Tretia časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina tentokrát o Jadrových zbraniach. (

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. 

V decembri 2018 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestá, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

29. august - „Deň pravdy“...

Prezidentská sála Akadémie vied. Horné svetlo je zhasnuté. Osvietená je len obrazovka, na ktorej sa iba občas objavia fotografie a schémy.

Pod obrazovkou je šedovlasý muž. Jeho tvár osvecuje prenikavý lúč svetla. Akoby bola vytesaná z kameňa, sochár bol pritom štedrý a silný, akoby modeloval iba bohov a svätých.

Prednášajúci má jemný, ale silný hlas - taký mavajú operní speváci. Sálu zapĺňajú zvuky, slová sa vyslovujú zreteľne, akoby sa človek snažil vbiť každé z nich do histórie.

• Po celej krajine bolo vytvorené „biele súostrovie“, v ktorom ľudia žili lepšie, ako v mestách a obciach, dokonca lepšie než v Moskve. Žil som a pracoval v samotnom centre tohto súostrovia, dá sa povedať, jeho hlavnom meste - „v stratenom svete Charitona“.

Tvár rečníka osvecoval lúč svetla. Jeho oči sú zatvorené - profesor Aľtšuler takmer nič nevidí.

V tej chvíli mi pripomínal proroka, ktorý k nám zostúpil z minulosti. Z toho obdobia, ktoré ja nazývam „obdobím slepých orlov“.

Bolo to na Semipalatinskom polygóne. Po explózii sa vedci presunuli k epicentru. Sacharov uvidel na okraji cesty orla. Ten sa nezľakol, neodletel. Andrej Dmitrijevič zastavil auto, priblížil sa k vtákovi a až vtedy uvidel, že orol je slepý...

Toto je iba jedna stránka z viacdielnej histórie vytvorenia atómovej bomby. Niektoré z nich sa pokúsim pootvoriť.

História nemá alternatívy. Sami sa ich snažíme nájsť a odôvodniť. Na sympóziu „Ruská akadémia vied a prvá skúška domácich jadrových zbraní“ sa o to pokúsilo niekoľko ľudí. Diskusia bola veľmi rozsiahla: od osobných spomienok po pokusy určiť budúcnosť jadrových zbraní, teda, aj Ruska. Bez ohľadu na to, ako kriticky by sme nehodnotili minulosť našej krajiny, nemôžeme nepriznať: že práve vytvorenie jadrových zbraní určilo osud krajiny v druhej polovici dvadsiateho storočia, a teda, aj osud každého z nás, komu pripadlo žiť v tej dobe. A tak, krátke úryvky z vystúpení niektorých účastníkov sympózia...

Akademik Viktor Michajlov: "Všetko to začínalo skromne - v roku 1938 bola na Akadémii vied vytvorená Komisia pre atómové jadro. Potom začala vojna, vedenie krajiny sa však zaujímalo o aktuálny stav v tejto oblasti: držím v rukách Stalinov príkaz, ktorým nariadil Tatárskej Rade ľudových komisárov, aby od 15. októbra 1942 poskytla Akadémii vied ZSSR „miestnosť s rozlohou 500 metrov štvorcových na umiestnenie laboratória atómového jadra a bytové priestory pre 10 vedeckých spolupracovníkov“. Je zaujímavé, že tento Stalinov príkaz splnený nebol, pretože sa do toho „zamiešala“ rozviedka a situácia sa dramaticky zmenila... História A-bomby (atómovej bomby, pozn. red.) sa potom začala prudko rozvíjať. Udalosti boli natoľko rozsiahle a rôznorodé, že ich ani v hrubých črtách nie je možné opísať! Možno sa len čudovať, ako bol v krajine zničenou hroznou vojnou vytvorený vysokovýkonný jadrový priemysel, ktorý umožnil zachovať mier na tejto planéte do dnešného dňa. Dokonca je ťažké si predstaviť, čo by sa na planéte stalo, ak by mala monopol na atómové zbrane iba Amerika! Tieň explózií Hirošimy a Nagasaki sa rozprestiera nad ľudstvom...“

Akademik Vitalij Goľdanský: „Po 39-om roku bolo oveľa viac publikácií o uráne a odrazu sa všetko zastavilo... Nemusíte byť obzvlášť predvídaví, aby ste pochopili: že sa začalo s výrobou zbraní. Podľa môjho názoru je toto historické obdobie, interpretované veľmi jednostranne, vraj, sovietska spravodajská služba vykonala natoľko dobrú prácu, že fyzikom fakticky neostávalo nič iné, ako len „zostaviť bombu z nadobudnutých plánov“. Mňa, ale zaujíma niečo iné: prečo neexistujú žiadne údaje o práci západných spravodajských služieb? Vari naozaj „prepásli“ základnú prácu Charitona a Zeľdoviča? Prečo pracovali tak zle!?"

Akademik Lev Feoktistov:"My, jadroví vedci, si myslíme, že jedným z veľkých objavov bolo v 20. storočí osvojenie si jadrovej energie. Práca v tejto oblasti si vyžadovala plné nasadenie mnohých významných ľudí, obrovských kolektívov a celého radu krajín. Práve z tohto pohľadu je treba pristupovať k vytvoreniu atómovej bomby v ZSSR... Počas vojny si svetové spoločenstvo vytvorilo mimoriadne priateľský vzťah k Rusku kvôli jeho mnohopočetným obetiam a utrpeniam. Časť inteligencie v skutočnosti verila, že budujeme progresívnu spoločnosť. Mnoho vedcov stále malo pocit jednoty vedeckej komunity, bez ohľadu na hranice. A napokon, niektorí vedci boli presvedčení, že monopol v držbe jadrových zbraní narušuje rovnováhu síl a je zradou voči spojencovi – Rusku. Spojenectvo medzi Spojenými štátmi a Anglickom sa v záverečnej fáze tak aj nekonalo a to nielen preto, že, ako predpokladali Američania, výmena informácií nie je rovnocenná, ale aj kvôli obavám, že tajné informácie o jadrových zbraniach sa cez Anglicko dostanú do Sovietskeho zväzu. 

Tajné služby zjavne využili tieto nálady, aby mohli inflitrovať svoje kádre, získať spoľahlivú informáciu od agentúry, hoc niekedy bezcennú. Alarmujúce informácie prichádzajúce od rozviedky sa nedali ignorovať. Napriek ťažkému obdobiu, keď ani výsledok vojny nie je jasný a do víťazstva je ďaleko, sa do záležitostí týkajúcich sa bomby zapájajú najvyšší štátni úradníci: L. P. Berija, S. V. Kaftanov, M. G. Pervuchin, V. M. Molotov a aj J. V. Stalin... O I. V. Kurčatovovi často hovoria ako o zakladateľovi vedy a jadrového priemyslu. V tom je niečo nedopovedané. Kurčatov je predovšetkým vynikajúci vedec, ktorého krajina poverila veľkou misiou. Nie náhodou ešte v roku 1940 A. F. Ioffe navrhuje poveriť celé vedenie uránovej problematiky 38 ročnému I. V. Kurčatovovi „ako najlepšiemu znalcovi problému“.

Akademik Jevgenij Velichov: „Chcem podčiarknuť 1949 rok... Toto je kritický rok v histórii vedy a nášho štátu. Na chvíľu si predstavme, že by sa fyzikom nepodarilo odpáliť bombu!? Vari boli ochránení od chýb a zlyhaní? Myslím si, že Stalinov hnev by bol nemilosrdný a história našej krajiny a teda aj celej civilizácie by bola iná... Áno a my by sme sa nezhromaždili v tejto sale a nepokúsili by sme sa zhodnotiť význam skúšok našej prvej atómovej bomby“.

Člen-korešpondent Ruskej akadémie vied Vitalij Aduškin: „Objem materiálov a udalostí je obrovský. Mojím vedúcim bol Michail Alexandrovič Sadovský. Na polygóne strávil 10 mesiacov v roku. Prvá skúška na neho urobila najsilnejší dojem. Dvaja zamestnanci z tých, ktorí sa zúčastnili na týchto skúškach ešte pracujú v našom inštitúte. Sám som sa zaoberal podzemnou konštrukciou - niečím to pripomínalo „metro“. Nachádzala sa v epicentre explózie a bola úplne zničená... Potom som sa začal zaoberať tzv. „tepelnou vrstvou“ jadrovej explózie. Je to mimoriadne zvláštny úkaz, ktorý umožňuje určiť vplyv explózií na prírodné prostredie. Zvlášť silne ho “rozkolíšu” explózie vo vysokých nadmorských výškach. Ich vplyvom sa zaoberala špeciálna sekcia Inštitútu fyziky Zeme... Po nejakej dobe som odišiel pracovať na Novú Zem. 

....Boli tam explózie do 2-3-4 megaton, pozorovali sme tam (a teda aj skúmali) množstvo unikátnych javov. Napríklad, svetelné záblesky v epicentre explózie na povrchu sme nazývali „svetelnými čiarami“. Tieto svojrázne útvary výškou 20 - 25 metrov sme pozorovali pravidelne... A od roku 1954 sa ako veda objavila „seizmológia explózie“. Seizmické vlny sa šíria po zemeguli rovnako voľne, ako aj zvieratá. Takéto vlny sú dôležitým nástrojom monitorovania a sledovania jadrových skúšok. Vznikol taký pojem ako „seizmická bezpečnosť“. Veď niekedy vznikli škody na vzdialenosť viac ako 100 kilometrov, a tento „zvláštny“ jav bolo treba skúmať. Neskôr sa naša práca hodila pri uskutočnení mierových jadrových výbuchov... A teraz skúmame jadro Zeme. Takmer všetci geofyzici z popredných krajín sú touto úlohou uchvátení... Prečo to všetko hovorím? Chcem zdôrazniť, že všetky mnou uvedené oblasti sa vo vede objavili po skúške atómovej bomby v roku 1949“.

Akademik Jurij Izraeľ: „Chcem poznamenať, že po Hirošime a Nagasaki a taktiež po výbuchu našej bomby v auguste 1949 sa Zem stala inou - rádioaktívnou...“

Riaditeľ Federálneho jadrového centra "Arzamas-16" Radij Iľkajev: "Bez rozvoja fundamentálnej vedy by nebolo možné vytvoriť jadrové zbrane. Vedenie krajiny prijímalo rozumné rozhodnutia: vytvárali sa inštitúty a vedecké centrá. Koniec koncov, šlo o budúcnosť a našou úlohou bolo na ňu uprene hľadieť. Ak veda nemá budúcnosť, tak ju nemá obrana a nemá ju ani Rusko. Politológovia tvrdia: do roku 2015 sa zavŕši prezbrojenie armády na Západe na základe najnovších technológií. A oni sa môžu objaviť, len s rozvojom vedy - znamená to, že už dnes je potrebné na to myslieť. Pokiaľ máme príležitosť. Vždy sme museli konkurovať vysokovýkonným americkým zariadeniam. Zostrojili ich, pretože krajina je bohatá. My sme potrebovali dosiahnuť rovnaké výsledky, ale lacnejšie... A takmer vždy sa nám to darilo. Ba čo viac, v mnohých oblastiach sme napredovali. Teraz vykonávame sériu experimentov s názvom „Kapica“, na ktorých sa zúčastňujú naši kolegovia z USA, pretože takéto výsledky oni dosiahnuť nemôžu... Ešte jeden príklad. Hovoríme o termonukleárnych výskumoch. Ak nám poskytnú desaťkrát menej peňazí, v porovnaní s tými, ktoré sa prideľujú na medzinárodný termonukleárny reaktor ITER, tak odborníci Arzamasu-16 zapália fúznu plazmu. Máme na to také zariadenia... Chcem povedať, že vytvorenie a vývoj jadrových zbraní definoval mnohé oblasti v modernej vede, v ktorých sú naši vedci a odborníci stále lídrami“. 

Georgij Rykovanov, riaditeľ Federálneho jadrového centra Čeľjabinsk-70: „Často spomíname na našich otcov-zakladateľov K. I. Ščelkina a E. I. Zababachina, ktorých myšlienky sa v našom jadrovom centre realizujú dodnes. Boli to vynikajúci vedci, skvelí ľudia. A keď hovoríme o jednote fundamentálnej vedy v Rusku a jej jadrových komplexoch, tak si predovšetkým musíme všímať osudy veľkých vedcov, ktorí u nás žili a pracovali...“

...História vytvorenia jadrových zbraní v ZSSR sa doteraz skladala zo spomienok účastníkov „Atómového projektu“, a preto bol obraz neúplný, bolo až príliš veľa „bielych miest“, pretože nielen ľudská pamäť je selektívna. Bolo to však aj kvôli úplnému utajeniu, ktoré obkolesovalo tvorcov jadrových zbraní a podniky spojené s touto problematikou. Len nedávno sa začalo mierne zdvíhať rúško utajenia, a súvisí to s tým, že sa začali zverejňovať dokumenty a materiály, ktoré ležali dobré pol storočie v super tajných archívoch. Oboznámenie sa s dokumentami nám umožní predstaviť si lepšie to miesto, ktoré zastávali ľudia, ich spomienky a spomienky na nich v histórii.