Komentár Dmitrija Sedova (Fond strategickej kultúry)

Niektoré európske krajiny NATO prehodnocujú svoju vojenskú prítomnosť v Iraku. Pri rozhodovaní ich ale zväzuje „duch atlantizmu“.

Po americkom atentáte na generála Kásema Solejmáního a odvetných útokoch Iránu na americké základne v Iraku sú európski lídri značne zmätení.

Na jednej strane sa obávajú stupňovania iránsko-amerického konfliktu. Na druhej strane slabé právomoci v rámci NATO im nedávajú priestor zastaviť nebezpečné dobrodružstvo prezidenta USA. Európski vodcovia nie sú schopní situáciu ovplyvniť. Washington jednoducho neberie ich názor do úvahy. Vďaka „atlantickej solidarite“ Európa mlčí o tom, o čom hovorí celý svet.

Americký vládny úradník, ktorý chce zostať anonymný, deň po atentáte povedal pre New York Times, že spravodajská služba NSA zachytila rozhovor Ajatolláha Alího Chameneího so Solejmáním. A nenašla v ňom žiadne plány, ktoré by usvedčovali generála z prípravy útokov na americké ciele.

Západné médiá si však túto informáciu „nevšimli“. A naďalej rozširovali Trumpov tweet: „Prijali sme opatrenia na zastavenie vojny“. A tiež vyhlásenie Mika Pompea, že Solejmání pripravoval „útok na americké záujmy“. A keď sa jeden z novinárov na brífingu ministerstva zahraničných vecí pokúsil opýtať na dôkazy tejto verzie, moderátor na neho zaútočil slovami: „Musíme vysvetľovať, prečo to robíme?!“

Dňa 5. januára iracký parlament rozhodol o stiahnutí amerických vojsk z krajiny do jedného roka. Trump však v ten istý deň neprišiel s ničím lepším ako s oznámením, že USA držia na muške 52 iránskych cieľov. Vrátane takých, ktoré sú dôležité pre samotnú iránsku kultúru. Európski vodcovia sa k tomu neodvážili vyjadriť.

Teraz Dánsko, Poľsko, Lotyšsko aj Fínsko prehodnocujú formu svojej účasti na americkom dobrodružstve v Iraku. Je zjavné, že ich gesto je symbolické. Keďže taký poľský kontingent v Iraku pozostáva z 268 vojakov. A napríklad lotyšský iba z 6.

Mierne povedané, je veľmi prekvapivé, ak na mimoriadnom zasadnutí Rady NATO 6. januára členovia adresovali odporúčanie na zastavenie pokusov o stupňovanie násilia práve Teheránu. Šéfka Európskej komisie Ursula von der Leyenová ako bývalá ministerka obrany Nemecka navyše „múdro“ uistila o „pripravenosti podporiť tých, ktorí zostávajú v tomto konflikte pokojní a umiernení". Koho mala na mysli, nebolo celkom jasné. Treba len veriť, že nie vrahov generála Solejmáního.

Dňa 11. januára majú Angela Merkelová a Heiko Maas priletieť do Moskvy na stretnutie s Vladimírom Putinom. Pravdepodobne dúfajú, že ruský vodca podporí „jednotný Západ“ v napätom vzťahu s Teheránom.

Skoro ráno 8. januára Irán počas operácie „Mučeník Solejmání“ zaútočil na dva americké ciele v Iraku. Vrátane leteckej základne Ain al Asad na západe krajiny. Iránska strana informovala, že bolo zabitých viac ako 80 amerických vojakov a približne 200 bolo zranených. Vo Washingtone popierajú akékoľvek škody na amerických vojenských zariadeniach. Americký prezident chvíľu mlčal, potom prehovoril. Uviedol, že v dôsledku týchto útokov nebol nikto zranený a škoda bola minimálna. A ako vždy sa pochválil: „Zdá sa, že Irán ustúpil“.

Trump pritom vyzeral dosť zničene. A o 52 iránskych cieľoch „na muške“ už nepadlo ani slovo. O niekoľko hodín neskôr sa na internete objavili satelitné snímky súkromnej spoločnosti Planet.

Fotografie potvrdili, že americké základne v Iraku utrpeli značné škody. Či útok spôsobil i ľudské obete, z nich nie je viditeľné. Hangáre a iné obslužné priestory boli ale vážne poškodené.

V Takýchto prípadoch sa na Západe vždy koná bombastická tlačová konferencia. Zvolávajú na ňu mnoho zástupcov médií. Tento raz nič. Európania sa preto právom pýtajú.

Aj keby Iránci zveličili efekt raketového úderu, prečo vôbec „najmocnejšia armáda na svete“ dovolila útoky na svoje základne?

Ak sa Iránci nebáli odvety, ktorú prisľúbil Trump, ktorá mala byť „bezpríkladne tvrdá a hrozná“, a predsa zaútočili na americké zariadenia, prečo americká administratíva takúto drzosť stále nekomentuje? Do akej miery berú vážne vo Washingtone varovanie Teheránu, že je pripravený zaútočiť na ďalších 104 cieľov. Nielen proti USA, ale i ich spojencom.

Čo by teda vlastne mali v tejto situácii robiť „verní atlantisti“, teda vodcovia európskych vlád NATO? Verejnosť ich krajín od nich totiž očakáva vysvetlenie situácie.

Jedine britský predseda vlády Boris Johnson v tom má jasno. Je pripravený na Irán zaútočiť. Hoci sú európske krajiny NATO zviazané „atlantickou solidaritou“, nič im nebráni požadovať od Washingtonu podrobné informácie o vzťahoch USA s Iránom. Európski vodcovia ale mlčia. Zrejme ich zhypnotizovala chiméra „atlantizmu“.

Svojho času Winston Churchill povedal: „Žijeme v dobe veľkých udalostí a malých ľudí“. A jeho slová vlastne preložil do našej doby nemecký Die Zeit. Článok zo 6. januára mal totiž názov „Čas diletantov“.