Komentár Jurija Rubcova (Fond strategickej kultúry)

Čo dohodli Stalin, Roosevelt a Churchill na Jalte roku 1945. A k čomu v súčasnosti vyzýva Putin.

Konferencia Jalta na Kryme od 4. do 11. februára 1945 bola druhou po Teheráne 1943, keď sa stretli vodcovia Veľkej trojky. Práve na nej Josif Vissarionovič Stalin, Franklin Delano Roosevelt a Winston Churchill dohodli podobu, akú svet získal po skončení Druhej svetovej vojny.

Ani vzájomné rozpory, ktoré plynuli z rozdielov politických systémov a geopolitických cieľov Sovietskeho zväzu na jednej strane a USA spolu s Veľkou Britániou na druhej strane, nezabránili vtedajším spojencom dokončiť zničenie nemeckého militarizmu a nacizmu. Dohodli sa na podrobných plánoch načasovania, sily a koordinácie nových a ešte silnejších úderov na „srdce Nemecka“. S cieľom spoločne dosiahnuť jeho bezpodmienečnú kapituláciu.

Na konferencii v Jalte sa Veľkej trojke podarilo dosiahnuť dohodu aj o niekoľkých zásadne dôležitých problémoch.

Nemecká otázka

Spojenci sa rozhodli „odzbrojiť a rozpustiť všetky nemecké ozbrojené sily a natrvalo zničiť nemecký generálny štáb. Odstrániť alebo zničiť všetko nemecké vojenské vybavenie. Zabezpečiť, že Nemecko už nikdy nebude schopné narušiť mier celého sveta. Prevziať kontrolu nad celým nemeckým priemyslom, ktorý by sa mohol použiť na vojenskú výrobu. Podrobiť všetkých vojnových zločincov spravodlivým a rýchlym trestom. Vymazať nacistickú stranu a jej zákony, organizácie i inštitúcie. Eliminovať nacistický a militaristický vplyv z verejných inštitúcií, kultúrneho a hospodárskeho života Nemecka“.

Vzhľadom na ponaučenia z medzivojnového obdobia, keď Nemecko porazené v Prvej svetovej vojne a ponižované Versaillskou zmluvou vytvorilo úrodnú pôdu na pomstu, spojenci potvrdili, že po zničení nacizmu a militarizmu by krajina mohla zaujať svoje oprávnené miesto v spoločenstve národov. Zdôraznili, že ich cieľom nie je zničenie nemeckého národa.

Spojenci súhlasili, že je spravodlivé zaviazať Nemecko, aby nahradilo škody, ktoré spôsobilo.

Rozhodli tiež o rozdelení Nemecka na okupačné zóny. Návrh Churchilla na oddelenie Pruska a vytvorenie Južného nemeckého štátu s hlavným mestom vo Viedni neprešiel. Vytvorenie okupačných zón už totiž bolo vyriešené 12. septembra 1944 „Protokolom k Dohode medzi vládami ZSSR, USA a Spojeným kráľovstvom o zónach nemeckej okupácie a správe Veľkého Berlína“. Doplnil sa iba o samostatnú zónu Francúzska.

Poľsko a poľské hranice

Spojenci sa nevrátili k hraniciam dohodnutým vo Versailles 1919. Dotklo sa to predovšetkým Poľska. Jeho východná hranica so Sovietskym zväzom bola posunutá pozdĺž Curzonovej línie. Vrátila sa k bodu, ktorý stanovil oslobodzujúci pochod Červenej armády v septembri 1939. Vďaka nemu sa do ZSSR vrátili západné časti Ukrajiny a Bieloruska. Jediný rozdiel sa týkal regiónu Bialystok.

S určením východnej sovietsko-poľskej hranice spojenci nemali problém. Slovami Churchilla, „rozhodnutie nie je založená na sile, ale na práve. Vzhľadom na utrpenie, ktoré muselo vydržať Rusko pri ochrane svojho územia. A vzhľadom na sovietske oslobodenie Poľska".

Sovietske návrhy týkajúce sa západnej hranice Poľska sa naopak stretli s veľkými námietkami. Stalin navrhol výrazne zväčšiť poľské územie na úkor Nemecka. Churchill nesúhlasil: „Poľsko dostane príliš veľa“. Podporil ho i Roosevelt. USA a Veľká Británia neboli ochotné robiť ústupky hlavne preto, že celé Poľsko bolo oslobodené Červenou armádou. A hlavné slovo začali mať komunisti. Konečné rozhodnutie bolo odložené na budúcu konferenciu. S tým, že „Poľsko dostane prírastok území na severe a na západe". Postupimská konferencia v júli až auguste 1945 napokon stanovila západnú hranicu Poľska na riekach Odra a Západná Nisa. Hlavne vďaka rozhodnej pozícii sovietskej delegácie.

Balkánska otázka

Britsko-americká kontrola nad Talianskom nebola spochybnená. Opätovne bola tiež potvrdená dohoda zo stretnutia s Churchillom v októbri 1944 v Moskve. Na jej základe bolo Grécko považované za výlučne britskú sféru vplyvu. Stalin ale vyjadril svoj pevný úmysel ponechať Balkán v oblasti sovietskych záujmov. V prvom rade sa to týkalo Juhoslávie na čele s Josipom Broz Titom. Pokiaľ ide o Rumunsko a Bulharsko, ktoré oslobodila Červená armáda, americká a britská strana sa sťažovali, že ZSSR s nimi nekonzultoval ich povojnovú štruktúru. Sovietskej strane sa podarilo presvedčiť partnerov, aby tieto problémy vyriešili zvyčajným diplomatickým postupom. Čo sa neskôr ukázalo ako výhodné pre Moskvu.

V Jalte sa teda dosiahol ozajstný kompromis. Západná Európa a Stredozemné more zostali v oblasti vplyvu západných spojencov. Východná Európa sa presunula do oblasti politického vplyvu ZSSR.

Vojna s Japonskom a Ďaleký východ

Pre USA bolo dôležité, aby sa Sovietsky zväz zapojil i do bojov na Ďalekom východe. Vďaka tomu sa Stalinovi podarilo získať súhlas na vrátenie Južného Sachalinu a Kurilských ostrovov. Tie Rusko stratilo vďaka rusko-japonskej vojne v rokoch 1904 až 1905. Roosevelt a Churchill s tým súhlasili po tom, čo od Stalina získali potvrdenie pripravenosti Červenej armády začať vojenské operácie proti Japoncom.

Vytvorenie OSN

V Jalte sa sformovala myšlienka a začala sa i praktická realizácia novej medzinárodnej organizácie. Organizácie spojených národov (OSN). Partneri určili i deň jej vzniku na 25. apríla 1945.

Na rozdiel od formálne existujúcej Ligy národov zrušenej neskôr v roku 1946 sa mala OSN stať skutočne funkčnou organizáciou. Mala zabrániť pokusom agresívnych síl narušiť systém svetového poriadku ustanovený Veľkou trojkou. Jej činnosť mala byť založená na zásade jednomyseľnosti najmocnejších štátov. Stálych členov Bezpečnostnej rady s právom veta.

Práve členov súčasnej Veľkej päťky, teda spolu s Ruskom USA, Čínu, Veľkú Britániu a Francúzsko, požiadal Vladimír Putin vo svojom prejave 23. januára na fóre o holokauste v Jeruzaleme o spoločné rokovanie. Jalta a Postupim založili svetový poriadok, ktorý vydržal niekoľko desaťročí. Nedovolil ďalší svetový masaker. Teraz je ale podľa Putina tento systém deformovaný. A to demontážou mechanizmov strategickej stability, presúvaním hraníc v Európe a prekrucovaním dejín.

Menšie štáty pod vplyvom hlavných mocností aj vďaka svojej politickej nezrelosti ich predstaviteľov postupne oslabujú medzinárodný systém. Objavujú sa i útoky na závery dohodnuté v Jalte. Jasne sa to ukázalo v súvislosti s 80. výročím vypuknutia Druhej svetovej vojny a 75. výročím oslobodenia Osvienčimu.

Moskva vyslala jednoznačný impulz Washingtonu, Pekingu, Londýnu a Parížu. Ako politickí dediči dohôd v Teheráne, Jalte a Postupime, by sa podľa nej mali prihlásiť k tradícii Veľkej trojky. A aj v súčasnosti prevziať zodpovednosť za mier sveta.

A ak sú dohody z Jalty zastarané, treba urobiť nové. A nie ničiť svetový poriadok, ktorý ľudstvo vybudovalo za veľmi vysokú cenu.