Často sa hovorí, že pravda je prvou obetou vojny je pravda - a keď bomby prestanú padať, krv sa preleje a vojská ustúpia, začne sa ďalší druh vojny: Vojna spomienok. Píše RT.com .

Toto asi nie je nikde zjavnejšie, ako v prípade skúseností Poľska a východnej Európy po porážke nacistického Nemecka počas druhej svetovej vojny a rozhodujúcej úlohe Sovietskej Červenej armády. Piatok predstavuje 75. výročie oslobodenia Varšavy od zovretia fašizmu. Veľký dátum v histórii je stále plný kontroverzie - a o mnoho desaťročí neskôr sa pravidelne používa ako politický futbal.

Či už ide o hašterenie sa nad vojnovými pamiatkami (ktoré si niektorí vážia a iní ich nenávidia), alebo komentár zo strany politikov, tieto staré rany môžu stále vyvolať medzinárodné diplomatické hádky. V samotnom Poľsku sa objavujú obrovské rozdiely v rozprávaní o týchto historických udalostiach v závislosti od toho, kto ich pripomína.

ento rozruch nad históriou sa v posledných rokoch zintenzívnil, pretože Európa je svedkom znepokojujúceho oživenia ideológie nacistickej éry. Od Varšavy do Kyjeva sa krajne pravicoví ideológovia vydávajú do ulíc počas každoročných pochodov za deň nezávislosti - ich činy ticho schvaľujú nacionalistické vlády a povzbudzujú vlastenectvo často cez revizionistické dejiny.

RT hovorila s tromi poľskými veteránmi, z ktorých všetci boli ešte deti v deň oslobodenia Varšavy, ktorí zdieľali svoje skúsenosti z prvej ruky - historické snímky prostredníctvom očí tých, ktorí ju skutočne prežili.



Jan Rybak bol 15-ročný, keď poľské a sovietske sily bojovali proti nacistickému okrsku Praga. V štvrti Saska Kępa, kde býval, sa nachádzala 1. pešia divízia poľskej armády, zatiaľ čo sovietski vojaci zostali na okraji mesta.

"Bolo veľmi ťažké získať nejaké základné potraviny vo Varšave, tak som musel pravidelne cestovať do Lyublinu odvoz my vždy zaistili sovietskej vojaci," spomína Rybak. „Vojaci, ktorí ma zviezli, sa so mnou delili o jedlo. Dali mi konzervované dusené mäso a ražný chlieb. “



Hoci to v tom čase nevedel, Rybak sa neskôr dozvedel, že Červená armáda sa blíži k nemeckým silám zo severu aj juhu. Po strachu z obkľúčenia Sovietov začali Hitlerove jednotky ustupovať z Varšavy - a to, čo z nich zostalo, Poliaci rozdrvili 17. januára.

O pár dní neskôr si Rybak pamätá, že v blízkosti hotela Polonia Palace sa uskutočnil sprievod poľských a sovietskych vojsk. Skutočnosť, že stále stála bola „zázračná“, hovorí.

Sprievod bol pozorovaný z provizórnych stojanov namontovaných na nákladných autách ozdobených poľskými vlajkami. Teenager Rybak prešiel cez zamrznutú rieku Vislu, aby sa pozeral - ale bol jedným z „veľmi málo divákov“, pretože Nemci prinútili toľko ľudí utiecť a zrovnali zo zemou 90 percent mesta. Naoslavu ale nebolo veľa času. "Hneď po prehliadke odišli vojaci do frontových línií."

Rybak sa obáva, že v Poľsku vzrastie nová vlna neonacizmu - a otvorenosť dnešných médií nanešťastie „poskytuje platformu pre ľudí s extrémistickými názormi“ na prepísanie histórie.

Verí, že Poliaci, ktorí označujú Červenú armádu za „útočníkov“ a „okupantov“, sa pokúšajú prispôsobiť so zriadením. Ak sa majú vzťahy s Ruskom zlepšiť dnes, musíme „zastaviť všetko smerovanie prstov a ukončiť hru viny či nevinny“.

„Vylučujú príspevok Sovietov“.

Andrzej Kotnosvki mal sedem rokov v roku 1945, stále však spomína na svojich rodičov ako úzkostlivo čakali na správy z východnej fronty. Radovali sa z víťazstiev Červenej armády v Stalingrade a Kursku.

"Ako deti sme tieto bitky v našich hrách znovu obnovovali a nikto nechcel hrať Nemcov." Všetci sme chceli byť vojakmi Červenej armády, “hovorí Kotnosvki.

V súčasnosti nie je sťastný že sa po poľských úradoch sa šíri smer, ktorý by sa rád vzdal slávenia víťazstiev druhej svetovej vojny a usiluje sa o zbavenie zásluh sovietskeho zväzu za jeho úlohu pri porážke nacistického Nemecka.



Ťažko si možno predstaviť, ako by červená armáda mohla okamžite stiahnuť svoje jednotky z Poľska a východného Nemecka „s tým že opúšťajú stovky tisíc mŕtvych “, keď sa studená vojna práve začala.

"Boli sme sotva nažive"

Czesław Lewandowski prežil posledné dni nemeckej okupácie jedným z najdrsnejších spôsobov zo všetkých. Väzeň v tábore vo veku 11 rokov bol prepustený, keď bol v polovici marca na pochode smrti.

"Tý čo pochodovali nevedeli nič o tom, čo sa deje, pretože všetci sme sa len snažili prežiť," spomína. „Nikto nepremýšľal o žiadaní akýchkoľvek informácií. Všetci sme boli sotva nažive. “

Rad, do ktorého vstúpil Lewandowski, pozostával z približne 1200 väzňov. Tí, ktorí cestou oslabovali, boli zastrelení na nacistické rozkazy. Nakoniec tí, ktorí prežili - približne 200 - boli oslobodení sovietskymi tankovými posádkami pri Lęborku.

"Vedel som len to, že som videl ruských vojakov a nepamätám si, čo sa bude ďalej diať," uviedol. "Prišiel som k svojim zmyslom v miestnosti, do ktorej ma vzali, a čakal, až na mňa príde rad aby ma obzrela sestra."

Potom Lewandowski strávil dva mesiace v nemocnici, kde počul správu, že Varšava bola oslobodená. Neskôr bol na ceste do Varšavy, keď vojna skončila.

„Ľudia v okolí kričali„ Vivat! “A ja som nevedel prečo. Takto som sa dozvedel správy o oslobodení “povedal. Poľskí a ruskí vojaci vystrelili zo svojich zbraní a ľudia boli „ohromení radosťou“, pretože víťazstvo znamenalo, že konečne „mohli žiť“.