V minulosti požehnaná mimoriadnym hospodárskym šťastím, teraz čelí budúcnosti zruinovanej klimatickou zmenou. Komentár Gideona Rachmana z Financial Times.

Kniha The Lucky Country bola napísaná o Austrálii v 60. rokoch a od tej doby jej tá nálepka „prischla“. Pre kohokoľvek, kto sa pachtil britskou zimou, sa obraz Austrálčanov na pláži zdal byť neuveriteľne príťažlivý. Počas mojej prvej návšteve krajiny, pred 25 rokmi, ma obyvatelia Sydney podpichovali: „Zvykli ste tu deportovať svojich odsúdencov. Čo si myslíte teraz?“ Prirodzene, sedeli sme vonku pri grile s pivami v rukách.

V nasledujúcich desaťročiach si austrálske šťastie ešte polepšilo. Ázijský „boom“ vytvoril obrovský dopyt po komoditách krajiny. Za posledné tri desaťročia Austrália neutrpela jedinú recesiu - unikátny rekord vo svete rozvinutých ekonomík. S populáciou len 25 miliónov na zdieľanie bohatstva celého kontinentu sa prosperita zdala byť zaručená ďaleko do budúcnosti. Zatiaľ čo USA a Spojené kráľovstvo sa trápili úpadkom životného štýlu strednej triedy, „austrálsky sen“ bol poháňaný stále ďalej.

Ale s tak dychtivou účasťou na ťažobnom rozmachu si Austrália tiež mohla pomôcť vykopať vlastný hrob. Fosílne palivá sú hnacím motorom klimatickej zmeny; a ako vláda teraz pripúšťa, globálne otepľovanie je hlavným faktorom požiarov, nedostatku vody a rekordných teplôt, ktoré pustošia krajinu.

Štatistika zničených domov a stratených životov je tragická, ale sama o sebe nenaznačuje, že je ohrozená celá spoločnosť. Približne 27 ľudí prišlo o život a viac ako 1800 domov bolo zničených. No ekologické straty sú hrozné.

Len čo sa týka štátu Nový Južný Wales, sú obavy, že viac ako miliarda živočíchov tu mohla byť zabitá alebo bolo zničené ich prirodzené prostredie, vrátane tretiny z celkového počtu medvedíkov koala - zvieraťa, ktoré bolo symbolom krajiny a jedinečným obyvateľom austrálskej divočiny. Veľký koralový útes, ďalší z austrálskych divov prírody, bol už zmenou klímy tiež poškodený.

Požiare nespustošili hlavné mestské časti, v ktorých žije väčšina Austrálčanov. Ale ich každodenný život bol vážne ovplyvnený dymom z požiarov. Kvalita ovzdušia v Canberre, metropole Austrálie, bola na istý čas najhoršia zo všetkých miest na svete. Spôsobila zatvorenie národnej umeleckej galérie, pozastavenie poštových služieb a zatvorenie niektorých veľvyslanectiev. V Sydney boli minulý týždeň dočasne zatvorené bazény a tenisové kurty, symboly austrálskeho leta. Existujú obavy aj ohľadom Australian Open - prvý veľký grandslamový turnaj roku sa má začať v Melbourne už 20. januára (minuloročná hra musela byť na chvíľu pozastavená kvôli extrémnym horúčavám, ktoré sa dotkli až 44 stupňov Celzia).

Požiare môžu v Austrálii zúriť ešte niekoľko mesiacov. Väčšie obavy však pramenia z dlhodobejšieho hľadiska. Priemerná teplota v Austrálii stúpa a po sebe nasledujúce letá lámu ďalšie rekordy. Minulý rok bol najteplejším a najsuchším v histórii krajiny, so zrážkami 40 percent pod priemerom. Austrálčania, ktorí sa zvykli tešiť na leto, sa ho začínajú báť - kvôli horúčavám, aj zlému tušeniu ohľadom budúcnosti.

Tieto strachy však nie sú v žiadnom prípade všeobecné. Posledné austrálske voľby priniesli víťazstvo pravicovým stranám, ktoré sa vysmiali potrebe drastických opatrení v súvislosti so zmenou podnebia. Zobrazujúc klimatický aktivizmus ako fetiš bohatých mestských liberálov, ktorí radi pripravia obyčajných Austrálčanov o prácu, „pick-upy“ a nedeľnú opekačku.

Samoľúby postoj politickej pravice ku klimatickej zmene spolu so sériou chýb viedli k silnému odporu voči premiérovi Scottovi Morrisonovi, ktorý kedysi v parlamente mával kusom uhlia a naliehal na svojich divákov, aby sa toho nebáli. Skutočnosť, že Austrália je stále závislá od uhlia pri výrobe energie a exporte, sa už nezdá ako niečo, čo by bolo na smiech. Zdržovacia taktika krajiny v prístupe k medzinárodným rokovaniam o klíme tiež vyzerá čoraz viac ako akt sebapoškodzovania, než ako šikovná obrana národného záujmu.

Vláda reaguje na svoju kritiku poukazovaním na nepohodlnú pravdu. Austrália má na konte len 1,3 percenta celosvetových emisií uhlíka. Ak do výpočtu zahrniete vývoz uhlia, číslo stúpne na 4 percentá. Je zjavne pravda, že Austrália by mohla zastaviť celý svoj uhoľný priemysel bez toho, aby to malo zásadný vplyv na globálne emisie.

Austrálčania, ktorí chcú vidieť, že krajina podniká naliehavejšie kroky, oponujú, že ak ani bohatá Austrália nedokáže zmeniť svoje spôsoby, nemôžeme očakávať, že krajiny s nižšou životnou úrovňou, ako napríklad Čína, znížia svoje emisie. To môže byť pravda. Na druhej strane, ak aj Austrália podnikne takéto kroky, jednoznačne neexistuje záruka, že ostatní budú nasledovať jej príklad.

Rôznymi spôsobmi - a z pochopiteľných dôvodov - sa austrálski klimatickí aktivisti a ich oponenti oddávajú zbožnému mysleniu. Konzervatívci tvrdia, že fakty týkajúce sa zmeny klímy sú stále diskutabilné a že sa toho až tak veľa nemusí zmeniť. Tí „vľavo“ zase vyhlasujú, že ak sa krajina „pozbiera“ k drastickým opatreniam, môže to urobiť budúcnosť menej hrozivou. Ale toto austrálske leto naznačuje, že budúcnosť už pravdepodobne dorazila. A vyzerá desivo.