Komentár Fedora Lukjanova

Najvýznamnejší hráč na Blízkom východe, ktorý si vydobyl medzinárodnú autoritu je Rusko, ktoré hodnotí svoju prítomnosť v Sýrii pozitívne.

Sýrska operácia ruských ozbrojených síl započatá v roku 2015 bola pre väčšinu komentátorov prekvapením a sprvu bola prijatá so znepokojením. Porovnávali ju s inváziou ZSSR do Afganistanu a inváziou USA do Iraku, zaznievali taktiež úvahy o tom, že absentuje ponímanie finálnej úlohy a najmä exit strategy. Mimoriadnu nervozitu vyvolávalo riziko kolízie (náhodné, ale s nezvratnými dôsledkami) s ozbrojenými silami iných veľkých vojenských mocností pôsobiacich v regióne - USA a Turecka. 

Výsledky po viac ako štyroch rokoch sú tiež dosť neočakávané. Dajme tomu, že kardinálnu zmenu situácie v Sýrii ešte bolo možné predpokladať, predsa len zasiahla jedna z najväčších vojenských mocností sveta. Sotva si však niekto predstavoval, že Rusko bude považované za hlavného externého hráča na celom Blízkom východe, ako mocnosť, od ktorej závisí rovnováha síl a smerovanie ďalšieho vývoja. Prečo tomu tak bolo a čo z toho vyplýva?

Najčastejšie kladená otázka ohľadne ruskej operácie znie: Aká je stratégia Moskvy v Sýrii a aký je jej konečný cieľ?

Na rozdiel od mnohých iných ruských zahraničnopolitických  iniciatív, ktoré vykazovali známky impulzivity, je sýrsky námet lineárny. Ruská diplomacia vyjadrovala od samého začiatku sýrskej krízy podporu vláde Bašára al-Asada a jeho udržanie pri moci. Táto pozícia sa nezakladala iba na dlhodobých vzťahoch, ktoré spájali Damask a Moskvu, ale predovšetkým na presvedčení, že obnovenie stability regiónu je možné len posilnením existujúcich režimov a nie ich zmenou. Zmena režimov, ako ukazujú skúsenosti z Iraku, Líbye, Egypta vedie k nárastu chaosu. Ruskú pozíciu katalyzovali udalosti v Líbyi, kde Moskva nebránila vonkajšiemu zasahovaniu a výsledok bol devastujúci dokonca aj z hľadiska symbolických vizuálnych obrazov (brutálnu vraždu Kaddáfího videl celý svet).

Odvtedy sa úloha Ruska nezmenila - posilnenie režimu a obnovenie kontroly nad maximálne možným územím Sýrie v rámci jej medzinárodne uznaných hraníc. Potom sa Rusko plne postavilo na stranu Asada, najprv politickými a diplomatickými a neskôr aj vojenskými spôsobmi. Vojenská intervencia bola potrebná vtedy, keď bolo zrejmé, že bez nej môže Damask padnúť.

Pri riešení tejto úlohy Rusko predemonštrovalo schopnosť veľmi šikovne využívať rôzne nástroje - vojenské, vojensko-politické, diplomatické, kultúrne a informačné. Je potrebné uznať, že flexibilita, ktorú Moskva preukázala a preukazuje pri realizácii svojej línie v Sýrii, nie je pre ruskú zahraničnú politiku typická. Je to sčasti kvôli veľkému počtu hráčov, od ktorých závisí výsledok. Ich záujmy sa buď vôbec nezhodujú, alebo sa zhodujú len v určitých aspektoch. To komplikuje vytvorenie konzistentného kurzu, zároveň, ale neustále vytvára situačné príležitosti. Moskva to obratne využíva a bez výnimky dokáže udržiavať pracovné vzťahy so všetkými významnými silami.

Unikátnym je takzvaný astanský trojuholník – stály formát diskusie o situácii v Sýrii za účasti Ruska, Turecka a Iránu. Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že traja účastníci, po prvé, majú v Sýrii, ak nie protikladné, tak potom veľmi odlišné záujmy, a po druhé, úroveň dôvery medzi „stranami“ trojuholníka by mierne povedané mohla byť lepšia. Preto, keď sa začali rokovania v januári 2017, si väčšina komentátorov myslela, že táto konfigurácia dlho nevydrží. Ubehli takmer tri roky a účastníkom sa darí prekonávať krízy a udržiavať interakciu. Základom tejto stability, ako už bolo spomenuté, nie je zhoda záujmov alebo vzájomná sympatia, ale striktné, pragmatické chápanie toho, že ani jeden z troch účastníkov nebude schopný dosiahnuť v Sýrii svoje ciele bez pomoci, alebo aspoň neutrálneho postoja ostatných dvoch. Ukazuje sa, že je to celkom efektívny základ pre spoluprácu.

V tomto kontexte sú vzťahy medzi Ruskom a Tureckom obzvlášť zaujímavé. Z historického hľadiska sú plné protirečení, pričom pred interakciou v Sýrii boli strany na pokraji vojny (po incidente na jeseň 2015, keď turecká armáda zostrelila ruské lietadlo). Prevládol však zdravý rozum a potreba riešiť otázky spoločného významu. Teraz Turecko a Rusko úzko a neustále spolupracujú. Je zrejmé, že prezident Erdogan má svoju vlastnú taktiku budovania vzťahov s Washingtonom. Demonštrujúc vysokú mieru nezávislosti tak vedie veľmi riskantnú hru s Trumpom. A práve na túto demonštráciu využíva vzťahy s Ruskom, vrátane vojensko-technických. Ankara nemá záujem prerušiť vzťahy s Washingtonom, chcela by však kvalitatívne zmeniť ich povahu smerom k oveľa väčšej slobode manévrovania. Moskva to dobre chápe, takže interakcia s Tureckom je maximálne obchodná a pragmatická a bez strategických očakávaní. O to viac, že od začiatku nútenej spolupráce pokročili vzťahy dostatočne ďaleko. Dôvodom je úprimnosť v tom, čo chcú strany dosiahnuť a čo sú preto pripravené urobiť. Bez sentimentu a ideológie.

Ruské úspechy v Sýrii sú čiastočne spôsobené tým, že ostatní externí hráči neboli schopní ponúknuť aspoň nejakú konzistentnú líniu. Politika Spojených štátov začala strácať jasnú podobu už dávno pred Trumpom, od začiatku nebolo jasné čo chcela administratíva Baracka Obamu v Sýrii dosiahnuť. Za Trumpa sa táto línia stala jasnejšou - porážka Islamského štátu a to bolo všetko, iné záujmy neexistovali. Neschopnosť Spojených štátov sformulovať stanovovanie cieľov (v prvej fáze) a neochota uskutočňovať seriózne vklady (v ďalšej fáze) vytvorili vákuum, ktoré naplnili ďalší aktéri, najmä Rusko. Európska únia sa v podstate nezapája do sýrskeho konfliktu a celého konfliktu na Blízkom východe. Ukázalo sa, že EÚ jednoducho nemá nástroje, ktorými by účinne ovplyvnila situáciu, keďže vstúpila do klasickej vojensko-politickej fázy pomerne skoro, a to vôbec nie je oblasť, v ktorej je EÚ silná. V Európe teraz vkladajú svoje nádeje do fázy pokonfliktného urovnania, keď bude potrebné to, čo je v starom svete - peniaze na obnovu. Čiastočne to môže vrátiť Európu do sýrskej tematiky, hoci otázka je skôr strednodobá alebo dokonca dlhodobá.

Pokiaľ ide o regionálnych aktérov, vývoj udalostí ukázal, že vplyv získavajú tí, ktorí sú pripravení riskovať a konať náhle, pokusy vystačiť si s účasťou „iných“ nefungujú. Preto majú Turecko, Irán a Rusko oveľa väčšie možnosti ako napríklad Saudská Arábia. Aj keď spočiatku bol vplyv Rijádu na „arabskú jar“ významný, výdatná finančná podpora určitých skupín bola schopná situáciu zvrátiť.

Za štyri roky vojenskej operácie sa Rusko skutočne stalo najvplyvnejším regionálnym hráčom, bez ktorého súhlasu a účasti sa prakticky nedá nič urobiť. Neznamená to schopnosť konflikt vyriešiť, ale poskytuje maximálne príležitosti na ovplyvnenie tohto procesu v porovnaní s ostatnými. Očakávania niektorých aktérov na Blízkom východe, že Rusko teraz nahradí USA v úlohe hlavného patróna, alebo sa aspoň bude snažiť vrátiť k statusu ZSSR, nemajú opodstatnenie. A problém nespočíva v tom, že Rusko na to nemá dostatočné zdroje alebo ambície. Samotný model regionálnej politiky minulého storočia pretrvávajúci v tomto storočí nejaký čas, pod ktorým sa rozumela prítomnosť silných alebo silného vonkajšieho patróna je už minulosťou. Teraz už nie je možné riadiť regióny, ukazujú to skúsenosti zo všetkých častí sveta od východnej Ázie po Latinskú Ameriku, a o to viac Blízkeho východu. Zato v mnohých miestach existuje priestor na balansovanie, z ktorého je možné regulovať úroveň napätia a zmierňovať rozpory rôznych účastníkov miestnej politiky.

V tejto pozícii Rusko, bezpochyby, získalo body. Ruské možnosti na Blízkom východe výrazne posilnili postavenie krajiny v medzinárodnej hierarchii – toto, povedané jarmočným jazykom, je cenným prínosom v procese globálnej interakcie. Je potrebné pripomenúť, že západné krajiny v čase začatia vojenskej operácie v Sýrii na jeseň roku 2015 zámerne obmedzili dialóg s Ruskom len na minský proces a ukrajinskú krízu, čím sa snažili vyvinúť tlak na Moskvu. Teraz sa situácia dramaticky zmenila, najmä v dôsledku aktivity na Blízkom východe. Je zrejmé, že cieľom Ruska je upevniť si svoje strategické postavenie v Sýrii a vytvoriť si tam zo svojich základní oporné body v Stredomorí. Nejde však o otázku kontroly nad regiónom, ale o pozície v širokom medzinárodnom zmysle.

Sýrska operácia sa nestala veľkou témou ruskej domácej politiky. Samozrejme, prvotná fáza, keď ruská armáda nečakane pre mnohých predemonštrovala veľmi pôsobivé možnosti, vyvolala priaznivé reakcie verejnosti. Sýria nikdy nedosahovala v informačnom priestore intenzitu Ukrajiny a postupom času nadobudla podobu rutiny, ktorá nevyvoláva akútne emócie ani na jednej, ani na druhej strane. Pokiaľ ide o odborníkov, tak tí,  ako aj predtým sú si vedomí toho, že sýrska operácia zostáva, napriek úspechom Moskvy, mimoriadne náročnou a riskantnou, vyžaduje si neustálu a namáhavú prácu na všetkých úrovniach, pričom riešenie problému je ešte ďaleko.