Komentár Vladimíra Maľševa (Fond strategickej kultúry)
Až od 95 do 97 percent dát sa prenáša podvodnou káblovou sieťou. Iba 3 až 5 percent satelitmi.
Talianske noviny Il Giornale nedávno uverejnili článok Paola Mauriho „Vojna na dne oceánov“. V ňom píše, že sa medzi najväčšími mocnosťami v oblasti kontroly podvodných komunikácií rozvinula tajná bitka. Súboj o optické káble položené na dne oceánov.
Podľa článku „je veľkým mýtom, že sa väčšina súčasnej komunikácie uskutočňuje prostredníctvom satelitov alebo pomocou rádiových signálov“. Autor uvádza, že od 95 až do 97 % svetových informácií sa prenáša prostredníctvom káblovej siete. Iba zvyšných 3 až 5 % sa vysiela cez satelity. Objem tohto typu komunikácie pritom rýchlo napreduje. Len v roku 2017 vzrástol celosvetový dopyt po podmorských káblových komunikáciách o 57 %. Do nového trhu kabeláže sa investujú miliardy. Od roku 2016 zvýšili objednávky hlavne spoločnosti ako Google, Amazon či Microsoft. Google položil asi 100 tisíc kilometrov káblov, Facebook 91 tisíc kilometrov, Amazon 30 tisíc kilometrov a Microsoft 6 000 km.
S nápadom položiť telegrafný kábel na dno Atlantiku prišiel mladý americký milionár Cyrus Field ešte v roku 1858. V tom istom roku sa v Atlantiku stretli britská loď Agamemnon a americká Niagara. Spojili dva konce kábla, ktorých celková dĺžka bola 4 000 kilometrov. Odtiaľ sa vybrali opačným smerom a posádky opatrne spúšťali na dno medený drôt chránený izoláciou z gutaperče. Potom sa loď Niagara vrátila do Newfoundlandu a Agamemnon sa vrátila do Írska. Na obe lode už čakali pripravené káblové stanice.
Keď prvý transatlantický telegram prešiel od kráľovnej Viktórie k americkému prezidentovi Jamesovi Buchananovi, nadšenie nepoznalo hraníc. Začiatok bol položený a odvtedy sa takmer celý svet preplietol drôtmi.
Aj čínska spoločnosť Huawei kladie medzikontinentálnu káblovú sieť. Jej dcérska spoločnosť Huawei Submarine System sa však dostala na čiernu listinu Donalda Trumpa.
Aj keď sú káblové siete položené vo veľkých hĺbkach, sú zraniteľné voči ponorkám a batyskafom. Mapy väčšiny sietí sú verejne dostupné. Niektorí sa domnievajú, že možné akty sabotáže v týchto sieťach budú mať obmedzený účinok. Pretože existuje príliš veľa sietí. Podľa Il Giornale, ak ale „dôjde ku koordinovanému útoku v rovnakom čase a vo veľkom rozsahu, môže to konkrétnej krajine narobiť problémy. Môže ju pripraviť o včasný kontakt so svojimi periférnymi veliteľstvami alebo zariadeniami umiestnenými na iných kontinentoch“.
„Naozaj závisí náš spôsob života od jedného skleného vlákna?“ Pýta sa nemecký Die Welt, ktorý sa tiež venoval téme. Podľa údajov jedného amerického admirála vo výslužbe sú siete ozaj zraniteľné. Na základe údajov z roku 2012 „všetky americké káble okrem jedného transatlantického, vystupujú na pevninu v úzkom okruhu 30 míľ. Podobná situácia je aj v prípade tichomorských káblov“.
Podobný názor majú aj iní odborníci. Nicole Starosielski, profesorka na univerzite v New Yorku, roky skúmala skrytý svet podmorských káblov. Zbierala materiál pre svoju knihu „Podvodná sieť“. Vláda USA alebo iná svetová vláda podľa nej môže v podstate jednoducho „vypnúť všetky medzinárodné telekomunikácie“.
Podľa západných médií, Rusko, USA a možno už aj Čína majú špeciálne ponorky. Ich cieľom sú „sabotážne a špionážne operácie týkajúce sa podmorských káblov“. V námorníctve USA je to ponorka „Jimmy Carter“. Jej operácie sú prísne tajné. Rusko má podľa britského The Times ponorku AS-12. Tiež sa nazýva „Lošarik“. Je schopná ponoru do hĺbky 6000 metrov. Podľa The Times je doslova podvodným laboratóriom. Je vybavená zariadením na zber údajov a tiež pokročilými akustickými systémami na monitorovanie cudzích ponoriek a podmorských komunikačných káblov.
„Vojna budúcnosti bude vojnou o káble,“ uviedol Die Welt. Správa o ruských ponorkách, ktoré dokážu odpočúvať Západ pod vodou alebo hocikedy vypnúť Netflix či ochromiť obchod, mala v západných médiách veľký ohlas. USA zároveň ukázali Rusom, ako to ozaj funguje. USA od roku 1971 počas desiatich rokov zbierali informácie pripojením k dôležitému dátovému káblu námorníctva Sovietskeho zväzu v Ochotskom mori. Operácia s názvom „Ivy Bells“ porušila medzinárodné právo. Uskutočnila sa totiž na zvrchovanom území ZSSR. Verejnosť sa o nej dozvedela len vďaka analytikovi americkej spravodajskej služby NSA Edwardovi Snowdenovi. Informoval o nej v roku 2013. Svet sa dozvedel, že britská tajná služba v rámci programu „Tempora“ vďaka napojeniu na transatlantické káble „odpočúvala“ všetko, čo sa týkalo konverzácií a prenosu údajov. Vrátane tých pochádzajúcich z Nemecka.
Prirodzene, treba brať s rezervou i zvyk médií prezentovať možné hrozby s nádychom senzácie. Nedá sa ale vylúčiť, že ak sa niekto rozhodne pre ďalšiu svetovú vojnu, ochromenie podmorských káblových komunikačných sietí bude jednou z jej prvých operácií.