Britská televízna a rozhlasová verejnoprávna spoločnosť (BBC) sa stala slabou a byrokratickou, ale keby sme ju stratili, chýbala by nám.

Pre Financial Times píše Camilla Cavendish, bývalá vedúca elitnej skupiny politických poradcov britského predsedu vlády Number 10 Policy Unit (Downing Street) a senior spolupracovníčka Harvard Kennedy School.

Zaťatý bojkot britskej vlády voči programu BBC Today moje rána nijako nezlepšil. Opoziční politici stále dookola omieľajú otrepané frázy, ale ja si počas toho môžem čistiť zuby. Namiesto automatických vládnych vyhlásení sme mali obsiahle správy z Iránu a Austrálie, odhalenie byrokracie, ktorej čelia občania EÚ pokúšajúci sa zostať v Británii a dojímavý rozhovor medzi Gretou Thunbergovou a Davidom Attenboroughom. Erudované, nabádajúce k zamysleniu a osobité – takéto by BBC malo byť.

Zvyčajne zdatné v lobovaní, BBC teraz čelí mnohým zmenám: hľadanie nového generálneho riaditeľa potom, ako Tony Hall tento týždeň oznámil úmysel odstúpiť (vo funkcii má zotrvať do leta, pozn. red.); predseda vlády, ktorý BBC nazval „Brexit mlátiacou spoločnosťou“ (za predpojatosť voči Brexitu, pozn. red.); zoznam platov, ktorého zverejnenie malo vedľajší efekt, že sa verejnosť dozvedela o gigantických mzdách (mužských) moderátorov BBC; a operácia „Downing Street“, ktorá sa snaží o dekriminalizáciu neplatenia koncesionárskeho poplatku, alebo ho dokonca môže nahradiť poplatkami v štýle Netflix.

Základná otázka znie, či monopolný koncesionársky poplatok môže byť stále oprávnený aj v čase, keď YouTube sleduje viac mladých ľudí ako sú všetci „pozemní“ vysielatelia dohromady a takmer polovica britských domácností odoberá streamovacie služby (online vysielanie). Inými slovami, prečo by ste mali platiť BBC poplatok, ak všetko, čo chcete pozerať je stanica Sky Sports?

Koncesionársky poplatok bol vymyslený tak, aby podporoval BBC ako národnú vysielaciu inštitúciu, ktorá ponúka pre každého niečo. Ale vo svete takmer neobmedzeného výberu to ide ťažšie. A cieľ univerzálnosti ešte bolestivejšie naráža na kvalitu. Aby zaškrtla demografické „okienka“, BBC vytvorila stále viac a viac staníc – BBC3, 6 Music a BBC News online, ktoré sa vo svojej snahe o podchytenie mládeže stali hanebným mixom noviniek a vábničkou na kliknutia, za ktoré by sa John Reith, prvý generálny riaditeľ, mohol hanbiť.

Niektorí tvrdia, že BBC by sa mala prestať snažiť doťahovať na Netflix a Amazon v oblasti drámy a sústrediť sa na vysokú kvalitu programov, ktoré ju charakteristicky odlišujú od komerčných staníc: napríklad jej prirodzená historická produkcia, alebo komédia, veda a detské programy. A aktuálne dianie. Zaoberá sa vážnymi záležitosťami s takou hĺbkou a inteligenciou, na akú má málokto zdroje. Počas mnohých rokov som mala privilégium vytvárať programy s producentmi BBC, ktorí sú výnimočne kreatívni a dôkladní, pracujúc dlhé zmeny za zlomok toho, čo je platené moderátorom.

Ak by sme zrušili koncesionársky poplatok, obávam sa, že je to presne tá skupina ľudí, ktorú by sme mohli stratiť. Argumentom predplatného je, že ľudia budú stále platiť za skvelý obsah. Ale v skutočnosti je pravdepodobnejšie, že tento model privedie BBC do niečoho ako PBC v Spojených štátoch – dôstojný, ale s malým dosahom. Hĺbku, inteligenciu a šťastie môže byť ťažké zabaliť tak presvedčivo ako, povedzme, v prípade Jeremyho Clarksona na Amazon Prime.

Clarksonova relácia Top Gear (šou vysielaná na BBC, pozn. red.) bola v skutočnosti klasickým úspechom BBC: typický britský program, ktorý vzdelával mojich synov od Shakespeara po všeobecnú vedu, zatiaľ čo sledovali humorné scény fanatikov do áut. Pravdepodobne by sa to nedostalo nikde mimo „Beep“ (prezývka BBC, pozn. red.). Teraz má vlastný formát na Amazone, The Grand Tour (motoristická relácia, pozn. red.). To však neznamená, že by sme sa mali ponáhľať, aby sme z BBC urobili predplatenú službu – alebo sa vzdať drámy. Netflix je zaťažený dlhmi; Amazon získava zákazníkov na úkor straty lídrov; zatiaľ nie je jasné, či niekto bude pokračovať v investovaní do kvality dlhodobo.

Na druhej strane, existuje odôvodnený argument, že vystavenie trhovým silám by mohlo BBC prinútiť zbaviť sa byrokracie. Pohľadom zvnútra vlády alebo od konkurenčných spravodajských organizácií, „nový vysielací dom“ môže vyzerať ako samoľúbe monštrum.

BBC má tiež strašnú tendenciu sa rozširovať. V súčasnosti má päť orchestrov a dve 24-hodinové spravodajské prevádzky – istotne je už aj jedna priveľa. Totiž, opýtala by som sa, či má pre BBC vôbec zmysel robiť celodenné spravodajstvo. Zachytáva novinárov v štúdiu, vypĺňajúc čas pred ďalšou veľkou udalosťou, kedy budú môcť príbehy dostať von. To zdôrazňuje kult moderátora, keď triumfom BBC je globálna sieť reportérov.

Vo svete falošných správ a globálnej nestálosti by mala byť požiadavka na nezávislosť a nestrannosť BBC neochvejná. Fakt, že žiadny z vodcov hlavnej politickej strany nemal pocit, že jeho stanoviská boli počas nedávnych volieb férovo vypočuté, ako povedali ľudia zvnútra BBC, poukazuje na to, že si robí svoju prácu dobre. Ale to nie je celý príbeh. V snahe dosiahnuť nestrannosť reflektovaním „mainstreamových“ názorov, definovala BBC hlavný prúd príliš obmedzene. Týkalo sa to euroskeptikov, proti-imigračných a radikálnych socialistických názorov ako okrajových záujmov, aj keď boli v skutočnosti stále viac rozšírené.

Toto sa musí zmeniť počas nasledujúcich dvoch rokov pred strednodobým preskúmaním spoločenskej zmluvy v roku 2022 (BBC bude mať 100. výročie, pozn. red.). V tomto období potrebuje BBC preukázať svoju jedinečnú schopnosť pomôcť verejnosti porozumieť svetu. Mala by prijať ľudí so širším spektrom názorov, zoštíhlieť a postupne znížiť súčasné mzdy. Snažiť sa vyzerať menej ako metropolitná organizácia vzdialená od reality, ako je teraz satiricky zobrazovaná vo W1A (britský komediálny seriál, pozn. red.).

Je ťažké si predstaviť, že by nejaký „tech“ gigant takto parodoval sám seba. A to je jeden z mnohých dôvodov, prečo by nám BBC chýbalo, keby sme ho stratili.