(autor je analytik Inštitútu národnej politiky)

Prvý - Milo sa hrá na anjela, nemá názor, tvári sa tolerantne, povznesene, ale súčasne sype síru, hádže oheň a volá po zmene. Rola svätého záchrancu.

Druhý – Póza jednoduchého človeka; je úplne jedno, čo taký politik hovorí, nemáš mu čo vytknúť, lebo hrá pózu obete. Dokonca aj keď ho usvedčia, tak povie, že on je len obeť...

Tretí – Tvári sa, že je najnovší model, nadupaný novinkami; všetky staršie modely chce dať zoštrotovať. Problém je, že ešte neprešiel testami, takže ide o marketingovú mačku vo vreci, či dokonca len tuningový variant starého modelu.

Štvrtý – Spieva si „ani ťa nechcem, ani ťa nemilujem“, lebo ja nič, ja muzikant; prichádza z iného sveta ako Majka z Gurunu. Paradoxne čím menej hovorí, tým viac získava; stačí mu byť na obrazovke. Nič nerobí – nič nepokazí.

Kydanie a zhadzovanie hnoja

Z vreca diskusií á la mačka vo vreci stáli na analýzu debaty  na TA3. Spoločne  by sme mohli všetky formáty nazvať kydaním hnoja na súpera a zhadzovanie hnoja zo seba. Na konci takejto mediálnej hnojariny na každom ostane smrad,  hoci účastníci  môžu mať subjektívny pocit win-win; všetci aktéri v očiach divákov však prehrali v normálnosti. V tomto debatnom formáte vykysne každé cesto. Boduje ten, kto vie lepši klamať a lepšie manévrovať. Rizikom je, že sa diváci zacítia pachuť trápnosti, ak to preženiete a neodhadnete, kedy vášmu kvásku došiel čas. V takto ladenej konverzácii sa normálny človek nedočká ničoho dôležitého alebo strategického. Taktiež ani náznak reálnych plánov alebo výsledkov. Napriek tomu, že každý sa v mlyne zamúči, niektorí to stále progresívne skúšajú s hrou na slušných a milých, ale je tu evidentný rozpor medzi tým, čo hovoria a ich životným príbehom. Napríklad ak milionár s pochybnou povesťou prejavuje sociálne cítenie nad úrovňou éry socializmu, kde robil maximálne veksláka...

Za každú cenu byť iný

Všeobecne všetci pochopili a chopili sa vesla inakosti. Nie tej sexuálnej (nie všetci sú úchyláci), ale postojovej. Skôr exotickej. Ľudia sú už tak médiami zmagorení, že ani nevnímajú, ani nehľadajú serióznosť. Potvrdzuje sa stará pravda, že z davu najviac trčia „iní“. Ale aj táto marketingová stratégia má svoje limity a ku koncu kampane sa aj ona zovšednie, pretože ak si desať kľúčových strán nájde svoj piesoček s vlastnou farbou, bude z toho miš-maš silenej inakosti. Preto na rozlíšenie vajca od vajca sa strany predbiehajú v klasifikácii, ktorý piesoček na svoje koaličné pieskovisko zoberú a ktorý kýblik odmietnu. A tak extrém strieda extrém, inakosť inakosť a paradoxne nik nie je - až na svetlé, ale v tomto prípade, žiaľ, šedé, výnimky -  v zlatom strede. Ďalší postreh a predsa len aké-také rozdiely.

Úchyláci vs. naturalisti

Politici preberajú moc. Oxymoron? Nie, veď je delenie moci... Čo teda znamená tento výrok? Že časť politikov, presnejšie liberálna časť sa snaží prevziať pod kontrolu nielen moc politickú, ale aj súdnu a dokonca aj oblasť spadajúcu pod prokurátora, špeciálneho prokurátora, súdy a aj moc nad verejnoprávnymi inštitúciami. No nielen nad médiom verejnej služby, ale už aj nad Maticou slovenskou. Kiskovci, trubanovci a ich koaličný servis svoje totalitné mocenské chúťky už ani neskrývajú, hoci práve oni v ústach najviac prežúvajú demokraciu, mľaskajú nad každým ľudským právom, oblizujú spravodlivosť ako detskú lízanku.  Ďalšou úchylkou, ktorá sa cez overtonovo okno postupne znormalizuje je vyzliekanie medializovaných problémov, často ešte neoverených, donaha. Politický striptíz opäť robí opozícia a „slušným ľuďom“ táto nahota neprekáža!

Hlava štátu sa nemôže vyvyšovať

Reflektor na politických prestitútov moci smeruje aj prezidentka, ktorá využíva hašterenie nielen na postupné upevňovanie svojej moci, ale najmä na rozširovanie svojho vplyvu tam, kde je aj pre túto dámu nápis: Vstup zakázaný! Príkladom je koberčekovanie nielen generálneho prokurátora, ale aj policajného prezidenta, čo už hraničí so zneužívaním právomocí verejného činiteľa. Zatiaľ čo oči všetkým sa upriamili na politické strany, hlave štátu rastie hlava do obrovských rozmerov. Preskočme svadobné povolebné tance, lebo to by bolo na dlho.  Ak bude po voľbách vôľa uskutočniť reformy, tak úrad prezidenta by mal byť jednoznačne na pretrase ako prvý s jasnými hranicami, stopkami, limitmi, ale aj premenu fakultatívnosti na obligatórnosť. Cieľ: transparentný úrad prvého medzi rodnými! Čiže zrovnoprávnenie prezidenta so všetkými verejnými funkciami, teda zavedenie aj trestnoprávnej zodpovednosti počas výkonu funkcie hlavy štátu.

Pohotovosť záloh tretieho sektora

Novinkou kampane, ktorá mala zrejme ostať ako tabu otvoril ako prvý šéf SNS. Poriadok v štáte nebude, pokiaľ sa do upratovanie pod zmeták reforiem nedostane aj tretí sektor. Je predsa verejným tajomstvom dlhodobé nesystémové angažovania sa politických mimovládnych organizácií, ktoré ovplyvnili voľby zmenou o 180° už v roku 1998. Milan Šimečka v Čadci priznal dokonca vplyv aj peniaze Georgea Sorosa. Pripomínam to preto, lebo aj pred týmito voľbami šedá eminencia tretieho sektora a cezhraničného atlantického vplyvu Pavol Demeš oznámil, ktoré témy občianska spoločnosť nepustí do verejného diskurzu. „Nedovolíme, aby sa v kampani hovorilo o témach ako národ, vlasť, rodina“… uviedol v podcaste portálu aktuality.sk. Zámer potierajúci slobodu prejavu aj ústavnú hodnotu názorovej plurality, ktoré garantujú slobodné voľby však ani generálneho, ani špeciálneho prokurátora nevyrušujú z práce... S takýmto prístupom a mentálnym nastavením Slovensko určite „férové“ nikdy nebude. V diskusiách elektronických médií sa už obligátne krája koža medveďa podľa rezortov, na ktorú majú politické strany zálusk, hoci ten medveď ešte spí zimným spánkom v brlohu a na straníckych pytliakov, aj pozemkových kšeftárov spod Tatier zhlboka zatiaľ kašle.

Pred voľbami je podmienečne každý vládny

Chyba je nielen na vysielači (politici), ale aj na prijímači (médiá). Novinári kladú nekompetentné otázky, na ktoré politici namiesto zhodenia zo stola odpovedajú a zamotávajú sa do populizmu, neštandardnosti až neústavnosti. Ukážkovým populizmom na oboch brehoch je spochybňovanie základného práva občana pred zneužitím mocenských orgánov štátu – prezumpcie neviny.  Ľudia si musia dávať pozor už nielen pred oficiálnymi mocenskými orgánmi, ale aj pred angažovanými a snaživými aktivistami tretieho sektora, novinármi a žiaľ, aj politikmi. Najmä opozičnými, ale ich bezzubosť sa môže ľahko zmeniť, keď sa chopia moci. V slovenskom mainstreame akoby malo platiť, že ak akúkoľvek konzervu novinár, opozičník či aktivista otvorí, vo vnútri musí byť automaticky usvedčený a hneď aj zaistený, zatvorený a odsúdený verejný činiteľ vo vlastnej šťave.

Demokraciu a právny štát znásilňujú v mene boja proti vyvoleným, na ktorých je vraj právo krátke. Každý z nás by mal  však pozorne sledovať, či - opäť, ako je to zvykom, s opatrením na potieranie negatívneho javu - nenasadia premotivovaní politici a aktivisti ľuďom nejakú zvieraciu kazajku. Každé opatrenie musí totiž spĺňať princíp rovnosti a všeobecnosti, takže sa bude vzťahovať na nás všetkých. A tak paradoxne tí naivní, čo kričia hosana na neototalitné nápady,  súčasne sami na seba kričia „ukrižuj“ nás! A to je ďalšia morbídnosť, na ktorú vo vybičovanej emócii skočia neprezieraví ľudia, čo si namýšľajú, že ich sa to nikdy nebude týkať. Vždy po každých voľbách je každá vláda, ktorá zasadne, nepriateľom slobody. Majme to na pamäti.

Záver: Pozor na skreslenie obrazu!

Z predvolebných diskusií je zrejmé zaostrovanie mediálneho, najmä mainstreamového obrazu. Je už očividné, že korporátne a liberálne médiá podľa cielených záujmov na niekoho zaostrujú a na iných rozmazávajú ostrosť nielen obrazu.