Koalícia PS/Spolu chce vraj presadzovať verejný záujem nad individuálnym. Vau! Veď to hlásajú národné aj sociálne orientované strany už od roku 1990. V čom je teda háčik?
Predovšetkým v zvrátených ideológiách, o ktoré sa opierajú. Tiež v tom, že liberálni progresívci ultraľavičiarsky riešia opatrenia od svojho červeného stola a najmä o nás bez nás. Dokonca aj bez profesijných alebo stavovských organizácií, ktorých sa progresívne riešenie á la Gréta tiež týka.
Ide o ďalšiu „zmenu“ - daní a zaťaženie starších automobilov. PS/Spolu nám vymyslelo novú emisnú daň. Opatrenie je určené zjavne nie pre ľudí praxe a skúseností, ale pre slniečkárov. Fajn, každý chceme čistejšiu planétu, aj zdravšie Slovensko. Zdá sa však, že progresívcom vadia nielen starší politici, staré rodové „streotypy“, ale už aj staršie automobily.
Progresívni ľavičiari oživujú fučíkovskú krajinu, kde zajtra už bolo včera...
Hm, vieme ako to v praxi dopadlo rozkazovaním vetru a dažďom a aj toku riek, aby tiekli opačným smerom... V praxi sa chystajú zdaniť aj presuny autami. Podľa kilometrov. Zvláštna rovnica: viac jazdíš – viac znečisťuješ = viac platíš. Som zvedavý ako vysvetlí mladý Šimečka v EP opatrenie na potieranie pracovnej mobility. Touto progresívnou ideológiou v praxi budú paradoxne najviac postihnutí obyčajní ľudia práce. Presnejšie tí, ktorí za prácou musia dochádzať zo stredného a najmä východného Slovenska do Bratislavy. A tiež tí, čo jazdia na týždňovky ešte ďalej – do Rakúska alebo Česka.
Paradoxne si nabudení angažovaní progresívci kadia do vlastnej obývačky. Ján Remeta na stránke PS vysvetľuje, ako je to naozaj, lebo nápad na úrovni päť gramov bieleho dizajnu vzbudil rozruch verejnosti.
„PS/SPOLU sa určite nechystá od ľudí vyberať viac peňazí na daniach alebo odvodoch,“ obhajuje programový nápad ekonomický expert PS. Práve jeho vysvetlenie, že podporou zmeny daňového mixu a daní chcú motivovať ľudí „viac pracovať, investovať, viac sa starať o životné prostredie či svoje zdravie“, je schizofrenický oxymoron.
No povedzte človeku, čo zarába ako murár na stavbe, aby si kúpil nové, najlepšie elektrické auto, keď musí najskôr splatiť hypotéku. Typická predstava bratislavskej kaviarne... O živote a praxi zjavne títo teoretici a digitálni ľudkovia takmer nič nevedia. Veď väčšinu ich top straníckych lídrov tvoria aktivisti z prevažne politického tretieho sektora.
Progresívne Slovensko týmto opatrením v praxi poškodí ľudí práce, najmä manuálnej, ktorí chodia na starších autách – často v nich majú aj pracovné nástroje – za robotou stovky kilometrov. To oni najviac najazdia a keďže majú dlhé trasy, kúpili si dieselové autá, na ktoré zelení fanatici z Bruselu aj progresívci zo Slovenska kričia ako v stredoveku apage satanas. A tiež ľudia z okolia Bratislavy, ktorí denne prejazdia 30 km tam a späť. To je ročne asi 15 tisíc kilometrov len do zamestnania.
A tak je sporné nielen, kto je pokrokový, ale aj reálny a najmä pracovitý. Ibaže by si trubanovci osvojili bonmot Magdy Vaššáryovej, že „politici by mali ísť proti väčšine národa, ak chcú byť pre históriu štátnikmi“.
Teraz už lepšie chápeme aj Trubanove obavy o hystériu iných. Vrátane tých „robošov“, ktorí na rozdiel od neho chodia stovky kilometrov za prácou a on si o nich myslí, že je to špeciálna kasta ľudí. „...dáš mu robiť kachličky a on ťa o*ebe kde vidí, že sa dá...“ Nuž o chvíľu si to isté budeme hovoriť o politikoch z Progresívneho Slovenska. Ale len, ak im dovolíme, aby nás tiež „o*ebali“.
Vo voľbách a svojim programom.
Lebo negatívne javy aj svoje vízie Brusel aj slniečkári riešia zásadne len na chrbtoch obyčajných ľudí. Na veľký biznis, ani na nákladné autá, kamióny, či námorné prepravné lode, ktoré zanechávajú najväčšiu uhlíkovú stopu si nedovolia. Too big to fail – príliš veľké, aby to padlo. Starý liberálny a dnes už aj globálny slogan. Takže nič nové pod slnkom. Aj progresívny biznis je na 1.mieste.
(autor je analytik Inštitútu národnej politiky)