Nemci sú konfrontovaní s požiadavkami bývalých kolaborantov nacizmu.

To, že si pomerne mladá slovenská demokracia nevie poradiť s neprispôsobivosťou jednotlivcov je problém. No čo povedať, keď sa o svoje demokratické práva v Nemecku hlási rodina, ktorá kolaborovala s nacizmom a proces podrobne sledujú štáty, ktoré držia demokratické piliere Európskej únie? Spiegel.de ponúka podrobný náhľad do problému.

Ide o rodinných následníkov cisára Wilhelma II,  ktorý reprezentoval monarchiu , keď vznikala republika. Rodina Hohenzoller sa považuje za následníka monarchie. Asi najskôr z pomsty proti republike otvorene podporovala hitlerovskú expanziu. Všetky jej majetky (predovšetkým hrady) boli preto vo Východnom Nemecku po druhej svetovej vojne Rusmi zoštátnené. V Západnom Nemecku jej demokratická vláda majetky ponechala. V Roku 1994, po Znovuzjednotení Nemecka, spolková vláda rozhodla, že všetky zoštátnené majetky vo Východnej časti Nemecka majú byť vrátené pôvodným majiteľom. Výnimkou boli tie, ktorých majitelia „významne podporovali nacizmus“.

Rodina Hohenzoller preto už roky súdne bojuje o právo na svoj výklad slovného spojenia „významná podpora nacizmu“. Jej boj proti histórii sa v súčasnosti posunul v Bundestagu a zmenil sa na boj politických strán pravice a ľavice, ktoré sa považujú za následníkov strán formujúcich zmenu nacizmu na demokraciu v povojnových rokoch. Diskusia sa posunula do roviny, či je demokratické brať právo obývať hrad rodine podporujúcej vojnový nacizmus.

Hoci otázka hraničí s absurditou porovnávania demokracie a nacizmu, situácia na Slovensku s tou nemeckou môže mať niekoľko spoločných problémov. Ich základom je rečnícka otázka: „Koľkokrát je potrebné vyhrať nad nacizmom, aby sa spoločnosť naučila vážiť si demokraciu?“

Ak pripustíme, že Slováci a Východní Nemci zabudli na život v diktatúre už po 30-tich rokoch, Západní Nemci po 70-tich rokoch, netreba sa čudovať.