Hoci sú škriepky a hádky v politike (nielen) na Slovensku takmer každodennou rutinou, včerajšie hlasovanie o Istanbulskom dohovore ukázalo na oveľa hlbšiu krízu demokracie.

Mýlili by sme sa ak by sme tvrdili, že slovenskí poslanci ústavnou väčšinou odhlasovali len nevyslovenie súhlasu so znením Istanbulského dohovoru. V skutočnosti ukázali, ako sa politika v praxi robiť nemá a pootvorili dvere, za ktorými sa skrýva skutočný obraz politickej kultúry a demokracie na Slovensku.

Nevieme síce, čo ľudia chcú, no hlasujeme aj tak!

Či už z tábora, z ktorého zaznievali jednoznačné hlasy podpory pre Istanbulský dohovor, alebo z tábora s opačným názorom, v priebehu včerajšieho hlasovania znelo niekoľko rovnakých, opakujúcich sa viet. „Ľudia Dohovoru nerozumejú! Ľudia nepoznajú jeho skutočný obsah!“ A v neposlednom rade, „nevieme, čo vlastne chcú!“

Demokraticky zvolení politici, ktorí po voľbách dostávajú mandát zastupovať záujmy Slovákov, včera v priamom prenose priznali, že vlastne netušia, čo ich voliči chcú. 

Značná časť vystupujúcich poslancov tvrdila, že ľudí nezaujímajú kultúrne otázky, do ktorých okruhu rozhodne patrí aj Dohovor. Podľa týchto poslancov ľudí v skutočnosti zaujíma výstavba diaľnic, ich čistý mesačný príjem, aby si dokázali udržať aspoň aký taký životný štandard, či kvalita zdravotnej starostlivosti.

Napriek tomu, že niektorí z nich zjavne odhadli, čo Slovákov skutočne trápi, pri takzvanom parlamentnom „kecpulte“ zapálene Dohovor obhajovali, alebo ho naopak zakopávali pod čiernu zem. Do čierneho v tomto zmysle trafili aj obhajkyne Dohovoru Simona Petrík (SaS) či Silvia Shazad (OĽaNO).

Obe poslankyne síce protistranu dokázali argumentačne „prevŕtať“ skrz-naskrz, avšak podarilo sa im naraziť na podstatný problém. „Hlasujeme, hoci nevieme čo ľudia chcú“, zaznelo z úst oboch poslankýň. Petrík sa však narozdiel od Shazad, ktorá ako jediná z prítomných poslancov OĽaNO hlasovala proti Dohovoru, aspoň hlasovania zdržala.

Hlasovali tak aj tí, ktorí si boli podľa vlastných slov dobre vedomí, že ľudí v aktuálnom stave politickej krízy skutočne kultúrne otázky, ani ich ohnivá obhajoba, nezaujímajú.

Smer si politické body nenazbieral

Včerajšie hlasovanie naplno ukázalo aj bezmocnosť Smeru, ktorého preferencie sa v posledných dvoch rokoch závratne prepadli.

Smeráci najskôr ľuďom ukázali, „čo vlastne potrebujú a chcú“ aby im to mohli vzápätí, hoci za cenu použitia neštandartných politických prostriedkov len niekoľko dní pred voľbami, na zlatom podnose naservírovať.

V snahe nabrať si nejaké tie „percentá navyše“, sa dokonca neštítili ani hrať na city tých, ktorí sú v najväčšej miere odkázaní na štát. Ľuďom, ktorí poberajú starobný, invalidný či iný typ dôchodku na poslednú chvíľu odklepli 13. dôchodok. Z pôvodne ušľachtilej myšlienky, ktorú mohli Smer a SNS zrealizovať kedykoľvek počas posledných štyroch rokov, tak urobili nástroj politického marketingu.

Pri téme Istanbulského dohovoru, o ktorej neraz v negatívnom kontexte ľudia počúvajú napríklad aj v kostolných laviciach, sa Smer spoliehal na to, že v spoločnosti rezonuje dostatočne. Diskusie okolo Dohovoru, rovnako ako jeho odmietnutie na poslednú chvíľu, sú však umelo udržiavaným požiarom, ktorý môže Smeru, narozdiel od očakávaní, preferencie spáliť.

Táto stratégia Smeru nezabrala ani v roku 2014, kedy Robert Fico, ako prezidentský kandidát, pohorel na plnej čiare. V období rozbúrenej migratnskej krízy totiž Smer rovnako vsadil na kultúrne otázky. Jasné nie migrantom na Slovensku, ktoré z Ficových úst v tej dobe zaznievalo pravidelne, ho napokon nedokázalo do prezidentského paláca dostať.

Ostré slová sú vizitkou parlamentnej kultúry

No nielen Smer sa opäť raz nedokázal poučiť z vlastných chýb. V tomto smere nezaostávali ani poslanci ostatných politických strán, ktorí si pri hlasovaní, ktoré vraj „ľudí nezaujíma“, nedokázali udržať chladnú hlavu.

Skutočnú „parlamentnú kultúru“ tak v posledných dňoch neukázali ani nezaradení poslanci na čele s Martinom Poliačikom a Miroslavom Beblavým, ktorí sa za každú cenu pokúšali blokovať „kecpult“.

Blokovanie parlamentu liberálom nevyšlo a tak sa len štyri dni pred voľbami roztrhlo vrece s poslaneckými urážkami a vzájomným osočovaním. Padali tak ostré slová o zahraničných agentoch v slovenskom parlamente či prirovnania k nacistickému pohlavárovi Juliusovi Streicherovi, ktorý bol počas Norimberského procesu odsúdený na smrť.

Liberáli sa zrejme obávali, že druhej strane sa skutočne podarí nahrabať si tesne pred voľbami politické body a tak sa v honbe za mocou do svojich politických súperov pustili za pomoci zbraní, ktorých použitie sami kritizujú.

Bez ohľadu na výsledok včerajšieho hlasovania a úspechy, ktoré si pripisuje jedna alebo druhá strana, v konečnom dôsledku utŕžila politická kultúra na slovensku ďalšiu ranu pod pás. Koniec jedného volebného obdobia tak môže predznamenať to, ako bude vyzerať začiatok toho ďalšieho.

V priebehu nasledujúcich štyroch rokov tak môžu demokracia a politická kultúra na Slovensku, ak sa po voľbách niečo radikálne nezmení, schytať zopár ďalších, tentoraz devastujúcich rán. A to aj zo strany tých, ktorí sa v najväčšej miere zaštiťujú slušnosťou.