(autor je analytik Inštitútu národnej politiky)

4. januárový týždeň sa mainstream snažil občanovi-divákovi ponúknuť niekoľko diskusných tém, ktorých spoločným menovateľom sa znovu stala súťaž o najpravdivejšiu pravdu vypovedanú v slušnom a dobre-myslenom obale. Takže tí, ktorí ešte stále veríte na svätú Zuzanu a svätého Igora,  nových politikov a novú slušnú politickú kultúru, ďalej nečítajte, aby konfrontácie faktov a reality neublížila vašim nádejam v krajší zajtrajšok. Na rozdiel od nás, ktorí už chápeme, že „noví“ politici s detailne vyfabrikovanými rečovými formulkami a imidžom moderných svätcov by sa len radi vplazili do našich sŕdc a hláv. Väčšina „nových“ politikov sa skôr zasekla v minulosti a zaoberali sa sami sebou a samozrejme ešte viac svojim náprotivkom. Novým je jedine mediálny marketing vyrábajúci svätých a svätejších. Táto nová politická kultúra „nepoškvrnených“ ponúka široké spektrum roly. Od samaritána a inkvizítora (pre dobro nás všetkých hriešnikov) Matoviča, až po kaderníkom vyžehlenú a blyštiacu svätožiaru prezidentky Zuzany Čaputovej.

Kradnutie času

Už úvod debaty moderátora TA3 s predsedom parlamentu Andrejom Dankom otvoril problematické zasahovanie hlavy štátu do kompetencie iných. Aj narábanie s mocou, pardón s pravdou, nepochybne patrí do politickej kultúry, ktorá najviac zaujímala troch moderátorov. Podstatou je obchádzanie nebezpečného protiústavného javu, ktorým je zasahovanie Z. Čaputovej do vecí, ktoré jej kompetenčne vôbec neprináležia. Prezidentka neférovo ovplyvňuje a necháva ovplyvňovať svoj prezidentský úrad subjektom Progresívne Slovensko, ktoré tak pro(a)gresívne ťaží z tohto vplyvu. Ale, samozrejme, ide o pravdu a slušnosť. Tie duchom podpredsedníčka PS a telom prezidentka SR a jej marketingové oddelenie hrajú v pravidelnom mediálnom iluzóriu divákovi-občanovi. Práve táto progresívna dvojkoľajnosť mala odozvu aj v slovnej prestrelke na poslednej schôdzi NR SR. Išlo o búrku v pohári vody za to, že predseda parlamentu poukázal na nadbiehanie hlavy štátu svojej materskej strane.

Bulharský progresívny meter

Spätosť s bývalou stranou prejavila  aj v debate na Markíze. Tu označila konfrontačnú politiku na verejnom priestranstve narúšaním mítingov iných subjektov a za účasti istej etnickej menšiny za „legitímny prejav“. Prezidentka namiesto nadhľadu a objektívnosti kryla jav hecovanie vzájomnej nevraživosti ako „platformu pre hodnotové spory“.  Stačí si uvedomiť, čo by robila, keby to bolo opačne... Najpritiahnutejším aj za jej starostlivo vyžehlené vlasy bol jej jednostranný výklad zhromažďovacieho práva. Túto slobodu chráni štát za predpokladu riadne ohláseného a obcou schváleného podujatia. Zákon, ani ústava však nechránia spôsob obmedzovania slobôd iných, narúšania práva inými skupinami s odlišnými názormi na tom istom vyhradenom mieste.

Druhou spoločnou platformou boli názory desiatich tvárí z politiky na úroveň parlamentnej a verejnej diskusie. Tá rapídne klesá vždy, ak sa iniciatívy chopí hlavný parlamentný cirkusant a provokatér z povolania. Dôvodom na posledné číslo klauna mal byť údajný alkohol predsedu parlamentu. Televízie opäť neriešili podstatu: Ochotu Andreja Danka  podrobiť sa dychovej skúške, ak ostatní liberálni opoziční politici pôjdu na test prítomnosti omamných látok v krvi. Na toto odvahu kritici samozrejme nenašli. Novým Urválkom stačí ako v totalite len obvinenie. Tým sa skutok dokonal. Zabúdajú, že do politickej kultúry patrí aj kompetencia, vrátane tej morálnej. Igor Matovič sa na kritiku alkoholu diskvalifikoval sám už pred deviatimi rokmi.  10. februára 2011, keď bol opojený nielen vládnou mocou, ale aj alkoholom tak, že prespal v parlamente pod kabátom. "Včera bol hektický deň a jedol som iba na obed. Som taký, že keď si dám deci vína a som hladný, tak sa mi všetko točí," snažil sa vymotať z problému. A aby bol pred médiami chrumkavý, tak nabonzoval nielen s kým pil, ale aj koľko toho vypili...

Smutné, že médiá stále venujú viac pozornosti osočovaniu, ktoré je pracovnou metódou Matoviča ako odpočtu práce poslancov alebo aktualitám. Napríklad  Programovej konferencii SNS alebo podstaty zvolania ostatnej schôdze parlamentu. Tú musel šéf parlamentu zvolať kvôli zjavnému prepojeniu vôle politikov z Progresívneho Slovenska na úrad prezidentky. Danko sa dostal k vecným, programovým otázkam až po 14 minúte z celkových 21 minút času. Dve tretiny teda moderátor zabil pikoškami. Možno by nabudúce mohli odborníci diskutovať o politickej a žurnalistickej kultúre  v médiách na Slovensku, ak niečo také vôbec existuje.

TA 3: Veksláci (zmenári) v akcii

Aj v tomto súboji išlo o presvedčenie divákov, kto sa zmocní kľúčového slova volieb – zmeny. Význam pojmu si však mnohí mohli pokojne vyložiť aj ako vekslovanie – výmenu valuty za podstatne vyššiu cenu, než v skutočnosti má. V duely s Igorom Matovičom príjemne prekvapil Alojz Hlina (KDH) svojim odstupom od bulvárnej žurnalistiky aj od matovičovej pavučiny a hry na autentickejšieho kresťana. Medzi obomi rivalmi je viacročné napätie ešte z čias, keď bol Hlina u Matoviča. Matovič v roku 2013 Hlinovi povedal,  že sa považuje za stred vesmíru, na čo Hlina reagoval, že ak to pôjde takto ďalej, možno dôjde aj na pästný súboj. Matovič v relácii opäť obhajoval svoju druhú funkciu nastavovača zrkadla. Svietením reflektora do očí druhých si však len zabezpečuje tmu, v ktorej donedávna stál sám so štyrmi členmi hnutia. Štvorica rozhodovala o.i. v roku 2012 o takmer piatich miliónoch eur zo štátneho príspevku  a v roku 2016 o 6,8 milióne eur v podstate bez vnútornej kontroly!  Na ilustráciu OĽaNO so štyrmi členmi na každého zarobí od 1.25 do 1,7 milióna eur, čo je zrejme svetový rekord. SNS so 7 tisíc členmi to vychádza na 276 eur na člena.

Matovičov mega biznis

Práve na tento Matovičov „mega“ biznis poukázal Andrej Danko, takže predseda OĽaNO mal dôvod vrátiť mu to v podobe hejtovania. Možno aj kvôli finančnému diktátorstvu mu odišli toľkí kľúčoví poslanci. Tento fakt sa snažil odkloniť nelogickým argumentom o ich lepšom mieste na iných kandidátkach, hoci v OĽaNO, aj kandidátka sú na hlavu, teda naopak, odzadu.  V diskusiách redaktori neotvorili kľúčovú otázku stability poslaneckých klubov. Fluktuácia a nešvár tzv.nezávislých poslancov dosiahla už neúnosné dno. Na konci tohto volebného obdobia pôsobí každý piaty poslanec NR SR ako nezaradený. OĽaNO aj vďaka Matovičovi má najväčšiu fluktuáciu a SNS naopak najstabilnejší klub. A tak aj duel Matovič-Hlina sa točil okolo napínania svalov, kto je väčší kresťan a principiálnejší v etických otázkach. Zaujal iba priamy záujem KDH o rezort zdravotníctva najmä na pozadí minulosti ich ministra, ktorého familiárne volali PENTliarik. Z diskusie vyplynulo, že Matovič sa nechystá do nijakej koalície, kde by musel prijať zodpovednosť. Zrejme má v pláne napodobniť Bugára a po desiatich rokoch v parlamente (bez zjavných výsledkov) plánuje tam ostať ešte ďalších 20 rokov ako večný poslanec, provokatér a šašo. Celkom neobyčajný biznis plán.

RTVS: Pracujúci poslanci vs.herci

Aj verejnoprávna riešila politickú kultúru medzi štyrmi diskutérmi s posolstvom, či je vraj prezidentka kritizovateľná. Isteže je. Nežijeme v monarchii, ani v totalite, ani autoritárskom režime, aj keď praktiky glorifikácie osoby v najvyššom úrade bez osobnosti stále lákajú vtieravých novinárov aj servilných politikov. Aj tu zabúdal vôl, že raz teľaťom bol. Hoci Erik Tomáš vytiahol na Eduarda Hegera argument o Matovičovom požívaní alkoholu v parlamente, tento obchodník s alkoholom pokračoval v línii OĽaNO – my nič, my svätí za dedinou. Na dresu Milana Krajniaka, ďalšieho politického svätca, ktorý si neodpustil prihriať nedeľnú exekučnú polievku snáď len poznámka, že pri mentorovaní o slušnosti by sa patrilo odpovedať na priame otázky aj priamymi odpoveďami. V éteri RTVS sa tak riešilo nielen politické kradnutie, ale aj vykrádanie pravdy. Pri nezvyčajne zanietenej práci pánov poslancov v hádzaní špiny vzájomne na seba by sa však mohol ušetriť čas. Stačilo by keby sa všetci na začiatku relácií dohodli, že len ten, kto je bez viny, môže hodiť prvý „kameňom“. To by ale polovica z nich nemala o čom diskutovať a boli tam v podstate len do počtu. Mnohí si politické  diskusie mýlia s nedeľným cvičením vo fitku. Presnejšie len s napínaním svalov, ktoré stranícke bicepsy viac zdvíhajú („robia“) pre ľudí, národ a spoločnosť a ktoré len pre to, aby sa o tom hovorilo v médiách. Lebo paradoxne o výsledky 4-ročnej „práce“ parlamentných politických strán médiá z nejakého progresívneho dôvodu nemajú vôbec záujem. Alebo záujem nových žralokov v pozadí, ktoré už investovali do nových straníckych projektov a biznisov?

Diskusie opäť potvrdili ako a ktoré subjekty sa vzájomne životne potrebujú, aby si udržali svojich fanúšikov, niektorí aj fanatikov a ukázali v plnej nahote rozdiel medzi pracujúcimi a len kritizujúcimi stranami. Vyslali signál, že na to, aby bol človek politikom, musí mať veľký dáviaci reflex, aby ako inkvizítor dokázal vyvracať do éteru obsah svojej temnej stránky. Aj preto sme zaregistrovali úpornú snahu každého o svoju čistotu. Škoda, že diskutéri nemyslia aj na divákov, ktorí by si zaslúžili, aby sa nemuseli ísť po vyše dvojhodinovom maratóne troch televízií poprechádzať na čerstvom vzduchu.

Ako soľ chýba vzájomná úcta, rešpekt nielen k iným, ale aj k zastupiteľskej forme demokracie. Politikom, ktorí prišli do parlamentu po roku 2010 zjavne nedocvaklo, že svojou politickou nekultúrnosťou, zápasníckym spôsobom vedenia debát a taktikou očierňovania politiky si pília tiež konár, na ktorom sami (zatiaľ) sedia.

Markíza alebo Na telo bez tela

TV Markíza, presnejšie podlízalo pôsobiaci moderátor Kovačič, spolu so Zuzanou Čaputovou len asi minútu venovali najdôležitejšej otázke na jej telo, a to kompetencii, ktorú nekonaním bojkotuje. Presnejšie hatanie vôle ľudu cez svojich zvolených zástupcov v parlamente oznámiť Rade Európy, že Slovensko nebude viazané kontroverzným Istanbulským dohovorom. Našla si pochybnú procesnú výhovorku, ktorej sa budem venovať v inom komentári podrobnejšie a ukážeme si, napriek pokriveniu paragrafov, že argumenty prezidentky, či jej poradcov (?),  stoja na vode.

Oveľa intenzívnejšie dvojica riešila prekračovanie kompetencií hlavou štátu. Medzi nimi predvolávanie si justičných šéfov na koberček, čo prezidentka označila za „požiadanie“ ju navštíviť. Účasť hlavy štátu v relácii pripomínala strihanie kože medveďa, ktorý behá po lese a nik nevie odkiaľ po 29.februári pribehne. Za zodvihnutie obočia a možno aj z kresiel však stojí ďalší pokus Zuzany Čaputovej zahrať sa na vykladačku ústavy. Dozvedeli sme sa, že rozhodujúci vraj bude koaličný potenciál víťaznej strany (koalície) a nie vôľa voličov. Ďalšou perlou ducha bolo konštatovanie, že práve na základe debát politických lídrov môže dôjsť k posunom voličov, koho do parlamentu posunú a koho nie. Nečudujem sa jej sugescii, ku ktorej má sama blízko. Veď aj jej zvolenie bolo bizarné v tom, že nie na základe práce, ale rétoriky a teda aj emócií sa rozhoduje väčšinový slovenský volič. Nepriamo sme sa dozvedeli krutú pravdu, že mediálne debaty viac vyhovujú populistom a novým mačkám vo vreci ako tým, čo niečo konkrétne urobili a namiesto sľubov zmeny už realizujú. A tak účasť prezidentky v súkromnej televízii môžeme zhodnotiť ako fakticky neopodstatnenú. Zrejme mala poslúžiť len na nedeľné pripomenutie sa politickej svätice, ktorú Slovensku všetci závidia. A možno aj ako príprava na úradnícku vládu pod vedením jej veličenstva.

Vzhľadom na programovú aj personálnu nekompatibilitu subjektov Slovensku hrozia dva varianty menšinových vlád.

Opraty v rukách bude nakoniec držať úrad prezidentky. Otázny pri patovej situácii bude postoj zvolených poslancov, či nájdu odvahu na odhlasovanie predčasných volieb skrátením svojho volebného obdobia. Debaty tak pôsobili ako ďalšia povinná jazda pri ktorej sa skúsený vodič-volič nedozvedel nič nové a nerozhodnutý naďalej stojí na križovatke a nevie kadiaľ a s kým. A preto je to možno dobré. Treba sa spoľahnúť na vlastnú intuíciu alebo zdravý sedliacky rozum ako tú kožu uloveného medveďa nakoniec pokrája.