Druhá časť pokračovania seriálu Od Stalina po Putina tentokrát o Jadrových zbraniach. (

Fragmenty histórie v monografiách a dokumentoch

Pred 70 rokmi, 29. augusta 1949, bola testovaná prvá sovietska atómová bomba. Táto udalosť radikálne zmenila chod ľudskej civilizácie. V decembri 2018 sa triumfálny let Avangardu, úplne novej jadrovej zbrane, stal akýmsi koncom “Atómového projektu ZSSR a Ruska”.

Základné dielo nášho autora, spisovateľa Vladimíra Gubareva, „Jadrové zbrane: od Stalina po Putina“, hovorí o neľahkej ceste vedúcej medzi týmito udalosťami. Autor sa stretával s veľkými vedcami, býval v uzavretých mestách, zúčastňoval sa jedinečných experimentov a pokusov. Mnohé stránky „Atómového projektu“ sa odkrývajú po prvýkrát. Časti tejto jedinečnej knihy ponúka čitateľovi "Pravda.Ru".

Do označenia „Tajné“

Po prvýkrát sa slovo „tajné“ objavilo na dokumentoch, ktoré sa týkali uránovej problematiky tesne pred samotnou vojnou. J. B. Zeľdovič a J. B. Chariton nestihli publikovať svoj druhý článok - bol utajený a podarilo sa im ho zverejniť až po polstoročí... Je zvláštne, že nápis „Tajné“ bol na materiáloch súvisiacich s prieskumom uránu v Strednej Ázii. Potom utajenosť narastá: objavujú sa označenia „Prísne tajné“ a „Osobitného významu“. Existujú a platia dodnes.

Všetko, čo súviselo s vytvorením nových typov zbraní bolo zahalené veľkým tajomstvom aj v Amerike. Vzniká celý systém utajenia, ktorým je takmer nemožné predrať sa. Sovietskej spravodajskej službe sa to však darí a do Moskvy putujú vcelku podrobné materiály popisujúce priebeh prác na výrobe atómovej bomby. Avšak rozviedka ešte musí zohrať svoju úlohu, keď sa všetky ňou vydobité materiály začnú dostávať do rúk Igora Vasilieviča Kurčatova. Medzitým sa udalosti vyvíjajú normálne a ich sled pripomína detektívny román so vzrušujúcim námetom.

Takmer všetky materiály a dokumenty začínajú byť známe len teraz vďaka odtajneným materiálom „Atómového projektu ZSSR“. Mýty a legendy miznú do úzadia a my sa postupne zbavujeme ilúzií a máme možnosť pozrieť sa dejinám do tváre.

Z listu z 5. marca 1938 vedeckých pracovníkov adresovanom predsedovi Rady ľudových komisárov ZSSR V. M. Molotovovi:

„Za posledné roky sa výskum v oblasti atómového jadra vyvíjal veľmi intenzívne.Štúdium atómového jadra je sa stalo jedným z ústredných problémov prírodných vied. V krátkom časovom období boli uskutočnené mimoriadne dôležité objavy: boli objavené nové častice - neutróny a pozitróny, dosiahnutá umelá transformácia prvkov. Tieto a mnohé ďalšie veľké objavy viedli k zásadne novým predstavám o štruktúre hmoty, ktoré majú výlučne vedecký význam... Rozvoj prác v oblasti jadrovej fyziky v Zväze už získal veľkú podporu vlády. V hlavných inštitútoch krajiny bol zriadený celý rad jadrových laboratórií: jadrové laboratóriá v Leningradskom fyzikálno-technickom inštitúte, taktiež laboratóriá na Ukrajinskom fyzikálno-technickom ústave a Fyzikálnom ústave Akadémie vied ZSSR, rovnako boli posilnené laboratória Rádiového inštitútu.

Niektorým z nich poskytli veľké množstvo finančných prostriedkov na vytvorenie veľmi zložitej a nákladnej technickej základne. Takáto základňa v podobe vysokonapäťového generátora s gramom rádia je k dispozícii na Ukrajinskom fyzikálno-technologickom ústave a Fyzikálny ústav Akadémie vied ZSSR má na svoju vedeckú prácu tiež gram rádia.

Predsa len technická základňa, ktorú máme teraz, kvantitatívne aj kvalitatívne výrazne zaostáva za tým, čím disponujú kapitalistické štáty, najmä Amerika“.

Ďalej vedci (spomedzi, ktorých list podpísali A. Ioffe, I. Kurčatov, A. Alichanov, D. Skobeľcyn, L. Arcimovič a ďalších) žiadajú poskytnúť Leningradskému fyzikálno-technickému inštitútu dva gramy rádia „na dočasné použitie“ a urýchliť tempo prác na výstavbe cyklotrónu.

V tom čase ZSSR dostávalo iba 10-15 gramov čistého rádia. Používal sa nielen vo fyzikálnych laboratóriách, ale aj v medicíne, letectve, detekcii chýb gama žiarenia. Takže „dva gramy“ – je veľké množstvo... Nie je náhoda, že rezolúcia V. M. Molotova: „Čo mám odpovedať?“ bola rozposlaná na niekoľko rezortov.

Pokiaľ viem, výzva vedcov zmizla spolu so S. V. Kosiorom, ktorý bol čoskoro zatknutý a zastrelený.

Vedci sú však aj ďalej neodbytní a naliehajú na vládu. 17. júna, hoci odpoveď od Molotova ešte nedostali, sa na zasadnutí komisie k návrhu cyklotrónu Leningradského fyzikálno-technického inštitútu (LFTI) prijíma takéto rozhodnutie:

Prerokovali sme: 1. O principiálnej potrebe mať v Sovietskom zväze veľký cyklotrón Lawrence.

Uzniesli sme sa:  1. Uznávame, že výstavba výkonného cyklotrónu na získanie častíc s veľkou energiou je pre rozvoj prác v oblasti fyziky atómového jadra absolútne nevyhnutná“.

Správu o situácii s cyklotrónmi vo svete vypracoval profesor Kapica. A projektanti cyklotrónu profesori Alichanov a Kurčatov ubezpečili, že dokážu zdvojnásobiť lineárnu škálu zariadenia.

Rýchla reakcia zo strany vlády, ale nenasledovala. Veľmi dobre si tam uvedomovali, že medzi fyzikmi je veľa takých, ktorí majú pochybnosti o dôležitosti nových objavov. Diskusia o týchto problémoch prebiehala v ZSSR už niekoľko rokov a slávni vedci boli naladení veľmi pesimisticky ohľadne budúcnosti jadrovej fyziky. Svedčí o tom najmä marcové zasadnutie Akadémie vied ZSSR v roku 1936, kedy vznikol spor okolo správy „Problém atómového jadra“, ktorú predložil I. E. Tamm. Oponentom bol slávny profesor L. V. Mysovský, ktorý povedal:

„Keď dokážeme napísať vzorce tých jadrových reakcií, ktoré sú v súčasnosti presnejšie stanovené (je ich asi 150), potom musíme povedať, že skutočné využitie pohára vody ako zásobníka jadrovej energie, ktorá sa v tomto pohári nachádza, sa zdá sa byť nemožnou a v podstate neuveriteľnou. V podstate to, ale ľutovať nemusíme. V tej dobe, keď boli naše predstavy o jadrových reakciách naivné, sa logicky a správne dospelo k záveru, že niekto z neopatrných fyzikov-rádiológov by mohol vyhodiť svet do povetria, ak by jadrové reakcie mohli prúdiť samovoľne. Ak by sme ich naozaj mohli prinútiť prúdiť tak, ako prúdia vo vnútri hviezd, potom by takýto stav predstavoval veľké nebezpečenstvo. V skutočnosti sme od toho  uchránený..."

Prečo sa konzervatívci nestávajú prorokmi? Profesor Mysovský mohol vojsť do dejín ako človek, ktorý predpovedal „atómový vek“, ale úlet jeho fantázie poslúžil popieraniu... Ako často aj my robíme takéto chyby!

Mimochodom, obraz s „pohárom vody“ ako zdrojom obrovskej energie sa stal čítankovým a dnes má rovnakú popularitu, ako aj v tridsiatych rokoch.

Na tomto zasadnutí profesorovi Mysovskému oponoval profesor Tamm, ktorý napríklad poznamenal:

"Povedal by som, že myšlienka o tom, že využívanie jadrovej energie je otázkou piatich alebo desiatich rokov, je skutočne naivná. Stojí pred nami obrovská, kolosálna práca, nevidím však žiadny dôvod pochybovať o tom, že skôr alebo neskôr sa problém využívania jadrovej energie vyrieši". Môže byť, že na ceste k jej vyriešeniu sa vyskytnú, samozrejme, aj neprekonateľné ťažkosti, nemyslím si však, že súhrn našich terajších poznatkov by na existenciu takýchto neprekonateľných ťažkostí poukazoval...“

Bol to práve Igor Evgenievič Tamm so svojimi spolupracovníkmi, medzi ktorými bude aj mladý Andrej Dmitrievič Sacharov, ktorí museli prekonať tie isté „neprekonateľné ťažkosti“, aby výrobili termonukleárnu bombu. Stane sa tak práve o tých desať rokov...

Jeseň roku 1938 sa vyznačovala víťazstvom tých, kto venoval osobitnú pozornosť novému smeru vo fyzike. 25. novembra bola prijatá rezolúcia Prezídia Akadémie vied ZSSR „O organizácii prác pre výskum atómového jadra na Akadémii vied“. Akademik S. I. Vavilov sa stal predsedom stálej komisie pre atómové jadro, ktorej členmi boli A. F. Ioffe, I. M. Frank, A. I. Alichanov, I. V. Kurčatov, V. I. Veksler a zástupca Ukrajinského fyzikálno-technického ústavu.

Pokiaľ prebiehali diskusie, korešpondencia, stretnutia a konferencie na sekretariát „súdruha Stalina“ sa obrátili dvaja Američania. Jeden navrhol stroj na stavbu stien a druhý metódu na výrobu energie zo vzduchu. List sa dostal do rúk samotného vodcu, ten nariadil starostlivo preštudovať návrhy „priateľov“.

Akademici museli pripraviť podrobnú záverečnú správu a predložiť ju Ústrednému výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu. Uvádzalo sa v nej:

„Návrh Henryho Moreyho o metóde získavania energie zo vzduchu na priemyselné účely je podľa akademika Wintera neseriózny, nakoľko problematikou rozkladu atómu sa u nás v Zväze zaoberajú akademik Ioffe a niekoľko inštitútov, a tiež poprední fyzici vo svete...“

O liste a návrhu Američana „rozložiť atóm“ sa v Akadémii všeobecne vedelo a odvtedy Igor Vasilievič Kurčatov a jeho najbližší spolupracovníci často žartovali, že „ich hlavnou činnosťou je rozklad atómu, a to im prináša veľké potešenie“.

Potvrdenie autorských práv č. 6353 s.

Na tomto dokumente stojí dátum „17. október 1940“ a vedľa je rukou dopísané „Tajné“. Nápis sa objavil až po piatich rokoch, presnejšie - po 15. decembri 1945, keď v ZSSR práce na A-bombe (atómovej bombe, pozn. red.) začali naberať šialené obrátky a jadrový tieň Hirošimy a Nagasaki sa už zdvihol nad svetom. Zástupca ľudového komisára pre muníciu V. A. Machnev označil materiály za tajné a nariadil, aby mu z Patentového úradu Ľudového komisariátu obrany ZSSR poslali všetky žiadosti na vynálezy a pripomienky k nim, tak alebo inak súvisiace s „atómovou témou“. Medzi nimi bola aj žiadosť o autorské práva na vynález V. A. Maslova a V. S. Špinelja „O využití uránu ako výbušnej a jedovatej látky“. 7. decembra 1946 vydalo patentové oddelenie Ministerstva obrany autorom „nepodliehajúce zverejneniu osvedčenie o autorských právach, zaregistrované na Patentovom úrade pri Výbore pre štátne plánovanie Rady ministrov ZSSR pod č. 6353s“.

Šesť rokov ako bola „vynájdená“ atómová bomba, ale úradníci tomu nemohli uveriť!

Na jeseň roku 1940 zaslali dvaja kandidáti fyzikálno-matematických vied, zamestnanci Fyzikálno-technického vedecko-výskumného ústavu Akadémie vied Ukrajinskej SSR V. Maslov a V. Špineľ, svoju žiadosť na Patentový úrad Ľudového komisariátu obrany ZSSR. V nej dostatočne detailne opisovali schému A-bomby. Posúďte sami: tu sú úryvky z tejto žiadosti:

„Na základe posledných údajov z fyziky vieme, že v dostatočne veľkých množstvách uránu (konkrétne v tom prípade, keď je veľkosť bloku uránu oveľa väčšia ako voľná dráha neutrónov v ňom), môže dôjsť k explózii, nesmierne deštrukčnej sily. Ide o proces, v ktorom extrémne rýchlo vzniká reťazová reakcia rozpadu jadier uránu, pri ktorom sa uvolňuje obrovské množstvo energie (je miliónkrát väčšie ako energia uvoľnená pri chemických reakciách obyčajných výbuchov)...

Ďalej ukazuje, že vyvolať explóziu v uráne je možné a popisuje, akým spôsobom... Problém so vznikom explózie v uráne sa redukuje na to, aby sa vytvorila v krátkom čase masa uránu v množstve, ktoré bude výrazne prevyšovať kritický stav.

Navrhujeme to uskutočniť takýmto spôsobom, nádoba sa naplní uránom, oddeleného nepriepustnými pre neutróny priečkami takým spôsobom, aby sa v každom oddelenom izolovanom objeme - sekcii - pojalo množstvo uránu, ktorého úroveň nie je kritická. Po naplnení takejto nádoby dôjde pri explodovaniu stien, v dôsledku čoho sa zvýši množstvo uránu na nadkritickú úroveň. To povedie k okamžitej explózii uránu. Na priečky môžu byť použité výbušniny, ako je acetylid strieborný. Podobné zlúčeniny nevytvárajú produkty v plynnom skupenstve. Preto ich explodovanie povedie k odpareniu stien bez toho, aby došlo k rozptýleniu uránu.

Ako príklad implementácie takéhoto princípu môže poslúžiť nasledujúca konštrukcia. Uránová bomba môže predstavovať guľu, ktorá je vo vnútri rozdelená na pyramidové sektory, vrcholmi, ktorých je stred gule a základňou - jej povrch. Tieto sektory - kamery môžu pojať iba také množstvo uránu, ktoré je o niečo menšie kritického. Steny komôr musia byť duté a musia obsahovať vodu, alebo aspoň nejakú inú látku obsahujúcu vodu (napríklad parafín atď.) Povrch stien musí byť pokrytý výbušnou látkou obsahujúcou kadmium, ortuť alebo bór, t. j. prvky, ktoré výrazne pohlcujú zadržané vodnou vrstvou neutróny (napríklad acetylenit kadmia). Prítomnosť týchto látok, dokonca aj v malom množstve, znemožňuje spolu s vodnou vrstvou preniknúť neutrónom z jednej komory do druhej a neumožní vznik reťazovej reakcie v guli. V požadovanom okamihu, s pomocou nejakého iného mechanizmu môže v strede gule dôjsť k explózii medzivrstiev..."

Autori vynálezu celkom presne opisujú výbuch uránovej bomby, dokonca, strašné následky jej použitia! Pripomínam, že je ešte len rok 1940 a o A-bombe ešte nepremyšľajú ani najvýznamnejšie „umy“ – vo fyzike, len rýchlo napredujú a vykopávajú jedny tajné dvere za druhými.

A dvaja vynálezcovia z Charkova pokračujú:

"Pokiaľ ide o explóziu uránu, okrem kolosálnej deštruktívnej sily (výroba uránovej bomby postačujúca na zničenie takých miest, ako je Londýn alebo Berlín, samozrejme nebude problémom), je potrebné poukázať na ešte jednu mimoriadne dôležitú osobitosť. Produktami explózie uránovej bomby sú rádioaktívne látky. Ich jedovaté vlastnosti sú tisíckrát silnejšie ako najsilnejšie jedy. Preto, je treba mať na zreteli, že nejaký čas po výbuchu ešte existujú v plynnom médiu, rozletia sa do okruhu kolosálnych rozmerov, zachovávajúc si svoje vlastnosti pomerne dlho (niekoľko hodín a niektoré dokonca aj dni a týždne), je ťažké povedať aká z osobitostí (kolosálna deštrukčná sila alebo jedovaté vlastnosti) uránových explózií je viac lákavá pre vojenské účely“.

Žiadosť V. Maslova a V. Špinelja natoľko presne popisuje samotnú jadrovú explóziu aj jej dôsledky, že to neúmyselne vyvoláva údiv: nebodaj už v roku 1940 bolo všetko zrejmé! Tak sa to však javí len z dnešného pohľadu – veď my už vieme, ako a kedy bola A-bomba vytvorená a testovaná. V dávnych 40-tych rokoch sa všetko zdalo byť iné a dokonca aj akademik Chlopin, podporovateľ a odborník na jadrovú fyziku, vo svojom závere uvádza: „ohľadne prvej žiadosti je potrebné povedať, že v súčasnosti nemá reálny základ. Okrem toho, je v nej vlastne veľa fantastiky“.

Ale V. A. Maslov sa nevzdáva - nesúhlasí s názorom popredných vedcov a trvá na svojom. Teraz sa už obracia na „Ľudového komisára obrany ZSSR Hrdinu a maršála Sovietskeho zväzu súdruha Timošenka“. Vo svojom liste uvádza:

„Vedecká stránka problému je teraz v takej fáze, že nám umožní posunúť sa k urýchlenej realizácii prác smerujúcich k praktickému využitiu energie uránu. Pre dosiahnutie tohto cieľa sa mi preto zdá nanajvýš potrebné, aby sa čo najskôr vytvorilo v ​​jednom zo špecializovaných inštitútov laboratórium určené špeciálne pre prácu s uránom, čo by nám poskytlo príležitosť neustále pracovať s najkvalifikovanejšími technikmi, chemikmi, fyzikmi a vojenskými špecialistami našej krajiny. Zvlášť pre nás je mimoriadne dôležitá spolupráca s vysoko kvalifikovanými konštruktérmi a chemikmi".

A potom Viktor Aleksejevič uvedie číslo svojho straníckeho preukazu-2377049 a adresu v Charkove.

List sa dostane na stôl ľudového komisára, ale je na ňom pripísané: „Nie je potvrdená experimentálnymi údajmi“. Ľudový komisár sa nezaoberal podstatou veci - všetky jeho myšlienky súviseli s aktuálnym stavom vecí na frontoch a nie s budúcou vojnou. A súdiť ho za to netreba...

Avšak už o niekoľko rokov aj on, aj akademik Chlopin, aj fyzici aj armáda bude musieť urobiť sci-fi realitou a vtedy si vspomenú na Žiadosť vynájdenia atómovej bomby. Jedinú vec, ​​ktorú budú musieť urobiť, je rukou napísať „Tajné“.