Tretia časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina tentokrát. (
Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba.
Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2019 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.
Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách a zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúkame čitateľovi vďaka portálu ruskej "Pravdy".
Začiatok roka 1939. Prezídium Akadémie vied ZSSR posudzuje problém atómového jadra. Znepokojenie našich vedcov je očividné - svedčí o tom list prezidenta Akadémie vied ZSSR V. Komarova a tajomníka Prezídia Akadémie vied ZSSR V. Veselovského adresovaný Rade ľudových komisárov ZSSR. Konkrétne sa v ňom uvádza:
"Fyzika atómového jadra je jedným z najdôležitejších odvetví modernej fyziky. Pri výskume jadra sa urobilo množstvo pozoruhodných objavov, ktoré nás prinútili prehodnotiť základné fyzikálne pojmy. Pre fyziku ako celok má fyzika jadra veľmi dôležitý význam".
Práca s jadrom si vyžaduje zložitejšie technické vybavenie. Pri výskume jadra sa používajú také zariadenia ako cyklotrón, elektrostatický generátor a iné, čo sú zložitejšie inžiniersko-fyzikálne zariadenia...
Technická základňa sovietskej fyziky je extrémne nepostačujúca a prudko zaostáva za zodpovedajúcou základňou v zahraničných laboratóriách. V Zväze máme v súčasnosti iba jeden cyklotrón s nízkym výkonom a zastaranej konštrukcie. Mimochodom cyklotrón je teraz hlavným zariadením, ktoré sa používa na získanie rýchlych častíc. Tak napríklad, počet funkčných cyklotrónov v USA je teraz 7 a vo výstavbe je ich - 9. V Japonsku - 1 aktívny a 1 vo výstavbe, v Anglicku sú vo výstavbe 2, vo Francúzsku - 1, v Dánsku - 1, v Kanade - 1 a vo Švédsku -1 ..."
A potom záver:
„Prezídium Akadémie vied ZSSR preskúmalo otázku organizácie fyziky atómového jadra. Prezídium Akadémie vied sa domnieva, že:
- Sústredenie prác pre výskum atómového jadra na Akadémii vied ZSSR a na akadémiách zväzových republík (ZSSR, BSSR) a taktiež na univerzitách je naliehavou úlohou.
- Je potrebné urýchlene zrealizovať výstavbu cyklotrónu, naprojektovaného Leningradským fyzikálno-technologickým inštitútom.
- Hlavné laboratórium pre výskum atómového jadra má byť vytvorené na Akadémii vied v Moskve...“
Odpoveď na list prišla dostatočne rýchlo. Bola stručná:
„...Rada ľudových komisárov povoľuje Akadémii vied sústrediť prácu pre výskum atómového jadra na Akadémii vied ZSSR a vyčleniť potrebné limity investícií z investičného plánu prác Akadémie na rok 1939...“
Týmto rozhodnutím prešiel Leningradský fyzikálno-technologický inštitút spod ľudového komisára stredného strojárstva pod Akadémiu vied. Tento preslávený inštitút takýmto spôsobom zostal navždy na Akadémii, hoci neskôr mal „dvojité“ vedenie - teraz už Akadémie a Ministerstva stredného strojárstva. Dovtedy, ale zostáva ešte desať rokov.
Keď sa zoznamuješ s dokumentmi tých čias objaví sa zvláštny pocit. Obdobie je prekvapivo podobné dnešku. Situácia v krajine je náramne ťažká, cítiť, že sa blíži vojna. Nie je dostatok finančných prostriedkov, doslova každý rubeľ sa prísne eviduje. Napriek tomu vláda dá na mienku vedcov, väčšina ich žiadostí sa podľa možností realizuje. Úspech „Atómového projektu“ sa z veľkej časti zrodil práve v týchto rokoch a nevšímať si to, znamená byť slepým, alebo predpojatým.
1. septembra 1939 sa začala tá najstrašnejšia vojna v dejinách ľudstva... Už o tri týždne sa na Akadémii vied objavuje dokument s nápisom „Tajné“ – veď reč je napokon o obrane krajiny. Toto je zápisnica zo zasadnutia akademikov - tajomníkov, na ktorom akademik O. J. Schmidt vyzval vedcov, aby rozšírili rozsah prác pre potreby obrany, a najmä „o problémy náhrady nedostatkových surovín a zvyšovania palivových zdrojov krajiny“. Uvádza nasledujúci príklad: „na balenie osobného balíčka vojaka treba veľké množstvo nedostatkovej gumy, na balenie delostreleckých nábojov sú potrebné parafínové materiály“ a tak ďalej. Akadémia by však nebola akadémiou, keby nepredvídala budúcnosť. V správe tomu zodpovedali aj slová O. J. Schmidta, ktoré zneli takto:
„...je potrebné vyzdvihnúť iniciatívu mnohých akademikov, ktorí vypracovali celý rad úloh v oblasti obrany a úspešne ich vyriešili v laboratóriách Akadémie, osobitne vyzdvihujem vyhlásenie riaditeľa Fyzikálneho inštitútu akademika S. I. Vavilova o plnej pripravenosti inštitútu zrevidovať„svoju tradičnú tematiku“ v záujme posilnenia obranných prác“.
Nezainteresovaným by sa mohlo zdať, že fyzici „odmietajú“ skúmať atómové jadro, vraj je to ďaleká budúcnosť a teraz je potrebné urobiť niečo pre vojaka, námorníka alebo pilota. Ale doslova o pár dní neskôr sa objaví ďalší „tajný dokument“, tentokrát ide o dokument toho istého akademika S. Vavilova a tajomníka inštitútu I. Franka. Obracajú sa na Prezídium Akadémie vied ZSSR:
„Komisia pre atómové jadro upriamuje pozornosť Prezídia Akadémie vied ZSSR na potrebu vypracovania osobitných obranných opatrení na ochranu Rádiumu".
V súčasnosti je značné množstvo Rádia k dispozícii vo viacerých vedeckých inštitúciách (Giredmete-Štátny vedecko-výskumný a projektový inštitút priemyslu vzácnych kovov, Rádiovom inštitúte Akadémie vied ZSSR, Fyzikálnom inštitúte Akadémie vied ZSSR atď.), ako aj vo viacerých zdravotníckych zariadeniach. Ako je známe, cena za Rádium je mimoriadne vysoká - asi 1,5 milióna rubľov za gram.
Okrem vysokej ceny treba mať na zreteli aj závažné biologické účinky Rádia. Tento účinok je obzvlášť závažný pri bezprostrednom dopade kryštálikov rádia na živý organizmus, a tiež vtedy, keď bude vystavený rádioaktívnemu plynu radóna (emanácia rádia), nepretržite emitovananého Rádiom. Ak v dôsledku zásahu bomby, alebo explózie bude Rádium rozptýlené na veľkú plochu, tak celá táto oblasť bude biologicky škodlivou. Jediným opatrením boja s takouto „nákazou“ je mechanické odstránenie Rádia, čo je spojené so značnými ťažkosťami.
Ako ochranné opatrenia môžu byť navrhnuté – buď včasná evakuácia Rádia na vopred pripravené miesta, bezpečné v zmysle bombardovania, alebo vytvorenie špeciálne upravených podzemných skladovacích zariadení...“ Zaujímavé, však? Koniec koncov, ide aj o rádioaktívnu kontamináciu oblasti (Černobyľ), aj o následky nielen jadrového útoku (Hirošima a Nagasaki) ale aj súčasného jadrového terorizmu (nedajbože!)...
Blíži sa však nielen druhá svetová vojna, ale ďalšia, zatiaľ nie celkom jasná, ale nemenej hrozná. Fyzici už cítia jej „dych“ a obzvlášť Igor V. Kurčatov. V pláne prác jeho laboratória na rok 1940 sa uvádza:
"V poslednej dobe sa objavil fenomén rozpadu niektorých ťažkých jadier po zachytení neutrónov. Táto reakcia je novým typom jadrovej premeny a predstavuje veľký vedecký a možno aj praktický význam".
V roku 1940 sa má preskúmať interakcia neutrónov s jadrami uránu a tória. Bude sa skúmať, či dochádza k emisii sekundárnych neutrónov, keď jadrá uránu a tória zachytia rýchle neutróny..."
Uplynie veľmi málo času (v 40-tych rokoch sa bude počítať v dňoch, týždňoch, zriedka - mesiacoch a takmer nikdy rokoch!) a všetkým fyzikom aj tým, ktorí tam s nimi boli, bude zrejmé, že osud ich práce závisí výlučne od uránu, presnejšie od izotopov uránu.
Z prepisu posúdenia správy profesora I. V. Kurčatova „O uránovom probléme“ (26. februára 1940):
S. I. Vavilov. Igor Vasilievič, aké sú praktické vyhliadky na separáciu izotopov uránu?"
I. V. Kurčatov. Myslím si, že táto úloha je nesmierne náročná, o to viac, by ju bolo zaujímavé vyriešiť...
S. I. Vavilov. A možno izolovať urán-235 vo veľkých množstvách?
I. V. Kurčatov. Myslím si, že to bude mimoriadne ťažké. U nás sa tým nikto nezaoberal.
S. I. Vavilov. A v zahraničí?
I. V. Kurčatov. – Nemáme také informácie.
J. I. Frenkeľ. Difúzna metóda by to mohla umožniť.
S. I. Vavilov. Pred 20 rokmi sa problém separácie izotopov zdal byť vo všeobecnosti nemysliteľným, a teraz je už vyriešený.
A. F. Ioffe. Na predchádzajúcom zasadnutí oddelenia, ktorého ste sa vy, Sergej Ivanovič nezúčastnil z dôvodu choroby, bola položená otázka, že je potrebné nejakým spôsobom zabezpečiť práce ohľadne separácie izotopov. Všetkým je dobre známe, že táto otázka sa v poslednej dobe veľmi rýchlo rozvíja. To, čo sa pred 3-4 romi zdalo absolútne nemysliteľné je už teraz možné. Takže táto oblasť sa rozvíja a samozrejme nemožno povedať, že tu už bolo povedané posledné slovo.
Akademik V. I. Vernadský. Bohužiaľ, je to možné iba vo vzťahu k ľahkým prvkom.
V. A. Ambarcumjan. Prečo, keď ste hovorili o obohatení, spomenuli ste číslo – jedna tona?
I. V . Kurčatov. Pretože neutróny, pohybujúce sa v tomto priestore, majú veľkú dĺžku preletu. Nie je možné dopustiť, aby opustili tento priestor, bez toho, aby dokončili potrebnú prácu...“
Už len tento úryvok diskusie, ktorá sa uskutočnila na Akadémii vied ZSSR, svedčí o mnohom. Po prvé, problematika uránu pútala pozornosť najväčších vedcov krajiny, ktorých mená už v tých rokoch robili dobré meno vlasti. Po druhé, základná myšlienka o využívaní jadrovej energie na vojenské účely už bola zrejmá, a nie náhodou sa čoskoro objaví dokument, v ktorom bude schéma A-bomby (atómovej bomby, pozn. red.) predstavená tak podrobne, že nechtiac vyvstane otázka: a neukradli Američania túto myšlienku z Ruska?
Je zrejmé, že „Rusko predsa len nie je rodiskom slonov“, ale aj napriek tomu nemožno poprieť očividné: dávno pred tým, ako začala naša rozviedka pracovať a dodávať do ZSSR unikátne materiály, boli základné princípy vytvorenia A-bomby už „preskúmané“ fyzikmi a tými, ktorí pri tom boli. Škoda, že dokumenty tých čias doteraz zapadajú na archívnych policiach prachom, a preto je história vytvorenia jadrových zbraní aj v našej krajine aj vo svete bohatá na „biele miesta“ a niekedy sa špeciálne skresľuje – veď mnohí chcú byť prví, ale len niektorým sa to podarí...
Našťastie v našej krajine vždy boli proroci, schopní preniknúť do ďalekej budúcnosti. A medzi nimi boli, samozrejme, akademici V. I. Vernadský a V. G. Chlopin. V júni 1940 posielajú „Správu o organizácii prác na získavanie uránu“. Konkrétne sa v nej uvádza:
„...Zdá sa nám, že už teraz, kým ešte technická otázka týkajúca sa oddelenia izotopu uránu-235 a využívania energie jadrového štiepenia naráža na celý rad ťažkostí, nemajúcich, ako sa nám zdá, zásadný charakter, musia byť v ZSSR prijaté okamžité opatrenia k formovaniu prác ohľadne prieskumu a ťažby uránových rúd a získania z nich uránu. Je to potrebné preto, aby sme v okamihu, keď bude otázka technického využitia vnútrojadrovej energie vyriešená, mali k dispozícii potrebné rezervy tohto vzácneho zdroja energie. Mimochodom, v tomto ohľade je situácia v ZSSR v súčasnosti mimoriadne nepriaznivá. Nemáme absolútne žiadne zásoby uránu. Je to kov, ktorý je v súčasnosti veľmi vzácny. Jeho výroba nie je zatiaľ stanovená. Prieskum veľkých ložísk tohto kovu na území Zväzu zatiaľ nie je známy. Prieskum známych ložísk a hľadanie nových sa uskutočňuje tempami vyslovene nedostatočnými a nie je zjednotený jednotnou myšlienkou...“
Reakcia na správu dvoch významných vedcov bola rýchla: už o niekoľko dní sa o nej diskutovalo na oddelení, kde akademikov požiadali, aby Prezídiu Akadémie vied ZSSR predložili v priebehu dvoch týždňov návrh konkrétnych opatrení a riešení.
A už 17. júla 1940 si Vladimír Ivanovič Vernadský vo svojom denníku zapíše: „Na Prezídiu včera odsúhlasili otázku uránu. Pripravil som správu - nie veľmi vydarenú - ale výsledok sa dosiahol. Drvivá väčšina nechápe historický význam okamihu. Zaujímavé, mýlim sa alebo nie? Treba správu na vládu... “
30. júla (udalosti sa však vyvíjajú veľmi rýchlo!) na zasadnutí Prezídia Akadémie vied ZSSR sa vytvára „Komisia pre problém uránu“. Pozostáva zo 14 ľudí: z desiatich akademikov - Chlopin, Vernadský, Ioffe, Fersman, Vavilov, Lazarev, Frumkin, Mandeľštam, Kržižanovský, Kapica, vedúcich výskumných pracovníkov - Kurčatov, Ščerbakov a Chariton, ako aj profesor Vinogradov.
Hneď sa rozhodli vytvoriť Štátny fondu uránu, niektorým členom Komisie preto nariadili, aby vycestovali do Strednej Ázie, kde sa nachádzajú najvýznamnejšie ložiská uránu.
...Mal som príležitosť viackrát navštíviť uránové závody, ktoré sa tam nachádzajú. Sú to ultramoderné podniky, ktoré ťažia nielen urán, ale napríklad aj zlato alebo hnojivá najvyššej kvality. Okolo podnikov vyrástli mestá, ktoré sú dodnes pýchou Uzbekistanu, Kirgizska alebo Kazachstanu. Od rozpadu Sovietskeho zväzu toto priemyselné odvetvie v nových štátoch postupne zaniká, ale veď práve ono zabezpečilo rast priemyslu v Strednej Ázii! Bohužiaľ, nie je preto pochopenie...
A v týchto predvojnových rokoch odhalili titanské úsilia vedcov a geológov mnohé perspektívne oblasti, ktoré sú vhodné na ťažbu uránu. Práve vtedy dosiahnuté výsledky pomohli vytvoriť nové odvetvie priemyslu. Všetky informácie smerujú k akademikovi A. E. Fersmanovi, ktorý je expertom vlády, a jeho podpis vždy figuruje na dokumentoch týkajúcich sa uránu.
Osobitne sa chcem venovať osudu jedného z ložísk.
12. decembra 1940 píše akademik Fersman Rade ľudových komisárov ZSSR aj o Mailuu-Suu:
„...Počas toho ako sme obišli celý rad ložísk vo Ferganskej kotline a severnom Tien Šane ležiacich na území Kirgizskej republiky, sa naša pozornosť opakovane sústredila na neobyčajné zásoby mnohých ložísk (najmä v súvislosti so špeciálnymi vzácnymi kovmi), ktoré majú veľký priemyselný a obranný význam.
Niektoré z týchto ložísk, ako napríklad, Mailuu-Suu (urán), Akjelga (kobalt), Ak-Tjuz (zinok, indium, tórium), Kuperlisai (tórium), sú mimoriadne výnimočné a preto v celom rade protokolov, v ktorých sme analyzovali jednotlivé ložiská sme sa všemožne snažili podporiť rozšírenie výskumných a prieskumných prác...
Ložisko Mailuu-Suu je so svojimi zásobami natoľko seriózne, že sa preukázal jeho priemyselný význam... “
O pol storočia neskôr mi minister strojárstva Jefim Pavlovič Slavský dlho hovoril o Mailuu-Suu - miloval strednú Áziu a každý rok navštevoval továrne, ktoré tam boli v prevádzke. A potom zrazu poprosil:
- Choďte tam, napíšte, že my, atómoví vedci, odchádzame, pretože zásoby uránu sú vyčerpané... Neopúšťame však ani mesto ani ľudí - vytvoríme tam nové priemyselné odvetvia, budeme vyrábať najmä elektroniku. Netreba písať o atómových bombách, presnejšie – nielen o nich, ale o novom priemysle, ktorý nahradí ten náš, keď my skončíme.
Legendárneho ministra trápila nielen jeho „atómová práca“, ale aj celý priemysel, celá krajina.
Niekedy sa mi zdá dobré, že sa Jefim Pavlovič nedožil rozpadu Zväzu, jeho srdce by to neprežilo...
V Strednej Ázii som strávil istý čas. Samozrejme, reč už nie je o elektronike - teraz sa nerastné bohatstvo rozpredáva rôznym zahraničným spoločnostiam. Pravdepodobne, súčasná generácia ešte aké také doláry získa, ale ako žiť ďalším?