Komentár Kohána Mátyása
Tento rok budú mať dvadsať rokov tí, ktorí prežili celý život pod vedením Vladimíra Putina. Čo Putin dosiahol za dve desaťročia so svojím sebaobrazom? Bude „post-Putinské“ Rusko hlboko pod zemou? Putinov svet na váhe!
„Ak existuje Putin - existuje Rusko, ak neexistuje Putin - neexistuje Rusko!“ (Vyacheslav Vologyin, prezident Dumy)
Rok 2020 „vtrhol k nám“ a tohtoročné udalosti budú aj oslavami dvadsiatych narodenín: Harryho Pottera, Gladiátora, Príbehu Áut, PlayStation 2, prvého mobilného telefónu s fotoaparátom, Audi A4 druhej generácie - a prevzatie moci Vladimíra Vladimíroviča Putina v Rusku. Pred dvadsiatimi rokmi sa naposledy “vytackal“ Boris Jeľcin z Kremľa a zašepkal svojmu významnému nástupcovi, šéfovi tajnej služby a následne premiérovi Putinovi: „Beregite Rossiju“ alebo „Dajte pozor na Rusko!“
Tí, ktorí budú mať tento rok dvadsať: chlapci-dievčatá odtiaľto a za hranicami Volgy, pre ktorých Rusko znamená krajinu, ktorú vedie Putin. Tento rok majú dvadsať rokov tí, ktorí už si nepozerali nervózne na svoje bankové účty pod vládou Jeľcina, čakajúc na neskorú výplatnú listinu; tí, ktorí nelámali hlavy nad tým, či je Michail Gorbačov zradca alebo záchranca a nevstúpili do stojatej vody Leonida Brežněva. Každý, kto tento rok bude mať dvadsať, nepozná iné Rusko ako Putinovo Rusko.
A po dvadsiatich rokoch vlády Putina málokto má tušenie, čo bude s Ruskom bez Putina.
Na druhej strane sme si zvykli na „putinizmus“. Mali sme dvadsať rokov na to, aby sme spoznali, že existujú vojny a niekedy trikolóry, niekedy neoznačené slobodné jednotky, v ktorých sa NATO chcelo rozšíriť, a všade inde to bola bezpečnostná hra a stabilita. Tí, ktorí prežili ruské deväťdesiate roky, sú za toto všetko vďační - ale tí, ktorí to neprežili, pre nich to znamená očividne veľmi málo.
Putinizmus bude žiť tak dlho, kým prevládajú predchádzajúci. Budúcnosť ruskej štátnej vlády je generačná otázka.
Vláda Vladimíra Putina vznikla v druhej čečenskej vojne, ktorá sa v ruskej terminológii transformovala na „protiteroristickú ofenzívu na severnom Kaukaze“. „Nemocný pacient „ Boris Jeľcin odovzdal 31. decembra 1999 Putinovi vládu, keď čečenskí islamisti vyhlásili nezávislosť Dagestanskej republiky v južnom Rusku, zatiaľ čo Rusko aktívne začalo strieľať na Čečensko od začiatku októbra. Sever Kaukazu bol pre Putina srdcovou záležitosťou: krátko predtým, v kazašskom mikrofóne povedal ironickú frázu zahraničnej politiky, podľa ktorej ak teroristov „chytíme na toaletách, budú zabití na záchode“.
Meno Vladimíra Putina v západnej verejnej mienke „sa ukotvilo“ ako ostrý protikandidát NATA. Putin sa prvýkrát urazil na Západ, keď sa porušovanie ľudských práv proti Čečensku stalo medzinárodným škandálom, zatiaľ čo USA – tiež v protiteroristickej ofenzíve- o civilných obetiach na Blízkom východe, akoby sa o nich nikto nezaujímal.
Putin, ktorého Bill Clinton v roku 2000 vyhlásil, že nemá „žiadne námietky“ proti vstupu Ruska do NATA a ktorého pozdravili usmievajúce sa ukrajinské dievčatá a chlapci v bodkovaných košeľách v roku 2004 pri pamätníku troch slovanských súrodencoch, je rovnaký ako Putin v roku 2007. Na konferencii o bezpečnosti v Mníchove odsúdil Spojené štáty za „takmer neobmedzené“ využívanie zahraničnej politiky a v roku 2008 donútil Gruzínsko na kolenách a od roku 2014 Ukrajinu opracováva.
To, čo sa stalo medzi týmito dvoma obdobiami, nie je ťažké uhádnuť: NATO opakovane zaútočilo na geopolitické body Ruska, a sila reflexu veľkej moci diktovala agresiu.
Aj keď Putin nemohol zabrániť všetkým trom sovietskym nástupníckym štátom, aby sa pripojili k NATO napriek varovaniam v Moskve, už bolo činnosťou ruského prezidenta udržať členstvo Gruzínska a Ukrajiny v NATO len na úrovni sľubov. V roku 2008 Atlantická aliancia otvorila možnosť vstupu dvoch štátov. Putin v tom istom roku na päť dní zasahoval do Gruzínska pod zámienkou obrany Južného Osetska a Abcházska, pričom zanechal dva nevyriešené etnické konflikty a gruzínske plány NATA dodnes visia vo vzduchu.
Na Ukrajine Rusi ešte čakali šesť rokov na partnerskú zmluvu s EÚ, ale reakcia - pokiaľ ide o materiálnu a vojenskú podporu separatistov Doneckej panvy a okupáciu Krymu prostredníctvom referenda - nepristúpila k procesu pristúpenia Ukrajiny k NATO- prípad sa ani neposúva ďalej. V súčasnej situácii je takmer nemožné rozšíriť NATO, ktoré by malo byť otvorené pre všetky európske krajiny.
Aj keď Putin uvalil na svoju vlasť sériu západných hospodárskych sankcií a vylúčením Rusov z G8 sa Rusko dostalo do vážnej blamáže, nemožno zdravým rozumom poprieť, že Putin opäť urobil zo svojej krajiny vážnu vojenskú moc. Ruská moc nad budúcnosťou Ukrajiny je obrovská,
Ale aj osud Sýrie a Líbye je v ruských rukách
Jeľcinov nestabilný štátny mechanizmus nemohlo nikdy snívať o podobnej situácii. Bolo to prirodzené iba pre Sovietsky zväz - ale po páde impéria muselo Moskva znova bojovať za tento štatút.
O hospodárstvo sa muselo bojovať aj napriek tomu, že Rusko ani dnes nedosahuje dobré výsledky, ruský HDP sa však počas Putinovej vlády päťnásobil. Putinov cieľ, aby dobehli portugalský HDP na osobu, sa nepodaril. Napriek tomu vládny dlh sa znížil o šesťnásobok, rozpočet je v pluse, a hoci hospodárstvo skôr stagnuje ako rastie a reálne mzdy klesajú, starý sovietske eso sa vrátilo do rúk Rusom: hospodárstvo dokáže produkovať to, čo produkuje viac-menej nezávisle od kríz vo zvyšku sveta.
Žiadna významná hospodárska reštrukturalizácia,
Rusko ešte stále vo väčšej miere „vyhodí“ na svetový trh to, čo vytiahne zo zeme;
Okrem toho počas vlády Putina sa zdá, že veľká ruská demografická kríza sa zastavila: pokles populácie pri viac ako sto štyridsať miliónov obyvateľstva, ruská populácia sa každoročne znižuje o viac ako milión. Aj keď je emigrácia naďalej silná, počet obyvateľov sa z dôvodu hospodárskej stability neznižuje dokonca v minimálnej miere sa zvyšuje. Priemerná dĺžka života pri narodení sa zvýšila zo 65,5 v roku 2000 na 73,6 v minulom roku.
Ruský prezident sa okrem toho stal faktorom v cirkevnej politike, pretože ukrajinský cirkev sa odtrhla od ruskej pravoslávnej cirkvi, čo viedlo k lámaniu chleba.
Spomeňme si však na obete dvadsiatich rokov počas vlády Putina: Anna Politkovská, novinárka, ktorá informovala najmä o druhej čečenskej vojne, bola zavraždená vo výťahu svojho bytového domu. Boris Nemcov, liberálny politik, kritik prezidenta Putina, ktorého v roku 2015 zastrelili čečenskí atentátnici na Moskovskom moste; a Sergej Skripaľ, dvojitý agent, ktorý bol otrávený v Británii - samozrejme, v každom z týchto prípadov je známy páchateľ, nie objednávateľ.
Tvrdých dvadsať rokov má za sebou Michail Chodorkovskij, ropný magnát a predseda opozičnej strany, ktorý bol odsúdený za ekonomickú trestnú činnosť. Z väzenia bol prepustený v roku 2014, keď mu ruský prezident udelil milosť. Ruský právnik a politický aktivista Alexej Navaľnyij nemôže pokojne spať. Od roku 2009 je známy ako kritik Vladimira Putina. V roku 2013 bol odsúdený na podmienečný trest za spreneveru, čo prestavuje prekážku pre jeho politickú kariéru.
Putin bol doteraz zvolený veľkou väčšinou za prezidenta a jeho skutočná podpora pravdepodobne nie je ďaleko od podpory meranej vo voľbách. Demonštračné vlny začiatkom roka 2010 vypukli v popularite po konflikte s Ukrajincami. Majstrovstvá sveta vo futbale v roku 2018 vybudovali ešte väčšiu popularitu prezidenta a Putinova pozícia zostane stabilná až do roku 2024 - v nasledujúcom období sa však zvýšia pochybnosti.
Sz. Bíró Zoltán, expert na Rusko, vo svojej novej knihe uvádza, že „skutočným problémom nie je Západ s Moskvou, ale nedôvera nových nezávislých štátoch - rôzneho pôvodu - voči Rusku, ktoré rastie . “ Je skutočne zaujímavé, že krajiny najužšie spojené s Ruskom
Bielorusko alebo Kazachstan neuznali Krym ako súčasť Ruska, a táto otázka lojality môže paradoxne zapečatiť Putinov osobný osud.
Podľa ruskej ústavy už Putin nemôže kandidovať v prezidentských voľbách v roku 2024 na titul prezidenta Ruskej federácie.
Je však zrejmé, že autokratickí vodcovia, prispôsobení ich vlastnému obrazu, zriedka trávia „súmrak“ svojich životov popíjaním vodiek vo svojich prímestských vilách. Bývalý prezident Uzbekistanu, Islam Karimov a severokórejský tajomník Kim Čong-il boli tiež zavraždený na „svojich trónoch“. Robert Mugabe, zimbabwiansky prezident odstúpil z funkcie vo veku 93 rokov. Bývalý prezident Kazachstanu, Nursultan Nazarbajev si tiež uvedomil, že jeho moc a pozícia, trvá len do vtedy, kým je pri moci. Nazarbajev v roku 2019 rezignoval na funkciu prezidenta, keď vyjadril potrebu „novej generácie vodcov“.
Nevieme, či 67- ročný Putin chce po roku 2024 skutočne zostať prezidentom alebo má „východiskovú stratégiu“: nevieme ako si zaručí prosperitu a beztrestnosť v krajine, ktorú už nebude viesť.
Či už sa vám to páči alebo nie, jedno je isté:
Putin nemôže byť prezidentom Ruskej federácie po roku 2024 a prezident sám vyhlásil, že ústavu nezmení.
Samozrejme by bolo iné, ak by sa predsedajúci štát nenazval Ruskou federáciou a práve tu vstupuje do hry lojalita sovietskych nástupníckych štátov: ak by Bielorusko, ktorému bola dobre poskytnutá podpora Ruska, bolo ochotné politicky sa spojiť s Ruskom, Putin by mohol vládnuť novému zjednotenému štátu. Bielorusko sa však ešte necíti dostatočne ohrozené, aby to aj urobilo: bieloruský prezident Aliaksandr Lukašenko žartom navrhol, že s takou silou by sa aj Rusko mohlo spojiť s Bieloruskom, čím jasne odmietol intímne zblíženie Ruska.
Polonahý jazdec a poľovník, „strýčko Vovo“, „mačovský“ prezident Rusov má na výber: buď otvorí nový front na západnej hranici, alebo bude hľadať nejaký spôsob, ako sa stiahnuť. Čas proti nemu pracuje: do roku 2024 hodiny tikajú a ani on nevie omladnúť. A stále viac a viac je tých, ktorým je už nedostatočné a presvedčivé tvrdenie, že Putin je lepším prezidentom ako Jeľcin. Nie je vylúčené, že Rusi v roku 2024 zašepkajú do uší niekomu inému: Beregite Rossiju!