Kým slávny detektív bol prísne racionálny a v temné sily neveril, so spisovateľom, ktorý ho vytvoril, to bolo celkom inak. Sir Arthur Conan Doyle chcel ľuďom dokázať, že víly sú naozajstné bytosti. Celý príbeh predstavil pre Historyweb geológ a paleontológ Dušan Valent.

Pravosť víl potvrdil aj znalec

Kauzu s vílami odštartovali dve dievčatká na predmestí Bdarfordu v severoanglickom Yorkshire. V roku 1917 bývali rodičmi karhané, lebo sa chodievali hrávať k potoku, odkiaľ sa vracali premočené. „Chodím sa tam pozerať na víly!“ tvrdila deväťročná Frances Griffithsová. Šestnásťročná Elsie sa sesternice zastala. Story o vílach potvrdila, ba dokonca k nim pridala aj škriatkov. O niekoľko dní si od otca požičala fotoaparát a údajné víly vyfotila. V roku 1920 sa vo vianočnom čísle The Strand objavil článok Odfotené víly – historická udalosť. Jeho autorom bol Arthur Conan Doyle. O fotografiách sa dozvedel od editora špiritistického časopisu Light. Fotky znalec ohodnotil ako pravé. „Tieto dva negatívy sú úplne pravé, neboli sfalšované,“ konštatoval Harold Snelling. „Fotografie vykazujú pohyb postáv víl a chýba akýkoľvek náznak použitia kartónových alebo papierových modelov,“ nechal sa počuť.

Otec mi jednoducho zobral fotoaparát

Doyle doručil snímky technikom Kodaku. Tí podobne ako Snelling usúdili, že fotografie „nenesú žiadnu stopu po manipulácii“. Upozornili ale, že to „nie je možné považovať za definitívny dôkaz..., že ide o autentické fotografie víl.“ Spoločnosť nakoniec certifikát o autenticite snímok nevydala. Dievčatá boli požiadané, aby urobili ďalšie zábery. Sir Arthur o nich prehlásil, že je „nemožné, aby boli sfalšované“. Ako argument použil, že „fotografické triky sú celkom nad schopnosti“ oboch dievčat.



Svetlo sveta uzrelo hodnotenie kúzelníka Jamesa Randiho, špecialistu na odhaľovanie „paranormálnych podvodov“ a šarlatánov. „Podľa mňa boli tieto dievčatá veľmi chytré a schopné presvedčivo klamať, takže im niektorí naivní a nie až tak múdri ľudia ľahko uverili a dokázali premeniť jednoduchý hoax na veľký podvod.” Kritici už krátko po zverejnení prvých fotografií upozorňovali, že víly na záberoch sa podozrivo podobajú na postavičky z tradičných detských príbehov o vílach, že majú „veľmi módne účesy“ a vyzerajú dvojrozmerne. Fotografie spochybnil aj Elsiin otec Arthur. Víly považoval za výstrižky z kartónu, takže po zhotovení druhej fotografie dievčatám svoj fotoaparát viac nepožičal.

Rozuzlenie

V roku 1978 tím Výboru pre vedecký výskum paranormálnych javov (CSICOP) pod vedením Jamesa Randiho preskúmal fotografie pomocou počítačového spracovania záberov. Dospel k záveru, že víly na fotografiách sú dvojrozmerné a zrejme vystrihnuté z papiera. Podozrenie potvrdil expert Geoffrey Crawley. Pôvod postavičiek odhalil britský historik umenia Fred Gettings. V roku 1978 si v knihe Princess Mary's Gift Book všimol kresby tancujúcich dievčat, veľmi podobných odfoteným vílam. Knižka vyšla v roku 1915, čiže krátko pred zhotovením prvých fotografií. „Neexistuje ani najmenšia šanca, že by Elsie zhodou okolnosti odfotografovala víly v podobnom postoji, aký mali postavy v knižke, ktorú mohla mať doma,“ konštatuje kúzelník James Randi.

Smutné okolnosti Doyleovej viery

Folkloristka Francesca Bihetová pripomenula tragickú skutočnosť, že Doyle počas prvej svetovej vojny stratil syna aj synovca „Dúfal, že fotografické dôkazy môžu otvoriť materialistické mysle, aby zvážili názory za hranicou konsenzu o bežnej realite.“ V liste Edwardovi Gardnerovi uviedol: „Ak uznajú existenciu našich víl, iné nadprirodzené javy budú oveľa ľahšie akceptovateľné.“ V podobnom duchu uzatváral článok o fotografiách víl vo vianočnom vydaní The Strand: „Uznanie ich existencie bude znamenať otrasenie materialistického svetonázoru.“

Sir Arthur Conan Doyle veril v existenciu víl aj autenticitu fotografií z Cottingley až do svojej smrti v roku 1930. V roku 1983 sesternice pripustili, že fotografie boli sfalšované. Zároveň priznali, že Elsie skopírovala ilustrácie víl z knižky. Potom vystrihnuté postavy zafixovali ihlicami. V roku 1988 Elsie Wrightová vyšla s pravdou von: „Celá aféra bol kanadský žart, ktorý sa nevydaril podľa plánu. Na smiech sme boli my.“ Frances Griffithsová vo svojich posmrtne zverejnených memoároch vysvetlila, prečo to urobili. Elsie chcela, aby si dospelí z dievčat prestali uťahovať pre víly, v ktoré verili. „Toto nimi otrasie,“ vyhlásila Elsie. „Budú musieť prestať si z nás uťahovať. Potom to už nebol žartík. Ľudia to brali príliš vážne a celkom sa to vymklo z rúk,“ uzatvára Frances.