Federálny parlament zvolil 29. decembra 1989 jednomyseľne Václava Havla za prezidenta Československa. Po 41 rokoch sa najvyšším predstaviteľom štátu stal prvý raz nekomunista s podporou širokej verejnosti. Od tohto zavŕšenia Nežnej revolúcie uplynie v nedeľu (29. 12.) 30 rokov.

Václav Havel sa vyprofiloval ako oficiálny kandidát Občianskeho fóra (OF) a Verejnosti proti násiliu (VPN) počas rozhovorov, ktoré prebiehali po 17. novembri 1989. "Diskusia o otázke prezidenta, ktorá sa priamo dotýkala Slovenska, sa de facto zúžila na dve mená - buď známy český disident a líder Charty 77 Václav Havel, alebo líder socializmu s ľudskou tvárou Slovák Alexander Dubček," píše historik Peter Jašek v štúdii Pád komunistického režimu na Slovensku (1989 - 1990). Ako dodáva, Dubčekova základňa a podpora boli predovšetkým na Slovensku, napriek tomu lídri VPN podporili počas rokovaní Václava Havla.

Osobu Alexandra Dubčeka pritom preferovali aj niektorí aktivisti OF, napríklad Zdeněk Jičínský. Predmetom rokovaní bol aj návrh, podľa ktorého mal byť Havel prezidentom len do slobodných volieb. "Nepodporenie Dubčeka pri voľbe prezidenta zo strany VPN bolo jednou z príčin jej prudkého poklesu popularity," uvádza Jašek a dodáva: "Voľbou prezidenta sa zároveň otvoril aj problém vzájomných vzťahov Čechov a Slovákov v spoločnom štáte a na hlavu VPN padlo po prvý raz obvinenie, že nechráni slovenské záujmy."

Napokon sa podľa dohody stal kandidátom na post prezidenta Václav Havel, zatiaľ čo Alexandrovi Dubčekovi mala pripadnúť funkcia predsedu Federálneho zhromaždenia (FZ), ktorú zastával ešte v roku 1969. Zároveň bolo treba parlament čiastočne rekonštruovať – miesto poslancov, ktorí rezignovali, mali byť kooptovaní zástupcovia občianskych hnutí. Ako zdôrazňoval právnik a predstaviteľ OF Zdeněk Jičínský, parlament na jednej strane zaisťoval zákonnosť radikálnych politických zmien, popri ústavnej legalite však potreboval aj revolučnú legitimitu a tú mu mali dodať kooptovaní poslanci.

FZ preto 28. decembra na 19. spoločnej schôdzi oboch snemovní (Snemovne ľudu a Snemovne národov) prijalo najskôr ústavný zákon o kooptáciách. Na jeho základe nastúpili do poslaneckých lavíc napr. Alexander Dubček, Slavomír Stračár či Juraj Mesík za VPN, Zdeněk Jičínský, Ladislav Lis či Michael Kocáb za OF. Nahradili tak politikov, ktorí na poslanecké funkcie rezignovali (Vasiľ Biľak, Alois Jindra, Miloš Jakeš, Lubomír Štrougal, Marie Kabrhelová či Miroslav Štěpán). Následne poslanci Dubčeka zvolili za predsedu parlamentu.

Na ďalší deň o desiatej hodine dopoludnia sa v priestoroch Vladislavskej sály Pražského hradu začala slávnostná 20. schôdza FZ s dvoma bodmi programu - voľba prezidenta Československej socialistickej republiky (ČSSR) a sľub prezidenta ČSSR. Na schôdzi, ktorú už viedol Dubček, predniesol návrh na Havlovu kandidatúru premiér Marián Čalfa. Okrem iného uviedol: "Mravná zásadovosť pána Václava Havla je zárukou, že demokratický dialóg zostane základom nášho novo sa formujúceho politického režimu."

Na 35 minút trvajúcej schôdzi Václava Havla za prezidenta jednomyseľne zvolilo všetkých 185 prítomných poslancov Snemovne ľudu, 72 poslancov Snemovne národov zvolených v Českej republike a 69 slovenských poslancov. Študenti vydali vyhlásenie, podľa ktorého je Václav Havel zárukou, že proces zmien je nevratný. Jeho zvolenie za prezidenta a tiež Alexandra Dubčeka za predsedu FZ označili za vyvrcholenie obrodného procesu, rozhodli sa preto ukončiť štrajk a ostali už iba v štrajkovej pohotovosti.