Komentár Leonida Savina (Fond strategickej kultúry)

Vo svete dochádza pomaly ale iste k zmenám.

Keď USA v roku 2003 začali vojenské dobrodružstvo v Iraku, mnoho západných analytikov predpovedalo, že americká agresia povedie k prehodnoteniu medzinárodnej politiky a šíreniu myšlienky mnohopolárnosti.

Noviny Asian Times, kritizujúc akcie USA na Strednom východe, uviedli, že „táto vojna je dosť podobná rakovinovým bunkám a podkope americký nový imperializmus".

Immanuel Wallerstein, ktorý považoval invázia do Iraku za vážnu chybu administratívy George W. Busha, videl v úpadku americkej moci závažnejšie dôvody. Spájal ich so zmenou štruktúry toho, čo nazval svetový systém.

Bývalý člen amerického senátneho výboru pre zahraničné vzťahy Clifford Kirakofe Jr. povedal, že invázia do Iraku narušila kontinuitu politiky USA v medzinárodných záležitostiach. John Basset Moore, jedna z uznávaných autorít v oblasti medzinárodných vzťahov, ešte na začiatku dvadsiateho storočia napísal: „Americkí štátnici by mali hľadať spôsoby, ako regulovať vzťahy medzi národmi na základe zákona. A to nielen v rámci ochrany slabých pred silnými. Ale mali by tiež nájsť spôsob, ako zabezpečiť mier pre celý svet“.

Bush ale použil v Iraku silový koncept „Machtpolitik“ spojovaný s nacistickým Nemeckom. Čo spôsobilo nebezpečnú nerovnováhu vo svetovej politike. Preto boli americkí neokonzervatívci, medzi nimi i bývalý poradca Donalda Trumpa John Bolton, porovnávaní s nacistami.

Najvýznamnejším v roku 2003 bolo rozhodnutie európskych spojencov USA, okrem Veľkej Británie. Tí odmietli podporiť americkú agresiu proti Iraku. Francúzsko a Nemecko stáli toho času v čele vtedajšieho európskeho odporu.

Rusko bolo prirodzene proti ozbrojeným zásahom USA. Tie postupne priniesli milióny obetí a pomohli vytvoriť neslávny projekt teroristického „islamského štátu“. Ten je v Rusku zakázaný.

Vo februári 2003 Vladimír Putin v rozhovore pre jeden francúzsky televízny kanál v komentári k irackej kríze povedal: „Ak chceme, aby bol svet predvídateľnejší a teda bezpečnejší, musí byť mnohopolárny. A všetci účastníci medzinárodných vzťahov sa musia držať určitých pravidiel. A tiež dodržiavať konkrétne normy medzinárodného práva“.

Teraz USA zabili dôležitého iránskeho generála Qasema Soleimaniho. Niektorí v Amerike to označujú ako Trumpovu osudovú chybu. A že sa nechal zneužiť „jastrabmi“, ktorí nenávidia Irán. Iní sa zasa domnievajú, že ide o cielenú provokáciu. Tú mala v záujme Izraela zorganizovať časť amerického vedenia. Existujú aj iné doslova konšpiračné teórie.

Ťažko odhadnúť vývoj ďalších udalostí. Môže ísť o obmedzený ozbrojený konflikt a zosilnenie protiamerickej partizánskej vojny v Iraku. Do úvahy prichádza dokonca i hrozba tretej svetovej vojny. Dopady možných dôsledkov atentátu na generála Soleimaniho budú závisieť od spôsobu iránskej reakcie. Rátať treba aj s jeho spojencami vrátane siete Hizballáhu v Libanone, Sýrii a Iraku.

V situácii, keď samotní Američania démonizovali svoj „Nový svetový poriadok“ v Iraku, objavujú sa mnohé náznaky, že vo svete sa začal rozhodnejší pokrok smerom k mnohopolárnemu usporiadaniu.

Početné protesty proti vojne s Iránom a prejavy amerických politikov odsudzujúce politickú vraždu hovoria o novej vlne politickej krízy v USA.

Ruský prezident Vladimír Putin uskutočnil 7. januára v rámci zhoršenia situácie na Blízkom východe neohlásenú návštevu Damašku. Nasledujúci deň, keď sa Putin zúčastnil na slávnostnom uvedení plynovodu TurkStream do prevádzky v Istanbule, rokoval s tureckým prezidentom.

A 11. januára príde Angela Merkelová, aby prediskutovala problémy, ktoré sa objavili v medzinárodných vzťahoch, nie do Washingtonu, ale do Moskvy.

Iracký parlament medzitým hlasoval za stiahnutie amerických jednotiek z krajiny. A tiež za vyšetrovanie cieleného zabíjania obyvateľov Iraku a Iránu Američanmi. Možno očakávať, že iniciatívu irackých poslancov oficiálne podporí niekoľko ďalších krajín.

V Iraku sa oblasť Kurdistanu stáva čoraz dôležitejším faktorom. Po Trumpovom rozkaze zabiť generála Sulejmáního nebude použitie Erbilu ako základne až také jednoduché ako predtým. Je nepravdepodobné, že by v tomto Washington uspel.

Iránska strana urobila dôležité politické rozhodnutie. Definitívne odstúpila od dohody o jadrovej energii. Irán už teda nemá žiadne obmedzenia týkajúce sa jadrového programu.

Pakistan oficiálne vyhlásil, že neposkytne svoje územie ani pomoc USA alebo iným krajinám na vojenské operácie proti akémukoľvek inému štátu. Katar rovnako odmietol možnosť použitia svojho územia.

USA sa obrátili na krajiny NATO s prosbou o podporu. Stretnutie euroatlantických spojencov na vysokej úrovni je naplánované na 14. januára. Avšak vzhľadom na správanie sa Trumpa k partnerom NATO, teraz ho ich prípadná podpora vyjde oveľa drahšie. Jednu z hlavných úloh zohrá Turecko. Keďže Ankara neposkytla Washingtonu podporu ani v roku 2003, je šanca, že to urobí teraz, ešte menšia.

USA sú zároveň pod tlakom aj v Afganistane a ďalších krajinách. Kde ich prítomnosť už dlho vyvoláva nespokojnosť medzi obyvateľstvom.

Po úspešnom útoku somálskej skupiny al-Šabaab na základňu amerických vzdušných síl v Keni, kde boli zabití traja Američania, hrobovo mlčí inak výrečný Trumpov účet na Twitteri. Neozvalo sa ani Ministerstvo zahraničných vecí USA. Ako keby nezahynuli občania USA. A navyše v dôsledku teroristického útoku. USA vysvetľujú svoju prítomnosť v Africkom rohu bojom proti terorizmu. Zároveň však umožnili bojovníkom zo susedného Somálska preniknúť do Kene. A dokonca zničiť šesť lietadiel. Vrátane ľahkého prieskumného turbovrtuľového lietadla špeciálnych operačných síl vybaveného senzormi. Ani nasadenie modernej špeciálnej techniky a práca amerických spravodajských síl nedokázali útoku v Keni zabrániť.

Všetky tieto udalosti sú v konečnom dôsledku spojené s vývojom udalostí na Blízkom východe. A ich východiskovým bodom je zabitie Sulejmáního.