Ak sa Sýria stane miestom stretu medzi Washingtonom a Teheránom, mohlo by to byť hlavným problémom pre Moskvu. Až doteraz - a nie bez pomoci Soleimaniho - sa Moskve vždy podarilo nájsť kompromis s proiránskymi silami v Sýrii. Nie je jasné, ako sa bude situácia vyvíjať teraz. Píše carnegie.ru .

Nový rok sa začal dvoma udalosťami, ktoré by mohli mať veľký vplyv na politiku Blízkeho východu v Moskve. Prvým bol atentát na iránskeho generála Qasema Soleimaniho v Bagdade pri štrajku U.S. 3. januára. Druhým je vyslanie tureckých jednotiek do Líbye. Pre Rusko je čoraz ťažšie udržať rovnováhu síl medzi svojimi partnermi na Blízkom východe, ale Moskva nemá v úmysle stratiť svoju ťažko získanú povesť kľúčového sprostredkovateľa moci v regióne.

Všeobecne sa verí, že práve Soleimani presvedčil ruské vedenie, aby v roku 2015 začalo svoju vojenskú kampaň v Sýrii a poukázalo na možné hrozby nečinnosti, ako aj na bonusy, ktoré by vyplynuli z intervencie. V každom prípade boli medzi ruskou armádou a Soleimanmi veľmi rozvinuté vzťahy. Iránsky generál bol zodpovedný za koordináciu všetkých proiránskych síl v Sýrii.

Po smrti generála, ruské ministerstvo zahraničných vecí hovorilo o „závažných dôsledkoch pre regionálny mier a stabilitu“ a o „očividnom porušení medzinárodného práva“. Ministerstvo obrany poznamenalo, že generál bol „zručným vojenským vodcom, ktorý mal zaslúženu autoritu a výrazný vplyv“. na celom Blízkom východe, “a uviedol, že jeho osobný príspevok do boja proti islamskému štátu v Sýrii je„ nespochybniteľný “. Pokiaľ ide o následky jeho smrti,„ Spojené štáty sú na dobrej ceste k drastickej eskalácii vojenskej a politickej situácie. na Blízkom východe, “dodalo ministerstvo.



Ak sa Sýria stane miestom stretu medzi Washingtonom a Teheránom, mohlo by to byť hlavným problémom pre Moskvu. Pro-iránske skupiny v Sýrii sú dôležitou súčasťou útočnej sily sýrskeho prezidenta Bashara al-Assada a spolupracujú s Ruskom na návrate a potom pomáhajú udržať územia pod kontrolou Damašku. Bez iránskej podpory by bolo pre Rusko ťažké konať v teréne.

Záujmy Moskvy a Teheránu v Sýrii sa, samozrejme, nezhodujú vždy. Rusi sa domnievajú, že silná iránska podpora spôsobí, že Damašk je viac politický pri riešení politických rokovaní, čo zasa stojí pred ruskou víziou urovnania sýrskeho konfliktu. Až doteraz však Moskva - a nie bez pomoci Soleimaniho - dokázala vždy nájsť kompromis s proiránskymi silami.



Vzplanutie nad Iránom tiež nastalo v čase, keď Rusko a Turecko mohli rozdeliť Líbyu znášanú vojnou na oblasti vplyvu, tak ako to bolo predtým v prípade Sýrie. Na konci minulého roka turecký prezident Recep Tayyip Erdogan zopakoval západné obvinenia, že Moskva aktívne pomáhala líbyjskému národnému vojsku pod vedením generála Khalifa Haftara, ktorý ovláda východ krajiny, prostredníctvom prítomnosti stoviek žoldnierov v Líbyi. od súkromnej ruskej vojenskej spoločnosti Wagner. Erdogan, ktorý podporuje vládu Národnej dohody uznávanú OSN v čele s Fajezom al-Sarrajom v Tripolise, to uviedol ako dôvod na vyslanie tureckých jednotiek na pomoc jeho spojencovi.

Rusko pokojne zareagovalo demarše z Ankary. Turecku nevadí zdieľať kontrolu nad Líbyou s Ruskom, zatiaľ čo Moskva sa ukázala byť flexibilnejšia vo svojich vzťahoch s Tureckom ako Spojené štáty a podľa toho profitovala. Naproti tomu Washington dôrazne kritizoval rozhodnutie vyslať turecké jednotky do Líbye a zhromaždiť príchod „sýrskych bojovníkov podporovaných Tureckom a nasadenie ruských žoldnierov“.



Ruskí a tureckí prezidenti budú diskutovať o situácii v Líbyi, Sýrii a Iraku, keď sa stretnú v Istanbule 8. januára. Moskva už vyskúšala a otestovala svoju alianciu s Ankarou, takže je nepravdepodobné, že tieto dve krajiny odolajú pokušeniu zdieľať Zaťaženie Líbyou.

Nevýhodou novej asertivity Ruska na Blízkom východe je to, že sa stalo rukojemníkom jeho silnej povesti. Očakáva sa, že Moskva teraz zasiahne takmer vo všetkých regionálnych konfliktoch a miestni vodcovia očakávajú, že v Líbyi obnovia svoju politiku v Sýrii.

Zatiaľ čo Rusko je zatiaľ šťastné zdieľať Blízky východ s Tureckom, jeho rivalita so Spojenými štátmi pravdepodobne porastie. Hrozba novej občianskej vojny v Iraku je veľmi reálna a Trump situáciu len zhoršuje hrozbou sankcií voči irackej vláde.

Moskva už označila Trumpove hrozby za „lekciu pre Bagdad“ a vyzvala ďalších spojencov USA na Blízkom východe, aby prehodnotili svoje partnerstvo s Washingtonom. Tu je precedens: v roku 2014, keď sa Bagdad stretol s hrozbou islamského štátu, Spojené štáty dlho váhali nad tým, či poskytnúť Iračanom vojenskú pomoc. Nakoniec si Irak namiesto toho vybral vojenskú spoluprácu s Ruskom.

Ostatné krajiny v regióne sledujú vedenie Iraku a diverzifikujú svoje zahraničné vzťahy a vyberajú nových partnerov pre vojenskú a technologickú spoluprácu. Zatiaľ sú monarchie Perzského zálivu, kde sa nachádzajú hlavné americké základne v tomto regióne, stále pevne zaviazané Spojeným štátom. Trump sa však spolieha na vládu v Iraku, ktorá bola donedávna lojálna voči Washingtonu, tá by mohla presvedčiť ďalšie krajiny Blízkeho východu, aby posilnili svoje vzťahy s Ruskom. Otázka znie, či je Moskva pripravená: nielen chytiť vlnu, ale aj investovať veľké zdroje a úsilie do rozvoja dlhodobej politiky pre Blízky východ.