiemu. Potom sa sklonil... V rannej hmle sa postava osoby zdala obrovská, ale strážnik sa nevyľakal. Vojak bol povolaný z Jakutska, tam každú zimu poľoval, stalo sa, že aj medveďa zabil... „Stáť! Ruky hore!“ – skríkol zlou ruštinou Jakut. Osoba pri drôte sa nepohla. "Stáť! Budem strieľať!" - hrozivo zakričal strážnik... Muž sa nadvihol, postavil sa a vykročil smerom k „Objektu“. Ukázalo sa, že preliezol drôt. Strážnik vystrelil. Postava urobila ešte niekoľko krokov, zabakala sa a zrútila sa na ľad...

21. augusta 1947 predseda Rady ministrov ZSSR J. Stalin podpisuje uznesenie Rady ministrov ZSSR č. 2938-954 ss (Prísne tajné. Osobitná zložka) „O opatreniach na zabezpečenie ochrany objektu č. 859 Prvého hlavného riaditeľstva pri Rade ministrov ZSSR“. V prvom bode uznesenia sa uvádza, že objekt č. 859 patrí teraz „k podnikom s osobitným režimom a oblasť jeho umiestnenia a okolie v okruhu 25 km s jej osadami sa majú zaradiť k osobitnej zóne so špeciálnym režimom dokladov (špeciálnych preukazov slúžiacich na vstup a výstup z uzavretých miest, pozn. red.)“.

Tak začali vznikať uzavreté mestá ZSSR, v ktorých aj dnes žije asi milión ľudí. Hlavné úlohy boli, samozrejme, uložené Ministerstvu vnútra, ktoré vtedy viedol Kruglov.



V uznesení sa, najmä, prikazovalo:

• ohradiť obvod závodu s dĺžkou 20 km dvojradovým ostnatým plotom, osvetlenie a komunikáciu po obvode vybaviť do 1. januára 1948;


• zakázanú zónu obytnej dediny s celkovou dĺžkou 25 km prevziať pod vojskovú stráž, do 1. novembra 1947 zorganizovať službu stálymi a mobilnými oddielmi...

Stalinov príkaz bol splnený v stanovenej lehote. Len nie všade sa im podarilo postaviť drôtené prekážky – okolo prvého reaktora na výrobu plutónia bolo veľa jazier. Tu sa vytvorili špeciálne hliadky na motorových a veslových člnoch. Práve oni od jari do konca jesene „Objekt“ chránili. No a v zime boli „hraničné stĺpy“ (tak ich tu nazývali) vmrznuté do ľadu. Dobre, že zima je na juhu Uralu dlhá...

V tomto unikátnom uznesení bolo ešte niekoľko ďalších bodov, ktoré zohrali rozhodujúcu úlohu v osude mnohých tisícov ľudí, tak alebo inak spojených s Plutóniovým kombinátom.

Osud väzňov, ktorí sa zúčastnili na výstavbe bol oveľa krutejší, než ostatných väzňov GULAGu. Teraz sa ich „vina“ zväčšila, pretože sa dotkli najvyššieho štátneho tajomstva.

Stalin nariaďoval:

• ...do jedného mesiaca vyviesť do Vorkutlagu Ministerstva vnútra ZSSR a umiestniť do izolovaného tábora všetkých väzňov podľa článkov 58-6, 58-8, 58-9;


• väzňov podľa čl. 58-1a, 1b, 1c, ktorí majú byť prepustení skôr ako o 3 roky, odsúsených, ktorí do nadobudnutia účinnosti rozsudku podali kasačnú sťažnosť a odsúdených, ktorých prípady sa preskúmavajú, využívať iba mimo zóny dielní A, B a S. A nabudúce nedovoliť, aby sa na výstavbu objektu č. 859 posielali väzni uvedených kategórií;


• pred spustením závodu vyviezť väzňov podľa článkov uvedených v odseku b, a aj iných obzvlášť nebezpečných zločincov, vrátane recidivistov do vzdialeného a izolovaného tábora...

Osud väzňov, ktorí sa ocitli v uzavretej oblasti sa rýchlo stal známym po celom GULAGu.  Pokladalo sa to v podstate za trest smrti. Ľahšie to však nebolo ani pre civilný a vojenský personál stavebných plukov a práporov, ktorí sa sem dostali:

• „Aby sa zabránilo zverejňovaniu informácií o stavbe objektu č. 859, nariaďuje sa Ministerstvu vnútra ZSSR presunúť všetkých pracovníkov, inžinierov a zamestnancov... po dokončení výstavby na iné objekty osobitnej výstavby Ministerstva vnútra ZSSR. Preverených vojakov uvedených plukov a práporov, podliehajúcich demobilizácii, ponechať na stavbe č. 859 ako civilných zamestnancov a po dokončení stavby ich presunúť na iné objekty osobitnej výstavby, ktoré sú pod gesciou Ministerstva vnútra ZSSR“.

Všeobecne platí, že každý, kto sa do Atómového kolesa dostal sa už z neho nevymanil...

Osobitná pozornosť bola v uznesení venovaná boju so špiónmi. Ministerstvu štátnej bezpečnosti sa nariaďovalo „organizovať zintenzívnené operatívno-čekistické práce v zariadení č. 859 a v rajónoch Čeľjabinskej oblasti, susediacich s osobitným režimom“. Všetka korešpondencia, ktorá sem prichádzala alebo „do veľkého sveta“ odchádzala bola cenzurovaná. Boli zakázané lety lietadiel, nielen civilného letectva, ale aj vojenského. Prvý, kto sa pokúsi preletieť nad Plutóniovým kombinátom, bude americký rozviedčik Powers. Bude to však o pätnásť rokov. U-2 bude zostrelený raketou neďaleko Sverdlovska. Mimochodom, americký rozviedčik urobí fotografie nielen Plutóniového kombinátu, ale aj Čeľjabinska-70, centra jadrových zbraní. Američania však ešte dobrých tridsať rokov nebudú vedieť, čím sa zaoberajú v meste Snežinsk.

Takže vykonávanie uznesenia Rady ministrov ZSSR č. 2938-954ss, bude mimoriadne jasné a účinné: žiadnemu z nepriateľských agentov sa nepodarí dostať na Plutóniový kombinát.

...V celej histórii „Atómového projektu ZSSR“ je známych len niekoľko pokusov o prekonanie „pohraničného pásma“, oddeľujúceho atómové objekty od zvyšku sveta. Najčastejšie to boli rybári – zdalo sa im, že na druhej strane jazera ryby lepšie berú.

Raz strážnik zastrelil pomätené dievča, ktoré ranné mrazivé ráno utieklo z domu a túlalo sa po okolí. Ocitla sa na jazere a pokúsila sa preliezť cez ostnatý drôt. Strážnik pred povolaním do armády slúžil ako poľovník, a preto trafil okamžite... Velenie ho za tento výstrel odmenilo: dostal mimoriadnu dovolenku.