Piata časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina. (časť 4 TU)
Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.
Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách a zúčastňova sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".
O bombe - prvýkrát!
Vláda vždy vyčítala vede jednu vec, vraj, z nej nie je žiadny prínos v praxi. Podobné obvinenia viedli k mnohým tragédiám, najmä v 30-tych rokoch, keď vedci museli vymeniť svoje kabinety a laboratóriá za prične v táboroch, zriedka - v „šaraškach“ (šaraška - bol tábor pre vedcov, konštruktérov a inžinierov, kde mohli pracovať na projektoch podľa svojej odbornosti, ale stále mali status väzňa, pozn. red.).
Mraky sa sťahovali aj nad A. F. Ioffe.
Akademik N. I. Vavilov v genetike a biológii, akademik V. I. Vernadský vo vede o Zemi, akademik A. F. Ioffe vo fyzike – toť tri piliere, na ktorých vtedy akademická veda stála. Nikolaj Ivanovič Vavilov už bol zatknutý a zdalo sa, že prišiel rad na Abrama Fedoroviča Ioffeho.
Leningradský fyzikálno-technický inštitút a jeho riaditelia mu začali vyčítať „odtrhnutosť od života“. Prvý kto sa postavil na jeho obranu bol vedúci laborátória A. P. Alexandrov. Hádam to bol jediný človek, ktorý vtedy mohol povedať: „Zachraňujeme našu flotilu!“ Mimochodom, proti takémuto tvrdeniu nemohol nikto namietať: vedeckí pracovníci pod vedením Alexandrova vypracovali metódu demagnetizácie vojnových lodí. Práve s pomocou magnetických mín sa Nemci chystali zasadiť hlavný úder nášmu námorníctvu.
O niekoľko mesiacov vypukne vojna. Všetky výhrady voči Leningradskému fyzikálno-technickému inštitútu a akademikovi A. F. Ioffemu budú samozrejme okamžite zavrhnuté, nakoľko ani jedna z lodí demagnetizovaných skupinou Alexandrova nepadne. Sám bol nielen na Baltskom mori, ale aj na Čiernom mori a na Volge. Na ilustráciu, ako musel v tejto dobe pracovať, uvádzam svedectvo očitého svedka mičmana (poddôstojnícka hodnosť vojnového námorníctva v ZSSR, pozn. red) Vasilija Kabanova:
"Hitlerovci zo vzduchu umiestňovali na Volge stovky mín rôznych tried: hydroakustické, fotočlánkové a útočné. A hľa v jeden z augustových dní roku 1942 bola na ľavom brehu Volgy magneticko-akustická mína. S Anatolijom Petrovičom sme sa vydali loďou do Krasnoarmejska. Keď uvidel mínu, nariadil mi, aby som zašiel k brehu. Vyšiel na breh a prikázal mi, aby som išiel na bezpečné miesto. Sledoval som, čo sa deje. Anatolij Petrovič si mínu opatrne prezrel a začal ju rozoberať. Asi o hodinu už bola mína na palube lode. Tento hrdinský čin som už spomínal, zaslúži si však pozornosť aj teraz, hoci odvtedy prešlo mnoho rokov. Pretože, smrtonosný náklad vážiaci stovky kilogramov bol zneškodnený vedcom..."
Ale vráťme sa späť. Takže, v predvečer vojny si od A. F. Ioffeho vyžiadali plán prác na pomoc armáde a námorníctvu. Bol predstavený vláde. A vedľa s demagnetizáciou lodí, vytvorením nových výbušnín (tým sa zaoberal J. B. Chariton) bolo poznačené: „Práce na atómovej bombe“. Tieto štúdie viedol profesor I. V. Kurčatov. S prvými vojnovými salvami ich však musel prerušiť, pretože bolo treba pomôcť A. P. Alexandrovi.
Rozviedka začína „rozbíjať atóm“
Tento dokument uchovávajúci sa šesťdesiat rokov v najneprístupnejších miestnostiach najtajnejších archívov sa oficiálne nazýva takto: „List č. 1 o „XY“ zo dňa 27. 1. 1941“. („XY“ - iks, ypsilon - kódové označenie vedecko-technickej rozviedky.)
Operatívny list č. 1 bol poslaný 27. januára 1941 “Gennadijovi” od “Viktora” a prvýkrát sa v ňom spomína „urán-235“. Takže tento dátum možno považovať za začiatok „éry atómovej špionáže“.
"Gennadij" - zástupca rezidenta v New Yorku G. B. Ovakimjan.
“Viktor” - jeden z vedúcich “XY” v Moskve P. M. Fitin.
V operatívnom liste boli pre agentov v Amerike jasne stanovené úlohy, zachytávali všetky oblasti vedy a techniky, ktoré by predstavovali význam nielen pre obranu, ale mohli odhaliť nové smery. Práve preto bol na zozname: "30.
O uráne-235.
V šanghajských novinách The North China Daily News zo dňa 26.6.40 bol uverejnený článok o práci, vykonanej fyzikálnym oddelením Kolumbijskej univerzity (New York, ohľadne získania novej látky s obrovskou energiou, ktorá niekoľko miliónkrát prevyšuje energiu uhlia, táto látka má názov „U-235“. Prvé výsledky tejto práce boli publikované v oficiálnom informačnom prostriedku amerických fyzikov - vo Physical Review“.
Koncom februára minulého roka na univerzite Minezoty (má sa na mysli Minnesota – pozn. autora V. G.) pod vedením prof. Alfreda O. Niera bola táto látka v minimálnych množstvách získaná údajne v čistej forme a testovaná s pomocou kolumbijského 150-tonového cyklotrónu (zariadenie na rozbíjanie atómu na Kolumbijskej univerzite... Testy priniesli pozitívny výsledok a stimulovali ďalšie snaženie v tejto práci. Sovietski fyzici sa daným problémom tiež aktívne zaoberajú, evidentne je tento problém uskutočniteľný...“
Zaujímavé je, že naši agenti starostlivo monitorujú nielen úroveň vedy a techniky v Amerike a ďalších krajinách, no starostlivo študujú aj tlač celého sveta. Keby sa v šanghajských novinách neobjavila krátka správa o objavení novej látky, možno, by urán-235 vtedy nepritiahol pozornosť - vtedy našim fyzikom ešte ani na um nezišlo, že rozviedku možno využiť pre ich prácu veľmi efektívne. Uvedomenie si tejto skutočnosti prišlo oveľa neskôr.
Napokon, znovu sa vrátime k dokumentom, ktoré tvoria základ „Atómového projektu ZSSR“. Ich počet sa náhle zvýšil hneď ako sa začala vojna. Z Leningradu sa súrne evakuujú fyzikálne inštitúty, už 22. júna sa prijíma rozhodnutie o vývoze „Rádiového fondu“ na Ural, vedci sa zapájajú do práce pre potreby frontu. Napriek tomu na urán nezabúdajú, rovnako, ako aj rozviedka.
Koncom septembra 1941 už v Moskve vedeli o „Zasadnutí Výboru pre urán“ v Anglicku. Na základe informácií agentov sa pripravuje „Informácia č. 6881/1065 z 25.IX.1941 z Londýna“. Konkrétne sa v nej uvádza: "Vadim" odovzdá správu "Listovi" o zasadnutí Výboru pre urán konajúcom sa 16.IX.41. Zasadnutiu predsedal “Boss“...
"Vadim" - A. Gorský.
"List" - D. Maclean.
"Boss" - Henke.
Na zasadnutí bolo oznámené nasledovné.
Uránová bomba môže byť vyvinutá v priebehu dvoch rokov, najmä, ak spoločnosť Imperial Chemical Industries zaviažu, aby ju vyrobila v čo najkratšom čase.
Zástupca Woolwichského arzenálu S. Fergusson uviedol, že rozbuška bomby môže byť skonštruovaná v priebehu niekoľkých mesiacov... V blízkej dobe plánujú uskutočnenie pokusov na dosiahnutie najväčšieho účinku výbuchu stanovením hustoty neutrónov v priestore medzi susednými masami U-235.
Pred 3 mesiacmi bola spoločnosti Metropolitan Vickers pridelená objednávka na zostrojenie 20-stupňovitého prístroja, ale súhlas na zostrojenie jej bol udelený len nedávno. Ako prvé sa plánuje zabezpečenie vykonania tejto objednávky.
Spoločnosť Imperial Chemical Industries má kontrakt na získanie hexafluorid uránu, no s jeho výrobou ešte spoločnosť nezačala. Nie je to tak dávno, čo bol v Spojených štátoch amerických udelelený patent na oveľa jednoduchší proces výroby s použitím dusičnanu uránu.
Na zasadnutí bolo oznámené, že informácie o lepšom type difúznych membrán je možné získať v Spojených štátoch.
Výborom náčelníkov štábov na svojej schôdzi, konanej 20.IX.41., bolo prijaté rozhodnutie o bezodkladnom začatí výstavby závodu na výrobu uránových bômb v Anglicku.
“Vadim” žiada “Lista” posúdiť materiály o uráne”.
O niekoľko dní prichádza od „Vadima“ nová správa. Je to je oveľa podrobnejšia správa, uvádza sa v nej čo sa dialo na rokovaní Výboru pre urán. V tomto prípade je tu aj hodnota kritickej hmotnosti „od 10 do 43 kg“ a informácie o získaní 3 kg hexafluoridu uránu a detaily návrhu separačného závodu a niektoré osobitosti konštrukcie membrán. Záver je takýto:
„...okrem obrovského deštruktívneho účinku uránovej bomby bude vzduch v mieste jej explózie nasýtený rádioaktívnymi časticami schopnými usmrtiť všetko živé, čo sa dostane pod pôsobenie týchto častíc“.
Úradníci NKVD chápu, že majú k dispozícii jedinečný materiál. A v útrobách 4. špeciálneho oddelenia sa pripravuje „Správa“ pre ľudového komisára L. P. Beriju.
...Zaujímavé, bol to jediný dokument, v ktorom sa priezvisko „Berija“ skloňovalo. Akonáhle sa „Správa“ dostala na stôl Lavrentija Pavloviča, ten nesúhlasne zavrčal... a odvtedy v NKVD starostlivo dozerali na to, aby priezvisko ľudového komisára bolo napísané tak, ako chcel on...
V „Správe“ sa uvádza: „Nanajvýš tajné materiály britskej vlády zaslané z Anglicka sa týkajú práce anglických vedcov v oblasti využívania atómovej energie uránu na vojenské účely, obsahujú dve správy Vedecko-poradného výboru pri Anglickom výbore obrany o otázke atómovej energie uránu a korešpondenciu k tej istej otázke medzi vedúcimi úradníkmi výboru."
V Anglicku súdiac podľa týchto materiálov venujú veľkú pozornosť problému využívania atómovej energie uránu na vojenské účely... Z materiálov vyplýva, že anglickí vedci na základe výpočtov vybrali optimálnu hmotnosť uránovej bomby rovnajúcej sa 10 kg; preskúmávajú sa otázky súvisiace s výberom typu aparatúry vhodnej na výrobu výbušnín a boli vykonané približné výpočty nákladov na výstavbu závodu uránových bômb...
Na základe preštudovania zaslaných materiálov možno vyvodiť tieto závery:
- Materiály majú nesporný význam, sú dôkazom veľkej práce, ktorú vykonali v Anglicku v oblasti využitia atómovej energie uránu na vojenské účely.
- Len na základe dostupných materiálov nemôžme vyvodiť záver, nakoľko praktické a realizovateľné sú rôzne spôsoby využívania atómovej energie, o ktorých sa hovorí v materiáloch...“
Berija dostal „Správu“ a okamžite nariadil pripraviť list J. V. Stalinovi. Nie je však známe, či sa k nemu dostal, alebo či si ho Berija zatiaľ ponechal u seba. Veď situácia v krajine bola katastrofická: panika v Moskve, nemecké tanky neďaleko a vtom nejaká uránová bomba. Možno, Berija jednoducho tlmočil Stalinovi informáciu z Londýna, ten sa však vykrútil, vraj, sú dôležitejšie veci.
V marci 1942 boli z Moskvy do Londýna a New Yorku zaslané rezidentom operatívne listy, v ktorých bolo jasne uvedené zameranie prác v oblasti vedecko-technickej rozviedky.
Do Londýna, A. V. Gorskému: „Pokiaľ ide o techniku, teraz potrebujeme získať najmä informácie a konkrétne materiály o prácach vykonaných vo Vašej krajine v oblasti: 1) vojenskej chémie – otravným látkam a ochrane proti nim; 2) bakteriológii – výskum nových bakteriologických prostriedkov útoku a ochrany; 3) problematike uránu-235 a 4) novým výbušninám."
Všetkým týmto otázkam sa teraz udeľuje mimoriadna pozornosť a je potrebné, aby ste vo Vašej krajine vyvinuli maximálne úsilie na vyriešenie týchto otázok...“
Do New Yorku, „Maximovi“: „Súčasná situácia si naliehavo vyžaduje mobilizáciu všetkých dostupných možností, ktoré máme na to, aby sme rozšírili spravodajské práce z hľadiska úloh stanovených v liste č. 4 (1941 roku) a ďalších pokynov, najmä v oblasti chémie otravných látok, ochrany pred otravnými látkami, otázkam bakteriológie a problematike uránu-235..."
Nad problémom získania uránu-235 a jeho použitia ako výbušnej látky na výrobu bômb s obrovskou deštrukčnou silou v súčasnosti veľmi intenzívne pracujú v Anglicku, Nemecku a USA a evidentne je tento problém dosť blízko k jeho praktickému vyriešeniu. Týmto problémom sa musíme zaoberať so všetkou vážnosťou...“
V Akadémii vied ešte nič nevedia o materiáloch, ktoré dostáva rozviedka. A archív “Atómového projektu ZSSR“ ukrýva zaujímavý dialóg medzi Akadémiou a 2. riaditeľstvom GRU Generálneho štábu Červenej armády.
V Hlavnom spravodajskom riaditeľstve (GRU) sú presvedčení, že v Akadémii dobre vedia o využívaní jadrovej energie v zahraničí na vojenské účely a vedenie GRU (vojenská rozviedka, pozn. red.) žiada, aby ich informovali: „má tento problém v súčasnosti reálny základ pre praktické vypracovanie otázok týkajúcich sa využívania intranukleárnej (vnútrojadrovej) energie uvoľňovanej pri reťazovej reakcii uránu“.
Vedenie rozviedky je možné pochopiť – objavila sa pochybnosť, či nepriateľ len nehrá (hoci sme aj boli spojencami, ale tak ako aj predtým sa spravodajské služby USA a Anglicka považovali za „nepriateľov“), veľkú „hru“, v ktorej je A-bomba (atómová bomba, pozn. red.) iba dobrou „návnadou“?!
Pochybnosti o spoľahlivosti informácií získaných zo zahraničia stále pretrvávali, a to aj v tých prípadoch, keď Kurčatov a jeho najbližší spolupracovníci dali získanej informácii veľmi vysoké hodnotenie. To bude, ale o niečo neskôr, teraz vedúci GRU žiadajú špeciálne oddelenie Akadémie vied ZSSR o vyjadrenie, či je uránová bomba reálna alebo nie.
Odpovedá im akademik V. G. Chlopin: „...oznamujeme, že Akadémia vied nemá žiadne údaje o chode prác v zahraničných laboratóriách týkajúcich sa problému využívania vnútrojadrovej energie uvoľňovanej pri štiepení uránu. Okrem toho, za posledný rok sa vo vedeckej literatúre, ktorú máme k dispozícii, takmer vôbec nepublikovali práce súvisiace s riešením tohto problému. Táto skutočnosť jedine, podľa môjho názoru, dáva dôvod domnievať sa, že príslušným prácam sa prikladá význam a vykonávajú sa v utajenom režime... Ak Spravodajské riaditeľstvo disponuje nejakými údajmi o prácach súvisiacich s problematikou využívania vnútrojadrovej energie uránu v akýchkoľvek inštitútoch alebo laboratóriách v zahraničí, poprosili by sme, aby sa takéto údaje oznámili špeciálnemu oddeleniu Akadémie vied ZSSR“.
GRU čoskoro pošle materiály z Londýna S. V. Kaftanovi, ktorý stál na čele Výboru pre záležitosti vysokých škôl. Dohromady to bolo len niekoľko „častí“ dokumentov. V prvej - 17. augusta 1942 – 138 hárkov, v druhej - 24. augusta – 17 hárkov, v tretej - 25. augusta – 122 hárkov a v štvrtej - 2. septembra 1942 - 11 hárkov.
V novembri sa Igor Vasilievič Kurčatov oboznamuje so všetkými týmito materiálmi. Týmto sa vytvára priame spojenie medzi jadrovými laboratóriami USA a ZSSR. Je pravdou, že to bol „most s jednosmernou premávkou“ a jeho úlohu hrala sovietska rozviedka.
Stalin sa zaujíma o urán
Musíme vzdať hold Stalinovi - intuíciu má dobrú: hneď ako sa situácia na fronte stabilizovala, oboznámil sa s materiálmi o uránovej bombe, ktoré mali k dispozícii v NKVD. Možno, že počas jedného z nočných posedení mu o uránovej bombe povedal Berija. Teraz sa o tom nedozvieme, ale v septembri 1942 boli prijaté rozhodnutia, ktoré sa v podstate stali začiatkom „Atómového projektu ZSSR“. Bolo to Nariadenie Štátneho výboru obrany „O organizácii prác na uráne“ č. 2352ss.
Historici sa najčastejšie odvolávajú na list G. N. Fljorova J. V. Stalinovi, v ktorom popredný fyzik tvrdil, že na Západe prebiehajú práce nad A-bombou. Výzva vedca pravdepodobne zohrala svoju úlohu, ale nemali by sme zabúdať, že do tej doby sa na vláde nakopilo obrovské množstvo materiálov o uránovej bombe: išlo o dokumenty z Akadémie vied, od rozviedky, listy od významných vedcov.
27. septembra 1942 podpredseda GKO (GKO - Štátny výbor obrany, pozn. red.) V. M. Molotov predkladá Stalinovi Správu o obnovení prác v oblasti využívania atómovej energie. Bol to návrh nariadenia GKO „O organizácii prác na uráne“.
V Poznámke sa uvádza: „Akadémia vied, ktorá je touto prácou poverená, je povinná do 1. apríla 1943 predložiť Štátnemu výboru obrany správu o možnosti vytvorenia uránovej bomby alebo uránového paliva“.
Nasledujúci deň, 28. septembra 1942, je vydané Nariadenie GKO č. 2352 ss "O organizácii prác na uráne". Ráta sa s vytvorením špeciálneho laboratória (v roku 1943 dostane názov „Laboratórium č. 2“ a práve počnúc týmto laboratóriom sa začína slávna história „Atómového projektu“), vývojom metód odstreďovania a termodifúzie uránu-235, pridelením 6 ton ocelí rôznych akostí, farebných kovov, dvoch sústruhov, 30 tisícami rubľov na nákup aparatúry a chemikálií v zahraničí, ako aj pridelenie „miestnosti s rozlohou 500 metrov štvorcových v Kazani na umiestnenie laboratória atómového jadra a bytové priestory pre 10 vedeckých pracovníkov“.
Z nejakého dôvodu na tomto dokumente chýba Stalinov podpis. Predseda GKO ho niekedy umiestnil do zložky, kde sa počas dňa zhromažďovalo veľa dokumentov.
Predsa len plnenie tohto nariadenia GKO šlo pomaly a veľký význam mu neprikladali, aj keď najvyššie vedenie krajiny mimoriadne pozorne sledovalo, čo sa deje v Amerike. Našťastie, informácie odtiaľ prichádzali pravidelne.
Pochybnosti o možnosti vytvorenia A-bomby pretrvávali. Čiastočne ich podporoval aj Igor Vasilievič Kurčatov. Vo svojej správe GKO o reťazovej reakcii poznamenáva: „za určitých podmienok bude lavínový proces narastať a môže sa skončiť explóziou mimoriadnej sily“, stále však pretrvávajú pochybnosti. Vedec zdôrazňuje, že nedostatočná experimentálna základňa neumožňuje overiť vierohodnosť spravodajských informácií získaných zo zahraničia.
Rozviedka však dodávala stále nové materiály. Najmä, z Anglicka prichádzajú nielen spoľahlivé, ale aj desivé informácie. Agenti informujú:
Štúdium materiálov o rozpracovaní problému s uránom na vojenské účely v Anglicku vedie k týmto záverom: "Vrchné velenie ozbrojených síl Anglicka považuje otázku praktického využitia atómovej energie uránu (urán-235) na vojenské účely v zásade za vyriešenú. Anglický Vojenský kabinet sa zaoberá otázkou o organizácii výroby uránových bômb. Uránový výbor anglického Vojenského kabinetu vypracoval predbežnú teoretickú časť pre projektovanie a výstavbu závodu na výrobu uránových bômb. Úsilie a schopnosti najväčších vedcov, vedecko-výskumných organizácií a veľkých firiem v Anglicku boli spojené, ich cieľom je rozpracovať problémy uránu-235, ktorý je osobitne utajený“.
V. M. Molotov nariaďuje I. V. Kurčatovovi, aby sa oboznámil s materiálmi rozviedky a dal svoje hodnotenie. A teraz už Igor Vasilievič jasne definuje program prác:
- V skúmaniach problému uránu sovietska veda výrazne zaostala za vedou v Anglicku a Amerike a v súčasnosti má k dipozícii neporovnateľne menšiu materiálnu základňu na vykonávanie experimentálnych prác.
- V ZSSR sa rozpracováva problém uránu menej intenzívne, v Anglicku a Amerike - intenzívnejšie ako v predvojnovom období.
- Rozsah prác vykonaných Anglickom a Amerikou v roku 1941 je väčší ako sa predpokladalo v uznesení GKO ZSSR v roku 1943.
- Materiály, ktoré máme k dispozícii nie sú postačujúce na to, aby sme mohli považovať výrobu uránových bômb za uskutočniteľnú, hoci niet pochýb o tom, že v zahraničí v tomto smere dospeli k určitému záveru.
Vzhľadom na skutočnosť, že získanie určitých informácií súvisí s obrovskými a možno neprekonateľnými ťažkosťami; a vzhľadom na skutočnosť, že nie je vylúčená možnosť použiť vo vojne takúto hroznú zbraň, akou je uránová bomba, znamená, že je potrebné masovo rozšíriť prácu na probléme uránu v ZSSR a do ich riešenia zapojiť najkvalifikovanejšie vedecké a vedecko-technické sily Sovietskeho zväzu. Okrem tých vedcov, ktorí sa už uránom zaoberajú, sa ukazuje, že je potrebná účasť:
- prof. Alichanova a jeho skupiny,
- prof. J. B. Charitona a Zeľdoviča,
- prof. I. K. Kikoina
- prof. A. P. Alexandrova a jeho skupiny,
- prof. A. I. Šaľnikova
Na zvládnutie tejto zložitej a kolosálne ťažkej úlohy je potrebné zriadiť pri GKO ZSSR pod Vaším vedením osobitný výbor, v ktorom by ako zástupcovia vedy mohli byť akademik A. F. Ioffe, akademik P. L. Kapica a akademik N. N. Semjonov".
Stanovisko I. V. Kurčatova sa, žiaľ, zohľadnilo iba čiastočne: Osobitný výbor pri GKO bol vytvorený až po výbuchu A-bômb v Hirošime a Nagasaki. Ale to je už ďalšia stránka histórie. A koncom roku 1942 bola situácia na frontoch Veľkej vlasteneckej vojny stále veľmi ťažká a Stalin, ktorému Molotov poslal správu od Kurčatova bol v prvom rade znepokojený tými zbraňami, ktoré sa mohli objaviť v blízkej budúcnosti, to znamená v priebehu niekoľkých mesiacov... Napriek tomu niekoľko nariadení GKO prijalo, týkali sa vytvorenia laboratórií a zariadení aj ťažby uránu.
Rok 1942 bol akýmsi medzníkom v histórii vytvorenia jadrových zbraní. V Prológu „Atómového projektu“ bola urobená bodka. Už v januári 1943 sa začal rozvíjať prvý akt drámy, ktorý sa v USA bude nazývať „Manhattanský projekt“ a u nás „Atómový projekt“.
Pocity tej doby veľmi presne vyjadril veľký Vernadský, ktorý v novembri ´42-ho napísal: "Je potrebné seriózne a v širšom meradle rozvíjať vývoj atómovej energie aktín-uránu. Na tento účel by sa Uránová komisia mala reorganizovať a zmeniť sa na flexibilnú organizáciu, ktorá by mala mať dve hlavné úlohy. Po prvé – rýchle nájdenie bohatých uránových rúd v našej krajine, čo je celkom možné. A po druhé – rýchlo z nich získať niekoľko kilogramov aktín-uránu, na základe čoho možu byť urobené nové experimenty, z hľadiska ich aplikovaného významu. Musíme sa rýchlo rozhodnúť, či stojíme, ako si myslím ja a aj niektorí iní geochemici a fyzici, pred novou érou ľudstva - érou využívania novej formy jadrovej energie, alebo nie. V dôsledku ohromných škôd národného bohatstva a národnej práce fašistickými barbarmi musíme rýchlo zistiť, nakoľko dobré a reálne je využívanie tejto formy atómovej energie“.
Poručík „učí“ Stalina
Existuje jeden mýtus Atómového projektu, o ktorom boli napísané nielen početné články, ale aj knihy. Mám na mysli list poručíka G. N. Fljorova Stalinovi, v ktorom údajne tvrdí, že na Západe začínajú vyvíjať atómovú bombu obrovskej deštruktívnej sily a aj my sa tým musíme zaoberať. Stalin si prečítal list poručíka z frontu a nariadil okamžite pokračovať v prácach na uráne, ktoré boli prerušené vojnou. A túto záležitosť zveril I. V. Kurčatovovi. Tak hovorí legenda.
V skutočnosti bolo všetko inak.
Koncom roka 1941 fyzik, ktorého povolali do armády, absolvoval kurzy na Vojensko-leteckej akadémii v Joškar-Ole. Podarilo sa mu presvedčiť velenie, aby ho pustili do Kazane, kde sa vtedy nachádzal Leningradský fyzikálno-technický inštitút. Fljorov tam vystúpil so správou, v ktorej navrhol, aby sa začalo s prácou na atómovej bombe. Bohužiaľ, kolegovia jeho správu náležite neocenili a Fljorovov návrh neprijali. Po seminári poslal list I. V. Kurčatovovi, ktorý už vtedy v Kazani nebol. V tomto liste Fljorov načrtol schému atómovej bomby. Bolo to železné jadro dlhé 5 až 10 metrov, v ktorom sa sférická štruktúra pohybovala vysokou rýchlosťou.
G. N. Fljorov napísal: „Na to, aby reakcia vznikla je potrebné, aby bola uránová bomba rýchlo zasunutá do hlavne... a pri prvom náhodne letiacom neutróne (vesmírnom alebo pozemskom) začne lavína narastať, v dôsledku čoho bomba exploduje“.
O dva roky neskôr hodnotiac materiály získané rozviedkou, I. V. Kurčatov uvedie: "Urán musí byť rozdelený na dve časti, ktoré sa v momente výbuchu musia s relatívne vysokou rýchlosťou navzájom spojiť. Tento spôsob uvedenia uránovej bomby do činnosti sa rozoberá v materiály a pre sovietskych fyzikov nie je nový. Analogický postup navrhol náš fyzik G. N. Fljorov; vypočítal nevyhnutnú rýchlosť zblíženia oboch polovíc bomby, pričom získané výsledky sa dobre zhodujú s uvedenými údajmi v materiály…"
Ale toto hodnotenie schémy, ktorú navrhol Fljorov zaznie iba o dva roky, a zatiaľ je ´41-vý rok - tragický rok pre našu krajinu.
V decembri 1941 sa poručík Fljorov obracia na Štátny výbor obrany, odtiaľ jeho list posielajú S. V. Kaftanovi, predsedovi Výboru pre vysoké školy pri Rade ľudových komisárov, ktorý bol poverený koordinovať návrhy vedcov o nových typoch zbraní.
Na konci svojej výzvy Fljorov zdôrazňuje: „Dejiny sa teraz tvoria na bojiskách, nesmieme však zabúdať, že veda prispieva k rozvoju techniky, vyzbrojuje sa vo vedecko-výskumných laboratóriách, vždy musíme mať na pamäti, že štát, ktorý ako prvý vyrobí jadrovú bombu, bude môcť celému svetu diktovať svoje podmienky. A teraz jediná vec, ako môžme odčiniť svoju chybu (polročnú nečinnosť) - je obnovenie práce a jej vykonávanie v ešte väčšej miere než tomu bolo pred vojnou“.
Kaftanov nemohol nedať na mienku vedca, ktorého práce poznal. Áno a informáciu od agentov už mal. Konzultuje túto záležitosť s A. F. Ioffem a ten mu odporúča, aby o situácii informoval najvyššie vedenie krajiny.
28. septembra 1942 nariadením GKO je A. F. Ioffe vymenovaný za osobu, ktorá je zodpovedná za obnovenie prác na uráne. On, ale trvá na tom, aby bol vymenovaný I. V. Kurčatov.
11. februára 1943 vyšlo nové nariadenie GKO, v ktorom je napísané: „Vedecké riadenie prác s uránom zveriť profesorovi I. V. Kurčatovovi“
Igor Vasilievič poznal veľmi dobre všetkých, kto sa pred vojnou zaoberal jadrom. Do Atómového projektu začal získavať najtalentovanejších fyzikov. Prirodzene, ako prvého do svojich radov prizval G. N. Fljorova.
V predvečer vojny robí Fljorov spolu s K. A. Petržakom sériu jedinečných experimentov spontánneho štiepenia jadier. Tieto práce sú dnes učebnicovými, ale vtedy ich mohli oceniť iba odborníci. Fljorov a Petržak nepatrili k tým vedcom, ktorí sa „obrnili “ pred frontom, a preto sa dostali do armády. “Ochrániť” vedcov by mohla Stalinova cena, na ktorú ich nominovala Akadémia vied. Cena im udelená nebola. Vtedy sa hovorilo o opätovnej nominácii... A tu zohral Kurčatov aktívnu úlohu. Korešpondencia Fljorova s ním sa zachovala.
17. februára 1942 Fljorov píše Igorovi Vasilievičovi: „Zasypal som Vás listami. Ich počet je ukazovateľom mojej nie prílišnej zaneprázdnenosti, chaotický obsah poukazuje na to, že ešte stále pristupujem k svojej predchádzajúcej vedeckej „činnosti“ seriózne, pretože považujem svoju terajšiu prácu za dočasnú a nie príliš užitočnú... Nedávno som poslal súdruhovi Kaftanovi list, v ktorom som ho požiadal, aby nám dovolil zaoberať sa uránom... Počkám na odpoveď súdruha Kaftanova ešte 10 dní, potom do Moskvy napíšem ďalší list. Môže byť, že je to samohypnóza, ale teraz som presvedčený, že urán, ak aj bude použitý, tak len na okamžité reťazové reakcie, pričom nebezpečenstvo toho je skutočne reálne, rozbuška sa dá ľahko implementovať. Samozrejme, ešte stále nie je jasné, či uspejeme alebo nie, ale v každom prípade pracovať treba“.
Kurčatov žiada, aby Komisia pri Rade ľudových komisárov ZSSR pre prepustenie a odklad odvodov (len ona počas vojnových rokov prepúšťala z vojenskej služby v armáde) odvolala G. N. Fljorova z frontu. To aj urobili. Vedcovi dali odklad, ale iba na rok 1942.
A vtedy do osudu Fljorova zasahuje jeho učiteľ, akademik A. F. Ioffe.
V jednom zo svojích listov sa Fljorov dosť ostro vyjadruje na adresu akademika Ioffeho, veriac tomu, že práve on je zodpovedný za prerušenie prác na uráne. Abram Fedorovič o tom vie, ale na žiadosť Kurčatova ako viceprezidenta Akadémie vied ZSSR sa obracia na S. V. Kaftanova:
„...G. N. Fljorov (nominovaný v roku 1940 ako kandidát na Stalinovu cenu) je jedným z najoboznámenejších, najaktívnejších a najtalentovanejších pracovníkov v problematike uránu v ZSSR. Považujem preto za potrebné jeho prepustenie z vojenskej služby a zapojenie k rozpracovaniu osobitných vedeckých problémov, najmä, problému uránu v ZSSR“.
A ako prílohu viceprezident zasiela výpočty Fljorova o uránovej bombe. Toto odvolanie zohráva rozhodujúcu úlohu: Fljorov je z armády odvolaný, začína pracovať na „Uránovom projekte“. S. V. Kaftanov, splnomocnenec GKO pre vedu, čoskoro musel Fljorovi opäť pomôcť.
Poslali ho do Leningradu, aby pripravil k preprave materiály a vybavenie z Leningradského fyzikálno-technického inštitútu (LFTI) do Moskvy. Tam vedec náhle ochorie. Kurčatov je veľmi znepokojený, o čom svedčí aj jeho list adresovaný Kaftanovi:
"Informujem vás, že 23. decembra 1942 v Kazani na meno akademika A. F. Ioffeho, bol z Leningradu 10. decembra 1942 doručený telegram, že G. N. Fljorov je vážne chorý. Podľa získaných informácií je jeho stav veľmi vážny. Je potrebné, aby ste osobne a neodkladne zasiahol... Váš telegram adresovaný súdruhovi Ždanovovi alebo súdruhovi Kuznecovi do Leningradu so žiadosťou poskytnúť rýchlu a efektívnu pomoc súdruhovi Fljorovi by mal rozhodujúci význam...“
Budúci akademik G. N. Fljorov bol zachránený.
Rok 1942 sa končil. Strašný a krutý rok Veľkej vlasteneckej vojny. V histórii „Atómového projektu ZSSR“ bol prelomovým - práce na uráne, prerušené útokom nacistického Nemecka sa obnovili.
O tom, že sa v Amerike rozvíja “Manhattanský projekt”, ešte známe nebolo...
Čítajte predošlé diely seriálu: