Komentár Terezy Spencerovej

Pri premýšľaní ďalších krokov by stratégovia vo Washingtone mali mať na pamäti dôsledky, a predovšetkým tie nezamýšľané. Už Bushova invázia proti Iraku predsa mala pôvodne dostať tamojšie bohaté ropné zdroje pod americkú kontrolu, namiesto toho ale viedla k vzniku Daeša a posilnenie iránskeho vplyvu nielen v Iraku, ale aj v regióne ako takom.

V kocke platí, že na začiatku bola vypätá protiiránska politika "maximálneho tlaku", v rámci ktorej Washington viní Teherán zo všetkého, čo mu na Blízkom východe nevychádza. Prehrou v Sýrii počínajúc a zlyhaním amerických Patriotov pri jemenských útokoch proti saudským rafinériám končiac. Tento prístup síce umožňuje Washingtonu neustále závalovať Irán ďalšími a ďalšími sankciami, ale inak žiadne hmatateľné výsledky neprináša.

Teda, žiadne pozitívne výsledky. V nastavenej "hre" krátko pred Novým rokom ktosi zaútočil na americkú základňu pri Kirkúku. Namiesto, aby Pentagon najprv skúsil zistiť, kto za útokom stojí ("obvyklých podozrivých" je veľa: napríklad Daeš, nejaké nespokojné lokálne milície, Kurdi, ktorí chcú získať späť kontrolu nad oblasťou a nevôlou nesú americkú zradu v Sýrii ...), ukázal na väčšinovo šiitske milície Katáíb Hizballáh. Je to jedna zo 45 skupín združených pod hlavičkou Ľudových mobilizačných jednotiek (PMU), a čo viac, skupina v Iraku nesmierne populárna a rešpektovaná, pretože hoci vznikla s iránskou podporou, práve ona mala najväčší podiel na víťazstve nad Daešom v Iraku. (Áno, iste, pre západného diváka a čitateľa Islamský štát porazil Trump, oficiálne dokonca hneď niekoľkokrát.)

Velenie PMU, ktoré spadá priamo pod irácke ministerstvo obrany, americké obvinenia odmietlo s tým, že v oblasti, o ktorej je reč, oddiely Kataíbu Hizballáhu ten istý deň namiesto útočenia proti americkej základni odrážali protiútoky "nedorazených" teroristov z Daešu. Nebolo to nič platné - direktíva "za všetko môže Irán" je silnejšia, než realita, a tak americké nálety na základne Katáíb Hizballáhu - v odvete za jedného zabitého amerického žoldniera - zabili na 35 príslušníkov milícií a ďalších asi päťdesiat zranili.

Minister zahraničia USA Mike Pompeo o chystanom nálete na základne šiitskej skupiny dopredu informoval irackého premiéra Abdala Mahdího, ktorý ho najprv vyzval, aby USA útok zrušili, a neskôr ho verejne kritizoval. Je to "nevysloviteľný, divoký útok, ktorý bude mať nebezpečné dôsledky". PMU, ktoré už niekoľko rokov spadajú priamo pod irácke ministerstvo obrany, okamžite obvinili Spojené štáty z priameho "útoku na irackú zvrchovanosť" a sľúbili Amerike odvetu. Premiér vyhlásil trojdňový štátny smútok za "mučeníkov", ktorí zahynuli pri "neospravedlniteľnom americkom útoku". Solidaritu s bojovníkmi Katáíb Hizballáh okamžite vyjadrili aj inak napospol znepriatelené iracké ozbrojené frakcie, a dokonca aj vplyvný šiitsky duchovný Muktada Sadr, ktorý v posledných rokoch razí nacionalistické idei na úkor podriadenosti voči Iránu, sa pridal k požiadavke na okamžité "ukončenie americkej okupácie". Radikálny duchovný s "armádou" svojich stúpencov pritom vyjadril, že je pripravený spolu s PMU vyhnať Američanov z Iraku, ak nepôjdu po dobrom.

Prvou lastovičkou, ktorá ale jar ešte samozrejme nerobí, sa stala masová demonštrácia pred americkým veľvyslanectvom v Bagdade. Podľa miestnych zdrojov prišlo cez 20 tisíc ľudí, podpálili strážnu búdku pred ambasádou, horela aj strecha na budove, z ktorej musel byť personál na čele s veľvyslancom evakuovaný. Na stenách zaviali žlté vlajky Katáíb Hizablláh a ambasádne poplašné sirény jačali zbytočne. Ochranka veľvyslanectva použila proti demonštrantom slzný plyn, z amerických základní na obranu areálu vzlietli aj vrtuľníky Apache, ale davy sa poslušne rozišli samy až na výzvu bagdadskej vlády. Aj tak celá akcia ukázala, že "USA nie sú v regióne jediný, kto má monopol na nátlak", slovami Uriho Friedmana z The Atlantic, ktorý v tejto súvislosti pripomína tragický osud amerického konzulátu v líbyjskom Benghází. "Dostali zásah tam, kde je to bolí najviac."

Čo bude d'alej?

Spojené štáty zo Saudskou Arábiou (rovnako ako Irán z druhej strany), skúšali v uplynulých mesiacoch smerovať pouličné sociálne protesty v Iraku proti iránskym cieľom a vyvolávať v davoch protiiránske nálady. Jeden nálet podľa filozofie "za všetko môže Irán" ale teraz v Iraku vygeneroval jednotnú a svojím spôsobom aj konsolidovanú reakciu - v podobe odmietnutia pokračujúcej americkej vojenskej prítomnosti. Argumenty pre sa teraz hľadajú ťažko i tým "najlepšie zaplateným" irackým politikom, ktorým kritici predhadzujú aj septembrové "vyčistenie" letového priestoru, ktorým USA umožnili Izraelu nálety na základne PMU.

Inými slovami, USA aktuálne znovu len potvrdzujú, že neuznávajú akýkoľvek náznak suverenity Iraku, a už sa to ani nesnažia nejako maskovať. Americké jednotky z Iraku prvýkrát odišli v roku 2011, o tri roky neskôr sa ale znovu vrátili, a to pod zámienkou boja proti Islamskému štátu. Po jeho porážke už ale také vysvetlenie neobstojí, hoci Trumpová administratíva tvrdí, že vojenská prítomnosť je nevyhnutná na "dobitie" posledných zvyškov Daešu a k výcviku novej irackej armády. Teraz ale americké lietadlá zaútočili na jej súčasť a na obranu svojho veľvyslanectva a iných "záujmov" vysiela Pentagon do Iraku ďalších 750 mariňákov. K oným "záujmom" patrí aj pohraničný prechod Al Kaim medzi Irakom a Sýriou, jediný, ktorý nemajú USA pod kontrolou. Za to Katáíb Hizballáh áno. Už na neho kvôli tomu v septembri útočil aj Izrael ...

Budúce dni a týždne ešte len ukážu, ako výbušná zmes sa aktuálne mieša. Hlavné slovo budú mať samozrejme PMU, ktoré sú ale súčasťou irackého štátu, a tak už sa zmenil aj ich donedávna polovojenský, a tým pádom "nezávislý" štatút. Budú ochotný naplniť svoje sľuby a vyhnať americkú armádu z Iraku silou? Alebo ich Bagdad dokáže upokojiť a pokúsi sa všetko riešiť politicky? Ak oficiálne požiada o odsun jednotiek a Washington odmietne, jeho doterajšia "pomoc" sa z právneho hľadiska okamžite zmení na "okupáciu".

Vo všeobecnosti možno ale už dnes konštatovať, že americké Predsilvestrovské - a klasicky nepremyslené - nálety, vo svojej podstate zjednodušujú odpoveď na kľúčovú otázku: Stiahne sa Pentagon z Iraku? Áno, skôr či neskôr, bude musieť. Bez pochýb. Nič moc iného totiž nezostáva. V súčasnej situácii sa totiž inak ponúka variant obnovenia "bushovskej" agresie a s ňou aj rovno vojny proti Iránu, s ktorou ale Trump voľby nevyhrá, a tak ju aj v rámci terajšej krízy vylučuje. Ako ďalšia je tu možnosť rýchleho odchodu z Iraku, než začnú počty amerických obetí prípadne narastať, a narastať budú, pokiaľ sa do vyháňania amerických vojakov vloží PMU, teda 45 rôznych skupín schopných rozpútať guerillovú vojnu. Netreba zabúdať ani na skutočnosť, že americké letectvo v oblasti útočí napospol zo základne NATO v tureckom Incirlik; tú je ale Ankara pripravená pre Pentagon uzavrieť, ak bude protitrumpovský Kongres ďalej vymýšľať protiturecké sankcie. A bez irackých základní USA pre zmenu neuhájí "svoju" ropu na východe Sýrie ... Dominový efekt.

Pri premýšľaní ďalších krokov by stratégovia vo Washingtone mali mať na pamäti dôsledky, a predovšetkým tie nezamýšľané. Už Bushova invázia proti Iraku predsa mala pôvodne dostať tamojšie bohaté ropné zdroje pod americkú kontrolu, namiesto toho ale viedla k vzniku Daešu a posilnenie iránskeho vplyvu nielen v Iraku, ale aj v regióne ako takom. A politika "maximálneho tlaku" proti Iránu vo výsledku len posilnila vplyv Ruska a Číny na Blízkom východe. A novoročné nálety proti základniam Katáíb Hizballáh vo svojom dôsledku len ďalej posilnili vplyv Iránu, hoci len tým, že sa americký vplyv v Bagdade obmedzil sám.

Pentagon a deep state sa tak znovu ocitli v krízovej situácii bez dobrých riešení. Trumpovi sa pritom ale môže ponúkať nejasná vyhliadka na splnenie sľubu o sťahovaní vojakov domov. Je to snáď všetko jedna veľká sabotáž, ktorú vymysleli "u Trumpovcov", aby pred blížiacimi sa ďalšími voľbami naplnili jeho sľuby z pred volieb minulých? Tých o návrate "amerických chlapcov" z Blízkeho východu? Divoká špekulácia.