Rozhovor s lídrom strany Socialisti.sk Eduardom Chmelárom

Nedávno som videl jeden rozhovor s vami, kde ste neobyčajne otvorene povedali, že ľavica by si mala priznať, že nevie, ako ďalej. Nie je to na politika pred voľbami samovražedná úprimnosť?

Určite nie, aspoň ja teda nechcem byť politikom, ktorý viac kalkuluje ako hovorí pravdu. Okrem toho týmto výrokom nemám na mysli, že Socialisti.sk nevedia, ako zlepšiť život čestných a pracovitých ľudí v nasledujúcom volebnom období. Vieme to veľmi presne a náš politický program je v tomto taký originálny, že nám ho takmer všetky politické strany vykrádajú ako hrozienka z koláča. Mám na mysli skôr niečo ako historické ciele a teoretické postupy ľavice nielen získať moc, ale hlavne zásadným spôsobom zmeniť charakter spoločnosti. O sociálnej demokracii je zbytočné hovoriť – jej koncepcia sociálneho štátu utrpela v podmienkach neoliberalizmu rovnakú historickú porážku ako komunistická cesta. Pozrime sa však na nové radikálne projekty, ktoré pred desiatimi rokmi oživili politickú ľavicu a mali potenciál prekonať jej krízu – hnutie Occupy Wall Street v Spojených štátoch a hnutie Indignados v Španielsku, nové politické zoskupenia ako Syriza, Podemos atď. Všetko je v rozklade. Hugo Chávez je mŕtvy, José Mujica na dôchodku, Evo Moráles v exile, Alexis Tsipras znemožnený, Jeremy Corbyn porazený a Ianis Varoufakis sa ešte snaží, no jeho vplyv je marginálny. Boj Bernieho Sandersa je obdivuhodný, ale nemyslím si, že sa mu podarí poraziť systém a zvíťaziť. Dosť signálov na to, aby si ľavica uvedomila, že napriek rastúcim sociálnym a environmentálnym problémom vo svete sa hlavnými reprezentantmi vzbury proti systému stávajú fašisti, nie socialisti.

Kde vidíte východisko?

My dnes vieme veľmi presne zadefinovať, čo odmietame. Neudržateľnosť súčasného globálneho kapitalizmu si uvedomujú už aj svetoví finančníci, ibaže oni ho nechcú zničiť, ale zachrániť. Ale čo sa týka alternatívy, už som vám povedal, že ľavica by si mala priznať, že ju nemá. Vieme vo všeobecnej rovine povedať, že by to mal byť v každom prípade systém, ktorý je demokratickejší, sociálne spravodlivejší, environmentálny a mierový, že by mal byť zameraný na verejný záujem, nie súkromný zisk.

Prečo sa vám teda nedarí získať väčšiu voličskú podporu?

A dá sa to za súčasných pravidiel politickej súťaže? Nežijeme v demokracii, ale oligarchii, o víťazoch nerozhodujú myšlienky, ale peniaze. Ľavica na konci tridsiatych rokov minulého storočia nemala šancu zviesť rovnocenný zápas s rastúcim fašizmom. Volila preto cestu do ilegality. Problém súčasnej dominantnej ľavice (alebo tej, čo sa za ňu vydáva) je skôr v tom, že sa ultrapravici prispôsobuje.

Máte na mysli Smer-SD?

Áno, ale to nie je autentická ľavica. Ľavicoví voliči na Slovensku sú dnes rozbití do 8 – 10 strán. Je pravdou, že v Smere ich je najviac, ale aj tam ich je len polovica. Podľa prieskumu agentúry Focus sa až 27 percent voličov SNS hlási k ľavici, u Kotlebu 23 %, u Kisku 20 a u KDH 18. Niektorí trpia ilúziou, že aj Progresívne Slovensko patrí do ľavicového spektra, no len 7 percent ich voličov sa identifikuje s ľavicou, menej ich má len SaS. Viac ľavicových voličov ako progresívci tak majú nielen kresťanskí demokrati, ale aj Kollár či Matovič. Je to šialené, vidím v tom dosť veľký problém, ale musíme s touto realitou pracovať. Prieskumy ukazujú vysokú politickú negramotnosť na Slovensku a potvrdzujú potrebu zjednotenia ľavice.

Isto však budete so mnou súhlasiť, že k tomu je ešte veľmi ďaleko. Ako vidíte momentálny stav ľavice na Slovensku?

Ľavica stojí pred historickou porážkou, možno väčšou ako bola tá v roku 1989. Zmena je totiž nevyhnutná, tie dlhoročné mafiánske väzby treba popretŕhať a ľavica sa musí očistiť – pobyt v opozícii jej za tejto situácie iba prospeje. Problém vidím v tom, že jej absenciu môžu veľmi rýchlo nahradiť populistické zoskupenia, ktoré vedia na podnety reagovať oveľa pružnejšie. Platí to však nielen pre ľavicu. Ak sa SNS či KDH nedostanú do parlamentu, nemusia sa tam vrátiť. Jej elektorát preberú veľmi rýchlo nové ultrakonzervatívne a fašistické sily.

Čo to bude znamenať pre Smer-SD?

Ako som už povedal, Smer nie je hodnotové zoskupenie, je to mocenský monolit, ktorý sa najvýraznejšie ponáša na Orbánov Fidesz. Začne sa rozpadávať v momente, ako o tú moc príde, lebo to je to jediné, čo rôznorodú zmes od liberálov cez sociálnych demokratov až po konzervatívcov drží pohromade. Treba si uvedomiť, že scenár z roku 2012, na ktorý sa Robert Fico tak spolieha, sa už nebude opakovať. Smer je dnes iný, až príliš veľa ľudí spájaných s touto stranou má za sebou kriminálnu minulosť, a to ich môže rozložiť ešte devastujúcejším spôsobom ako HZDS.

Vedia si Socialisti.sk predstaviť spoluprácu so Smerom-SD?

My sme jasne deklarovali, že si vieme sadnúť za jeden rokovací stôl s každým okrem fašistov, ale takto dnes otázka nestojí. Pozrite sa, v Smere mám veľa priateľov, ktorí sú úprimnými ľavičiarmi, ale sú tam aj indivíduá, ktorým by som v živote ruku nepodal. A tým nemám na mysli to povrchné novinárske delenie na konzervatívne krídlo Roberta Fica a liberálne krídlo Petra Pellegriniho. Jeden z jeho najbližších ľudí premiéra je minister Peter Žiga, obchodník, ktorému na východe nepovedia inak ako zlodej – to má byť modernizačný tím? Mám záujem o spoluprácu s konkrétnymi ľuďmi, vážim si voličskú základňu, ale prijať ich za partnerov znamená prijať aj ich finančné pozadie. Niekedy sa ma ľudia pýtajú, či by som si vedel predstaviť spoluprácu s Dobrou voľbou a ja im na to vždy odpoviem, že to by som už mohol spolupracovať radšej so silnejším Smerom, ktorý má rovnakých sponzorov ako Dobrá voľba, má však vo svojich radoch aj veľa skutočných ľavičiarov, čo sa o tíme pána Druckera nedá povedať ani omylom. Tomáš Drucker začal s upadajúcimi percentami Smeru tvrdiť, že chce budovať sociálny štát. S kým,. Prosím vás? S konzervatívcami a liberálmi? S Martinom Fedorom, Katarínou Cséfalvayovou, Petrom Kresákom a Rudolfom Kusým? S bývalými kádrami SDKÚ, Siete a Mostu? To úplne vážne? Aj by som sa smial, keby za tým nebolo toľko neúprimných póz a lží. Dobrá voľba nie je len sterilný marketingový produkt, je to trójsky kôň smeráckej oligarchie, a toto Slovensko nepotrebuje.

A čo Progresívne Slovensko? Ivan Štefunko bol predsa kedysi vaším kamarátom.

Ivan Štefunko aj je mojím kamarátom, aspoň dúfam, že ním ostal, ja staré priateľstvá neničím kvôli politike. Je pravdou, že kedysi sme mali k sebe politicky bližšie, spoločne sme protestovali proti bombardovaniu Juhoslávie v roku 1999, o rok neskôr sme spísali Manifest Generácie 2000, ibaže ja v tejto línii pokračujem a on šiel svojou cestou. Úprimne si myslím, že on ani ľavičiarom nikdy nebol, vždy inklinoval skôr k sociálnemu liberalizmu a záležalo mu na tom, ako bude prijímaný v mainstreame. Ale to je v poriadku, v tomto projekte sa našiel.

Pýtam sa skôr na to, prečo ste nespolupracovali na vytvorení PS s ním.

Ach tak, ale takto otázka pre mňa nestála. Nikdy. Už na prvom stretnutí, keď mi oznámil svoj zámer založiť stranu, som mu vytkol, že spojením s liberálnou pravicou zasa len zarúbe na niekoľko rokov šancu postaviť čistú ľavicu so všetkými témami, ktoré k nej patria. Nehovoriac o tom, že Michal Šimečka dával ostentatívne najavo, že oni tam socialistov ani nechcú. Môžem ho upokojiť, že o spolupráci s takým militantným a vo vzťahu k Rusku až šovinistickým chlapíkom nikto z autentických ľavičiarov neuvažoval ani sekundu. Takže neviem, prečo je toto vôbec téma nášho rozhovoru.

A čo Irena Biháriová?

Irena je pre mňa sklamaním v tom, že ja som ju poznal ako demokratickú socialistku, ktorá bola v niektorých ohľadoch radikálnejšia ako ja. Ale v tomto čudnom zoskupení si začala ospravedlňovať spoluprácu s Trubanom, Beblavým, Mihálom a Roháčom tak oportunisticky, že sa nestačím čudovať. Viete, stavať sa do pózy, že ste slovenská Alexandria Ocasio-Cortez v prostredí čistých pravičiarov, je tak málo úprimné a presvedčivé ako keď sa Blaha štylizuje so zaťatou pästičkou za marxistu s Kaliňákom, Počiatkom a Výbohom za chrbtom. To je dosť nechutné mätenie voliča, lebo oni veľmi dobre vedia, kde sú ich limity v takých stranách.

S kým teda chcete ísť do vlády?

Ale my dnes nechceme ísť s nikým do vlády. Chceme vstúpiť do parlamentu, kontrolovať moc, rásť a získavať skúsenosti. My nechceme niekomu poslúžiť, nechceme byť príveskom nejakého veľkého zoskupenia, ktoré nás postupne rozloží, chceme zásadným spôsobom zmeniť Slovensko a na túto príležitosť si trpezlivo počkáme. Pozrite sa, dnešné strany sú eseročky, hračky v rukách oligarchov, či už si to priznajú alebo nie. Táto kampaň je najdrahšia v dejinách, bohaté strany do nej investovali už vyše 15 miliónov eur. A keďže je v nich veľa čiernych peňazí určených na korumpovanie médií, pokojne to vynásobte dvoma. Čo si myslíte, ako sa budú takéto strany závislé na oligarchoch správať? Prídu noví gauneri a nové kauzy, aj keď Matovičova vláda bude pravdepodobne najsrandovnejšia a najkratšia v histórii Slovenska. Už dávno nestačí len tárať o oligarchii. Kritizovať oligarchiu nemá zmysel bez kritiky kapitalizmu, ktorá ju stvorila. Jej zárodky priniesla už kupónová privatizácia, pokračovalo to Mečiarovou snahou o vytvorenie „slovenskej kapitálotvornej vrstvy“, ktorá sa zvrhla na nekoncepčné prideľovanie majetkov ako feudálnych lén svojim verným. Nasledovala najväčšia zlodejina – dzurindovsko-miklošovský predaj strategických podnikov hlboko pod cenu do rúk iných štátov, vytunelovanie a privatizácia zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia. A Fico? Ten už len dokončil majetkový prevrat a premenu slovenskej spoločnosti z demokratickej na oligarchickú. Voči takémuto režimu stojíme v opozícii bez ohľadu na to, či sú jeho správcami strany, ktoré sa hlásia k pravici alebo ľavici.

Ako to chcete zmeniť?

Zjednotením ľavice. Nie strán, ale prúdov. Radikálni ľavičiari by mali s umiernenými zápasiť v tom istom politickom zoskupení, ako je to napríklad v Labour Party, nie v rôznych konkurenčných stranách. Mali by si ujasniť spoločné ciele. Oligarchiu neporazíte voľbami, to dokáže už len revolúcia, ale môžete ju ochromiť celým radom krokov – od zmeny volebných obvodov a zákaz financovania strán súkromným sektorom, cez vyhnanie biznisu zo zdravotníctva a sociálneho zabezpečenia až po zavádzanie ekonomickej demokracie vo firmách. Lenže kým ľavičiari v Smere budú označovať autentickú ľavicu za konkurentov, nie partnerov, a budú im milšie ultrakonzervatívne až reakčné sily – a rovnako kým ľavičiari v Progresívnom Slovensku budú spolupracovať radšej s liberálnou pravicou ako so socialistami – tak sa to proste nepodarí. Základný problém demokratickej ľavice vidím v tom, že nevznikala zdola. Po roku 1989 sa transformovala z papalášskej komunistickej strany na postkomunistické zoskupenie, ktoré sa usilovalo udržať si zo svojich bývalých mocenských pozícií čo najviac ako sa dá. Smer už vznikol priamo na objednávku oligarchov. Opačnú situáciu som zažil v Dánsku, kde mi pred pätnástimi rokmi ukazovali tamojší ľavičiari, ako u nich vznikala pred sto rokmi ľavica. Robotníci si svojpomocne začali stavať obydlia, venovali sa mierovým aktivitám, demonštrovali za lepšie pracovné podmienky. Títo podivíni na to nie sú naučení.

Momentálne však hlavný boj prebieha medzi konzervatívcami a liberálmi...

A ja tvrdím, že je to zástupný boj. Ak mi chce niekto nahovoriť, že čistá ľavica (čistá finančne aj ideologicky) je dnes nevoliteľná, tak nech sa pozrie okolo seba, ako sa stráca záujem o bežného pracujúceho človeka. Autentická ľavica rieši príčiny dnešnej krízy, nehasí len jej dôsledky. Ja tvrdím, že slovenský robotník s ruským a čínskym robotníkom majú dnes toho viac spoločné ako každý z nich so svojou vládou. Potrebujeme držať spolu. Túto parazitickú podobu nenadobudol kapitalizmus nejakou náhodou alebo zlou vládou, ale prirodzeným vývojom. Preto nám nepomôže reforma tohto systému, ale jeho transformácia na demokratickejší a udržateľnejší systém. My sa nechceme vracať do minulého režimu, my sa chceme vrátiť nanajvýš na začiatok deväťdesiatych rokov, kedy sme premrhali obrovskú šancu a dopustili rozkradnutie spoločného majetku v divokej privatizácii. My sme predsa nechceli divoký kapitalizmus, na to si už dnes nikto nespomenie, my sme chceli zmeniť komunistický režim na slobodnejší. Ale dnes máme opäť šancu. Dnes sa môžeme vzoprieť a začať vytvárať systém, v ktorom bude mať namiesto konkurencie prednosť spolupráca a namiesto vojnového násilia uprednostníme mier. Ja jednoducho verím, že nás čaká lepšia budúcnosť, v ktorej namiesto sebeckého drancovania prírody nájdeme k sebe cestu vzájomnosti.

Veríte vo volebný úspech?

Môžem potvrdiť, že v posledných dvoch týždňoch sa začalo niečo hýbať. Dokonca aj ľudia, ktorí ma donedávna napádali, dnes deklarujú alebo zvažujú podporu hnutiu Socialisti.sk. Takých si vážim najviac. Uvedomujem si svoju zložitú povahu a pracujem na sebe každý deň. Je nás čoraz viac a na konci tej cesty nemusím stáť na čele tohto hnutia tak, ako ani Mojžiš nevstúpil do zeme zasľúbenej. No v atmosfére všeobecného nihilizmu, spochybňovania každého a všetkého, vysloveného politického sektárstva, keď žiadne politické hnutie nie je tak rozbité a rozhádané ako naši ľavičiari, som cítil potrebu vytýčiť smerovanie slovenskej ľavice v 21. storočí. Smerujeme do búrlivých politických časov. Dnes ide o charakter Slovenska. Socialisti.sk si zaslúžia dostať v týchto voľbách šancu, zaslúžia si podporu nielen preto, lebo majú skvelý program, z ktorého všetci vykrádajú, ale najmä preto, lebo majú čestné úmysly, zdravé korene a čisté financovanie, čo sú devízy, ktoré už o niekoľko mesiacov každý ocení.